Raná história európskej integrácie
Povojnová európska integrácia nie je prvým pokusom zjednotiť kontinent a prekonať politickú roztrieštenosť, ktorá je dôsledkom historických a geografických daností. Vžitosť niektorých konceptov vedie k tomu, že ich považujeme za prirodzené a nevyhnutné. Sociálnu realitu vnímame cez ich prizmu. Týka sa to aj kategórií ako štát, Európa či demokracia.
Slovo Európa sa pôvodne vzťahovalo na antický grécky svet. S rozširovaním antického sveta sa šírilo aj územie Európy, no jej vnímané hranice boli vždy súhrou ekonomických, politických a kultúrnych faktorov. V histórii sa popri snahách spojiť Európu silou pod jedinú ríšu objavovali aj koncepty, ako ju politicky zjednotiť medzinárodnými zmluvami. V niektorých prípadoch predpokladali aj vytvorenie spoločných inštitúcií, ktoré by mali právo rozhodovať o pravidlách platných pre všetkých.
Od zjednotenia k rozbitiu
Na začiatku 14. storočia sa napríklad objavil plán francúzskeho mysliteľa Pierra Duboisa na vytvorenie spolku európskych panovníkov. Ustanovujúcim zhromaždením mal byť koncil zvolaný pápežom, na ktorom by sa zišli svetskí i cirkevní hodnostári, a na čelo spolku sa mal postaviť francúzsky kráľ, ktorý by sa stal aj cisárom. V našom prostredí je omnoho známejší plán českého „husitského kráľa“ Jiřího z Poděbrad, ktorého „mierová únia“ mala zjednotiť štáty európskeho kontinentu. Argumentoval predovšetkým potrebou spojenia kresťanských panovníkov proti hrozbe Osmanskej ríše, skutočným dôvodom bola však najskôr snaha vymaniť České kráľovstvo zo zahranično-politickej izolácie, do ktorého ho zatláčala Pápežská kúria. Mierová únia mala mať spoločný orgán zložený zo zástupcov štyroch geografických „blokov“ štátov a jeho rozhodnutia mali byť záväzné pre každého člena.
Polovica 17. storočia sa považuje za obdobie presadenia konceptu, ktorý udával tón európskej politiky nasledujúce desaťročia. Išlo o ideu suverenity štátu, ktorá zaisťovala vláde neobmedzenú moc do vnútra krajiny, a princíp rovnosti štátov v medzinárodnej politike. Koncept štátnej suverenity spojený v 19. storočí s ideou národa ako prirodzenej jednotky kultúrnej, ekonomickej a politickej organizácie života človeka upevnila rozbitie Európy na množstvo národných štátov. Hoci na jednej strane umožnila presadenie konceptu reprezentatívnej vlády, opakovane viedla k tragédiám vojen. Koncepty politického zjednotenia Európy, ktoré vznikali od 17. storočia, boli preto často práve snahou o nastolenie stabilného mieru na kontinente.
Zjednotením proti vojnám
V roku 1693 prišiel William Penn s myšlienkou vytvorenia európskeho parlamentu, ktorý by zabraňoval budúcim vojnám. V roku 1728 navrhol Abbot Charles de Saint-Pierre vytvorenie ligy osemnástich suverénnych štátov, ktorá by mala spoločný rozpočet, vytvorila hospodársku úniu a zrušila vnútorné hranice. Dôležitým podnetom bola americká revolúcia a vznik Spojených štátov amerických – mysliteľov ako Markíz de Lafayette a Tadeusz Kosciuszko inšpirovali k proklamovaniu myšlienky vytvorenia Spojených štátov európskych. Ideu európskej jednoty možno nájsť aj v diele filozofa Immanuela Kanta na konci 18. storočia. Na začiatku 19. storočia (1814) uverejnili francúzski socialisti Saint-Simon a Augustin Thierry esej, v ktorej navrhli vytvorenie európskej federácie s nadnárodným parlamentom. Wojciech Jastrzębowski zas v spise O večnom mieri medzi národmi (1831) navrhoval vytvorenie Spojených štátov európskych, mali však mať skôr charakter medzinárodnej organizácie než jednotného štátu. Polovica 19. storočia bola obdobím národných a demokratických revolúcií, ale aj ideí európskej jednoty. „Príde deň, keď vytvoria všetky národy nášho kontinentu európske bratstvo. Príde deň, keď uvidíme Spojené štáty americké a Spojené štáty európske tvárou v tvár ako si podávajú roky ponad oceány.“ Tieto slová povedal francúzsky spisovateľ a humanista Victor Hugo na Medzinárodnom mierovom kongrese, ktorý sa konal v roku 1849 v Paríži. Jedným z jeho organizátorov bol aj taliansky literát a politik Giuseppe Mazzini, ktorý sám v roku 1843 vyzýval k vytvoreniu federácie európskych republík. V druhej polovici 19. storočia, keď sa upevňovali národné štáty a dominantným prvkom európskej politiky sa stával nacionalizmus, bola európska jednota viackrát označená za spôsob, ako obrániť občanov pred autokratickými tendenciami ich vlád. Taliansky filozof Carlo Cattaneo napísal: „Oceán je búrlivý a nepokojný, a prúdy vedú k dvom možným koncom: k autokratovi alebo Spojeným štátom európskym.“
Na kongrese Ligy za mier a slobodu v Ženeve (1867) vyzýval anarchista Michail Bakunin: „Aby sme v medzinárodných vzťahoch Európy dosiahli triumf slobody, spravodlivosti a mieru a znemožnili občiansku vojnu medzi rôznymi národmi, ktoré vytvárajú európsku rodinu, máme otvorenú len jedinú cestu: vytvorenie Spojených štátov európskych.“ Katastrofa prvej svetovej vojny ukázala, kam môže viesť politika ovládaná „štátnymi záujmami“ a šovinistickým nacionalizmom. V roku 1923 založil rakúsky šľachtic Richard Coudenhove-Kalergi mimovládnu organizáciu Paneurópske hnutie a v 1926 usporiadal vo Viedni prvý Paneurópsky kongres. Jej cieľom bolo vytvorenie jednotnej Európy postavenej na kresťanských základoch. O sovietskych, resp. komunistických Spojených štátoch európskych zas v roku 1923 písal Lev Trockij. Takzvaná oficiálna interpretácia koreňov európskej integrácie vidí dôležitý ideový zdroj v prejave francúzskeho premiéra Aristida Brianda. V roku 1929 hovoril v zhromaždení Ligy národov o vytváraní federácie európskych národov založenej na solidarite a spoločnom budovaní hospodárskej prosperity, politickej a spoločenskej spolupráci. Tento názor našiel podporu aj u mnohých iných prominentných osobností, napríklad ekonóma Johna Maynarda Keynesa. V roku 1930 predložil Briand v Lige národov Memorandum o organizácii systému Európskej federálnej únie.
Vojny ako prirodzený dôsledok nacionalizmov
Pre realizáciu týchto a podobných ideí však v medzivojnovej Európe neexistovala politická vôľa. Veľká hospodárska kríza a nástup fašizmu a nacizmu rozdelili kontinent a viedli k ďalšej zničujúcej vojne. Myšlienky európskej jednoty však prežívali aj počas jej trvania. Na jednej strane stáli nemeckí politici a ekonómovia. Konečné víťazstvo nacistického Nemecka nemalo postaviť základy len „Tisícročnej ríše“, ale aj konfederácie európskych štátov – samozrejme oklieštených a pod vedením Berlína.
O európskej jednote sa však intenzívne hovorilo aj v tábore protihitlerovskej koalície. V roku 1938 vznikla vo Veľkej Británii skupina Federálna únia, ktorej cieľom bolo vytvorenie povojnovej európskej federácie. V roku 1941 sa podarilo Altierovi Spinellimu a Ernestovi Rossimu prepašovať z internačného tábora spis s názvom K slobodnej a zjednotenej Európe. Neskôr, v roku 1943, založili spolu s 20 ďalšími tajne Európske federalistické hnutie. V politickom dokumente prijatom na prvom tajnom zhromaždení v Miláne sa píše: „Ak bude vytvorený povojnový poriadok, v ktorom si každý štát zachová úplnú národnú suverenitu, základ pre vznik tretej svetovej vojny bude existovať aj potom, ako bude porazený pokus nacistov založiť dominanciu nemeckej rasy v Európe.“ Podobne sa v roku 1943 vyjadroval člen francúzskej exilovej vlády Alžírsku, Jean Monnet, považovaný so Spinellim za jedného zo zakladateľov povojnovej integrácie.
Rekonštrukcia povojnovej Európy sa spájala s hľadaním hospodárskej a politickej jednoty. Mala zabrániť tomu, aby v Európe vypukla ďalšia zničujúca vojna ako dôsledok bezohľadného sledovania „štátnych záujmov“ či politiky riadenej šovinistickým nacionalizmom. Rozdelenie Európy železnou oponou obmedzil integračné snahy na západnú časť kontinentu, 90. roky 20. storočia však opäť vytvorili priestor pre zjednotenie.
Medzititulky Slovo
