Reklama
Reklama

Nijaký systém netrvá večne

Sociálne následky globalizácie získavajú v období svetovej ekonomickej krízy celkom konkrétnu podobu. Dokazujú to krachujúce podniky a milióny nezamestnaných na celom svete.
Počet zobrazení: 3259
6CB-m.jpg

Sociálne následky globalizácie získavajú v období svetovej ekonomickej krízy celkom konkrétnu podobu. Dokazujú to krachujúce podniky a milióny nezamestnaných na celom svete. O príčinách krízy Slovo písalo a píše pomerne veľa, o jej možných následkoch a spôsoboch riešenia diskutovali členovia Klubu Nového slova začiatkom júna. Diskusiu moderoval slovenský filozof Ladislav Hohoš, ktorý otvorene diskutuje o otázkach marxizmu, v súčasnosti sa venuje najmä globalizácii a zaoberá sa aj futurológiou a prognostikou.

Hosťom klubu bol a na otázky prítomných odpovedal český filozof MAREK HRUBEC.

Neoliberalizmus je iba knokautovaný, nie mŕtvy. Tak isto ako dolár, ktorý je iba devalvovaný. To sa môže stať každej mene. Nerobme si ilúzie.
– Neviem, či je dolár mŕtvy. No tzv. Stiglitzova komisia (orgán OSN) navrhuje, aby bola rezervnou menou solídna mena, a nie dolár, ktorý je veľmi zadlžený. Ktovie, ako by to už s USA vyzeralo, keby neboli takou vojenskou veľmocou. Keď sa Čína a Rusko dohodnú, že už dolár nechcú, tak jednoducho povedia – zajtra už nie. Tak, ako sa Venezuela jedného dňa rozhodla, že bude ropu do USA predávať za euro. Čína môže povedať – buď sa dohodneme na globálnej mene, alebo nie. Ak nie, USA celkom vypadávajú z hry a platí sa v eure. Je to dnes najlogickejšie, pretože EÚ je najväčší súčasný hospodársky celok. USA klesli na druhé miesto a klesajú ďalej. Čo môžu urobiť proti politickému rozhodnutiu Ruska, Číny a petroštátov? Čína už pred dvoma rokmi púšťala „volavky“; hovorila – nová rezervná mena by bola zaujímavá, ale my ju nechceme. Čakala, čo na to ostatní. A naraz chce novú rezervnú menu Stiglitzova komisia; je to návrh od OSN pre všetky štáty sveta. Tie štáty o tom teraz tri mesiace diskutujú. Zrejme návrh ešte neprijmú, no záver bude – rezervná globálna mena je dôležitá téma, preberieme ju nabudúce. Bude témou rokovania, na ktorú sa všetci budú môcť pripraviť. Čo sa týka neoliberalizmu, treba povedať, že neexistuje žiaden systém na veky vekov. Každý trvá to svoje storočie či tisícročie a rovnako je to aj so štruktúrami týchto systémov. Sociálny štát bol budovaný od 40. do 70. rokov 20. storočia, ďalších pár desiatok rokov vládol neoliberalizmus. No prečo by tu mal byť ďalej? Môže ho vystriedať iný systém. Ani jeden nie je na večnosť a po globálnej kríze nastane dopyt po neokeynesianizme. Veď už aj konzervatíci ako Sarkozy a Merkelová presadzujú sociálno-demokratické modely a robia regulácie, ktoré by predtým aj sociálna demokracie považovala za kryptokomunistické nápady. A dnes ich v EÚ prakticky realizujú už aj konzervatívci. Okrem Británie nepresadzuje neoliberalizmus nikto. Výnimkou je, samozrejme, Česká republika a jej prezident Klaus, ktorý tvrdil, že kríza je niečo ako chrípka, ktorá za týždeň prejde.

Aký je vzťah sociálnej demokracie k demokratickému socializmu a k marxizmu?
– Sociálna demokracia je model v rámci kapitalizmu. Chce udržať trhové hospodárstvo, no kladie dôraz na sociálne zabezpečenie a spravodlivosť. Demokratický socializmus nepredpokladá kapitalistický režim, ale socialistický. Mnohé sociálno-demokratické strany majú vo svojom dlhodobom programe ako cieľ demokratický socializmus. Usilujú sa teda o systémovú zmenu. Nie však revolúciou, ale postupne, transformačnou politikou. Nie sú autoritári, nechcú vnútiť ľuďom svoj model. Očakávajú, že ak bude nový systém viac a viac podporovaný a budú preň vhodné podmienky, môže sa transformovať demokratickými voľbami. Iní sociálni demokrati sú však „iba“ sociálni demokrati, teda nemieria potenciálne k demokratickému socializmu. Rozdiel medzi kapitalizmom a (demokratickým) socializmom sa kedysi definoval tak, že kapitalizmus predpokladá trh a socializmus štátne plánovanie. Druhá definícia znie, že kapitalizmus predpokladá väčšinu súkromného vlastníctva, socializmus zasa väčšinu kolektívneho vlastníctva. Prvá definícia viac-menej neplatí. V mnohých západných štátoch dnes existujú veľké úrady, projekty a ministerstvá, ktoré sa venujú plánovaniu, a s predstihom päť až desať rokov plánujú aj veľké transnacionálne korporácie. A naopak, aj keď socialisti v Latinskej Amerike kladú dôraz na kolektívne vlastníctvo, prijímajú trhové hospodárstvo. Definícia trhov a štátneho plánovania je teda už rozmazaná, zostáva len druhé definičné vyjadrenie.

Čo sa týka marxizmu, zakladateľ analytického marxizmu ako akademického prúdu Jerry Cohen hovorí, že by radšej vymedzoval tento prúd ako analytický socializmus. Marx je totiž len jeden autor, zatiaľ čo zaujímavých socialistických mysliteľov bolo viac. Hovoriť Marx – marxizmus sa skôr hodí do náboženských smerov. Kristus – kresťanstvo, Buddha – buddhizmus. Je to príznak kultu osobnosti, ktorý nepatrí do vedy a do politiky. Marxizmus je termín doby, ktorá kládla väčší dôraz na veľkých, silných lídrov. Dnes je to pluralitnejšie a marxisti by sa mali nazývať socialistami.

Viac ako sto rokov bol Marx tŕňom v päte buržoázie. Už od Komunistického manifestu kričala o strašidle, ktoré ide Európou. Autorov, ktorí sa socializmom zaoberali, bolo síce viac, ale Marx bol prvý. Nastolil základné otázky, termíny a tézy, zasiahol do ekonómie aj do filozofie.
– Marx bol dlho považovaný za tabu a som veľmi rád, že Ústav politických vied SAV organizuje konferenciu o Marxovi, na ktorej môžem vystúpiť. Akcia bude dobrým prielomom do mainstreamového myslenia, ktoré zatiaľ v našich končinách prevláda, a možno otvorí viac možností voľne diskutovať o tejto téme. Je predsa načase, aby Karl Marx a marxizmus hrali opäť rolu, aká im patrí. Je to veľký autor a veľký prúd, a ak sa môže hovoriť o Weberovi, Parsonsovi, Kantovi a Aristotelovi, tak sa musí hovoriť aj o Marxovi.

Aký je vzťah medzi ČSSD a KSČM?
– V Českej republike je sociálna demokracia najstaršou politickou stranou s tradíciou z 19. storočia. Existuje viac ako 130 rokov. Za minulého režimu bola v exile. Chce robiť sociálno-demokratický projekt, v dlhodobom pláne má demokratický socializmus. Bol som v skupine piatich ľudí, ktorí koncipovali jej dlhodobý program, a túto otázku sme v ňom podrobne analyzovali. KSČM je jediná komunistická strana v strednej a východnej Európe, ktorá po prevrate nezmenila svoj názov. Jej politika je skôr nostalgická. Priemerný vek členov je 71 a pol roka. Mladých ľudí priťahuje málo, pretože väčšina ľudí preferujúcich demokratický socializmus tiahne skôr k radikálnemu krídlu ČSSD.

Zdá sa mi, že postupy, prístupy a kroky na riešenie svetovej ekonomickej krízy sú iba parciálne, ako napríklad šrotovné, a chaotické. Prvú reakciu nemožno považovať za zásadné riešenie.

– Súčasné návrhy na riešenie krízy sú skutočne len momentálne, nie definitívne, rozpačité. No keď som zosumarizoval závery, ktoré vyplývajú z rokovaní BRIC, EÚ, OSN a iných, všimol som si zreteľnú tendenciu, ktorá sa dá nazvať návrat k neokeynesianizmu. Prevláda v Stiglitzovej komisii, v mnohých veľkých krajinách aj vo Svetovom sociálnom fóre.

V poslednom období sa SAV venovala vízii Slovenska do roku 2030. Kniha však vyšla ešte predtým, ako vypukla kríza. Nájdeme tam teda pekné predstavy o kontinuálnom vývoji – zatiaľ čo s realitou si Slovensko nevie poradiť. Donedávna sme živelne preberali zahraničné vzory a konzumný spôsob života, a dnes nastáva zlom v hodnotovom systéme. To, čo bolo vzorom, padá.
– Niektorými vývojovými prognózami sme sa zaoberali aj v Akadémii vied. Pri nich je dôležité nepredpokladať extrapoláciu zo súčasného stavu bez konfliktu. Treba myslieť na to, že zvraty prichádzajú aspoň každých dvadsať rokov, a už vôbec nemožno počítať s päťdesiatimi rokmi bez problémov. Do prognóz treba započítať kritické momenty, ktoré sa ukazujú ako problematické. Či už nadprodukcia v neoliberalizme alebo ekologická kríza. Neexistuje vývoj bez konfliktov. Čo sa týka hodnotovej krízy, súhlasím s vami. Prebieha kríza civilizácie. Je neudržateľné, aby zopár víťazov druhej svetovej vojny malo v Rade OSN právo veta a určovalo globálnu politiku, keď existujú makroregióny ako India alebo Južná Amerika, ktoré tam nemajú zastúpenie ako permanentní členovia. Nie je tam ani nikto z Afriky. Pol planéty však ignorovať nemožno! Je to neudržateľný autoritársky systém, ktorý sa musí zmeniť a Západ si musí uvedomiť, že nie je na svete sám. Z tejto krízy nevyjde ako víťaz – bude jedným z dôležitých makroregiónov, ale nie jediným hegemónom. To súvisí aj s hodnotovou krízou a s krízou civilizácie – existuje pluralita civilizácii, ktoré sú navzájom v interkulturálnom dialógu a musia sa dohovoriť.

Ako by mala fungovať spolupráca politikov, veľkých štátov, expertov, think-tankov, poradcov, občianskej spoločnosti a sociálnych hnutí?
– Expert môže robiť poradcu a hovoriť len s politikmi, radiť im a snažiť sa riešiť problémy zhora, systémom „top-down“. Stiglitzova komisia hovorí, že situácia je dnes taká vážna, že im nič iné nezostáva, keďže občianska spoločnosť nie je zjednotená, nič neponúka a Svetové sociálne fórum nie je politickým fórom. „Top-down“ predpokladá pasívnu občiansku spoločnosť, ktorá nečinne čaká na riešenia, ktoré im ponúknu elity. Svetové sociálne fórum však upozorňuje, že je dobré podporovať aj participáciu zdola, počúvať hlasy ľudí, aby mohli byť tlmočené politikom. Ideálne by bolo robiť spoločné riešenia vychádzajúce zdola aj zhora. Od ľudí, ktorí si robia svoju prácu, pekárov, predavačov, robotníkov, netreba očakávať, že naformulujú presné ekonomické a politické riešenia. Ich prácou je niečo iné. No je dôležité, aby svojím občianskym spôsobom vyjadrili, čo chcú. Vyjadriť toto želanie presnejšie, konceptualizovať ho, navrhnúť riešenie a prísť s ním k občanom, je už úlohou iných ľudí, expertov a politikov. Mali by vzájomne interagovať a občianska, expertná a politická sféra by sa mala prepojiť. Možno to nepôjde, ale treba to aspoň skúsiť.

Keď hovoríte o východiskách z krízy, vkladáte nádej do globálnej občianskej spoločnosti. Ale v ceste jej stoja isté spoločenské fenomény. Napríklad konzumerizmus. Občianska spoločnosť je ním dôsledne uspávaná.
– Neviem, či sa občianska spoločnosť zaktivizuje. Ak nie, všetko bude závisieť od riešení progresívnych elít. Ale aby sme mohli hovoriť o participácii a demokracii, musia elity s občanmi komunikovať a občania musia vedieť, že to, čo politici robia, je realizácia ich želaní. Súhlasím, že konzumerizmus je veľká brzda aktívnej občianskej spoločnosti. Občania sú pasívni, a to predstavuje určité nebezpečenstvo. Spomeňme si však, ako po kríze na Newyorskej burze v roku 1929 ľudia v USA chodili na ulicu s miskami po polievku. Teraz tam každý mesiac pribúda pol milióna nezamestnaných a nás v Európskej únii to čaká na budúci rok. Dúfajme, že únia to zvládne lepšie. Je totiž lepšie riešiť konzumerizmus, než obyvateľstvo, ktoré úplne padlo za obeť kríze, nemá na polievku a nemá pre skrachované hypotéky kde bývať. Takí ľudia totiž reagujú na jednoduché riešenia, či lepšie na pseudoriešenia, ako v 30. rokoch: chcú silného vodcu, nejakého tatíčka, ktorý ich vyvedie z krízy. Môžu rozbujnieť xenofóbne nálady. A to považujem za nebezpečnejšie ako konzumerizmus.

Čo máte vy a vaši spolupracovníci v Centre globálnych štúdií na pracovných stoloch?
– Okrem notebookov a našej edičnej rady ešte teoretické knihy zahraničných autorov, ktorých publikujeme. Napríklad Nancy Fraser alebo Axel Honneth. V poslednom čase sa zaoberám autormi z Latinskej Ameriky. Bol som mesiac v Brazílii, v lete sa chystám do Santiaga de Chile na svetový politologický kongres, ktorý sa koná vždy raz za päť rokov. Okrem toho idem do Uruguaja a Argentíny. Predtým som sa skôr venoval Ázii – Indii a Číne. Chystám sa publikovať o reforme OSN, o zriadení globálneho parlamentu. Nie je totiž správne, aby malo Estónsko s jeden a pol miliónom obyvateľov vo Valnom zhromaždení jeden hlas, rovnako ako India, ktorá má obyvateľov vyše miliardy. Nie je to práve najreprezentatívnejšie. Bolo by lepšie, keby sa z Valného zhromaždenia vytvoril senát, kde má každá krajina jeden hlas, ale okrem toho by fungoval parlament – snemovňa, v ktorej by bolo zastúpenie zodpovedajúce počtu obyvateľstva. Takéto papiere mi ležia na stole.

Spracovala Eva Blažeková


SÚVISIACE
Marek Hrubec:Európa odmieta neoliberalizmus

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama