Túžba po celostnosti

Čítajúc riadky a odseky fragmentov s rôznou tematikou si musí čitateľ nevyhnutne uvedomiť, ako všetky navzájom súvisia. Sú to objektívne i subjektívne časti obrazov sveta, ktoré známu spisovateľku Etelu Farkašovú v jej bežnom živote sprevádzajú.
Počet zobrazení: 866
12_farkasova_fragmentyCB-m.jpg

(Etela Farkašová: Fragmenty. S občasnou túžbou po celostnosti.
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2008)


Čítajúc riadky a odseky fragmentov s rôznou tematikou si musí čitateľ nevyhnutne uvedomiť, ako všetky navzájom súvisia. Sú to objektívne i subjektívne časti obrazov sveta, ktoré známu spisovateľku Etelu Farkašovú v jej bežnom živote sprevádzajú. Autorka nám pritom dovoľuje nazrieť do jej vnútorného sveta, do jej hľadania, tápania a mnohých neistôt. Tento nesmierne citlivý vnútorný svet však žiadnym spôsobom nie je odtrhnutý od toho vonkajšieho, ktorý ona dokáže vnímať svojím mimoriadne vyvinutým zmyslom pre detail, pre „fragment“ celku. Aj Etela Farkašová žije život obyčajného človeka, ktorý čaká s ostatnými bežnými občanmi na zastávke autobusu. Rovnako ako ostatní cestujúci sa bude trmácať v preplnenom autobuse, pridržiavajúc sa tyče, aby ustála nárazy v hustej premávke, pričom jej hlavou prelietajú myšlienky typické pre intelektuálku. Pestrofarebné plagáty bojujúce o zákazníka, pretekajúce sa o najvýraznejší dizajn tiež neujdú jej pozornosti, upúta ju však ten najvšednejší, ktorý sa prihovára jednoduchým spôsobom, na malom kúsku papiera formátu A1. Ten vyzýva ľudí, aby sa v tom uponáhľanom svete zamysleli aj nad zmyslom ich konania. To ju okamžite privádza na iné myšlienky, ale autobus ju už vracia do reality.

V záhrade zažíva rodinnú idylu, dokáže súčasne pracovať a vnímať prírodu a jej dary i „nedary“, ktoré musí nemilosrdne vytrhávať a Bohu nemilo vyhadzovať. Aj tu sa zamýšľa nad tým, akú úlohu majú tieto tiež rastliny, možno sú to všetko takisto liečivé byliny. Alebo poeticky vyjadrí bežné siatie do pôdy, vníma semiačka padajúce do pôdy ako zárodky výhonkov. Zázrak ich vyklíčenia. Pobyt vo voľnej prírode ju nadchýna premenami, ktoré akoby sa v kruhu nekonečne opakovali, pravidelný príchod kačice v určitom období, nádherný západ slnka nad jazierkom. Preciťujeme s ňou tú nostalgiu za pominuteľným. Pri čítaní jej riadkov máme často pocit, že mnohé sme už zažili a aj rovnako precítili, len to zostalo nepomenované.

V upokojujúcom prostredí krásnej prírody sa jej vynárajú v pamäti zažité obdobia, rekapituluje takmer dve tretiny doterajšieho života, trápia ju pochybnosti, či ozaj žila zmysluplne. Pod týmto pojmom rozumie, či svoj doterajší čas žitia využila tak, aby zapadol do celku. Uvažuje spolu s filozofkou Hannah Arendtovou o dvoch typoch prežívania (vita contemplativa a vitra activa), čo ju ale privádza na dilemu, či sa správne rozhodla. Nevie sa zbaviť výčitiek, že priateľa Petra, bývalého študenta, výborného filozofa svojím konvenčným postojom k jeho osudovému rozhodnutiu sklamala. Bol presvedčený, že práve ona pochopí, že musí svoje filozofické poznanie života odovzdať tým, ktorí to najviac potrebujú. Radila mu pokračovať v ašpirantúre, ako nakoniec všetci, on však našiel svoje poslanie v práci s chorými a starými, charita sa mu stala jadrom života. Etela Farkašová sama predsa mala zadosťučinenie z takých svojich rozhodnutí, keď venovala svoj čas v oblasti sociálnej praxe, tie dlhoročné čítačky pre nevidiacich, to ju napĺňalo pocitmi radosti, alebo keď chcela pomôcť kolegyni pri dlhodobom odchádzaní zo života. Ak robila niečo len pre seba, pochybuje, či to bolo správne, či to nebolo len z prestíže. Možno si ani neuvedomuje, že dosiahnutím toho postavenia mohla a ešte stále môže zanechať pre svojich študentov nesmierne veľa. Nielen toho materiálneho, ale v tom obsiahnuté aj to ľudské, čo je v dnešnej dravej dobe tak veľmi dôležité. Spomína na časy, keď dnes už starší kolegovia viedli so študentmi odborné debaty v prírode, aj vo vojom voľnom čase, čo nebolo nič mimoriadne. Dnes sú v ich práci dôležitejšie výkazy, čísla, tabuľky.

V náznakoch, len vo fragmentoch, hoci veľmi jemne, cítime, ako ju trápia negatívne javy v našej spoločnosti, napríklad v zdravotníctve. Svoju vážnu diagnózu srdca nihiluje, lebo pripútanie k infúzii ju prinúti zastaviť sa v každodennom zhone a pritom jej skrsne slovo, ktoré dlho hľadala. Cíti sa ak nie vinná, tak azda spoluzodpovedná i za iné spoločensko-sociálne problémy v postave Leleho, hľadajúcom len občasnú prácu až vtedy, keď sa sociálne dávky minú.

Autorka je majsterkou slova, napriek tomu, že si často nie je istá, či našla to správne slovo na pomenovanie skutočného, neskutočného či pociťovaného. Potom ju poteší novotvar súvrstvenie, ktorým sa jej podarí vyjadriť to pociťované. Na druhej strane sú nesmierne pôsobivé jej úvahy o hodnote mlčania, ticha, tíšenia, niečoho zamlčaného. Pri najbanálnejších veciach zbadá spisovateľka inú dimenziu vecí a udalostí.

Vďaka svojmu povolaniu filozofky, ktoré vyžaduje nesmierne veľa poznatkov, dokáže čitateľovi vybrať tie najhodnotnejšie myšlienky svetových filozofov a uviesť ich do súvislostí s naším bytím. Je obdivuhodnou znalkyňou filozofickej i umeleckej literatúry, nielen svetovej, ale aj našej, či už poézie alebo prózy. Prelínanie tých istých myšlienok viacerých autorov – filozofov či literátov, s ktorými sa ona rovnako stotožňuje, vedie k tomu, že niekedy si nie je istá, či to skrslo najprv v nej samotnej, až potom to objavila u druhých.

Podtitul knižky S občasnou túžbou po celostnosti je leitmotív všetkých fragmentov prežitého. Kružnica ako predstava počiatku splývajúceho s koncom jej poskytuje pohľad na žitie či dokonca žitia. Spisovateľka svoje skúsenosti považuje za malé čiastočky celku a myslí tým komplexnú existenciu vo vesmíre, s farbami sveta, s hudbou, ktorá je jej večným sprievodcom, počuje ju zreteľne i vo sne, ktorý nemusí pomenovávať, hudba a farby kvetov ju napĺňajú šťastím aj bez slov. Kytica kvetov putuje hore, rozplýva sa opäť do malých čiastočiek v obrovskom celku.

Spisovateľka a súčasne filozofka Etela Farkašová rovnako cíti s Gastonom Bachelardom, ktorého myšlienka o celoživotnom čítaní a jednej nesmierne veľkej nekonečnej knižnici, ktorá by bola stredobodom vesmíru, sa stala mottom jej Fragmentov. Píše svoje reflexie, vplieta do textov, ktoré sú súčasťou jednej veľkej knižnice o poznaní. Jemné ilustrácie Kvety Fulierovej korešpondujú s textami citlivej duše intelektuálky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984