Chabých päťsto

Pred pár rokmi prišiel z ministerstva školstva pokyn: kto neurobí dva kroky vpravo, stihne ho tvrdý trest. Len prednedávnom z toho istého ministerstva zaznelo: každého, kto spravil dva kroky vpravo, čaká rázny postih. Všetci do jedného sa totiž prispôsobili a nikomu, žiaľ, ani nenapadalo, aby vyrazil smerom vpred. Výsledok?
Počet zobrazení: 1959

Pred pár rokmi prišiel z ministerstva školstva pokyn: kto neurobí dva kroky vpravo, stihne ho tvrdý trest. Len prednedávnom z toho istého ministerstva zaznelo: každého, kto spravil dva kroky vpravo, čaká rázny postih. Všetci do jedného sa totiž prispôsobili a nikomu, žiaľ, ani nenapadalo, aby vyrazil smerom vpred. Výsledok? V rebríčku najlepších svetových univerzít sa nevyskytuje ani jedna slovenská škola. Smutné? To nič. Ešte vždy sa na to môžeme pozrieť rýdzo po slovensky a skonštatovať, že sa nič nedeje. V tom rebríčku je ich predsa „len“ päťsto.

Keď počas predchádzajúcej vlády prišiel vtedajší minister školstva Martin Fronc s normatívom, ako kľúčom na vyplácanie financií školám, sám sa za tento „prevratný nápad“ aj neraz pochválil. Povedal dokonca, že „nám možno aj iné rezorty závidia, že školstvo má jasné pravidlá ... že peniaze sa prideľujú na základe počtu žiakov“. A ešte zdôraznil, že systém je prehľadný a spravodlivý. Po niekoľkých rokoch však môžeme dodať, že len ťažko niekto vymyslí horší. Čo sa stalo? Vezmime do úvahy len vysoké školstvo. Predstavte si, že ste pedagóg a skúšate študenta, ktorý evidentne nič nevie – je to posledný termín. Vyhodíte ho a pripravíte sa o peniaze. Presnejšie o to málo peňazí, ktoré je štát ochotný zaplatiť.

Výsledok Froncových reforiem? Každý, kto sa dostane na vysokú školu (a treba povedať, že dnes sa na ňu aj vďaka Froncovi dostane každý, kto chce a má maturitu), ju aj skončí, pretože bez ohľadu na vynaloženú námahu, je v pozícii chlebodarcu. Čo študent, to sponzor – skutočne prehľadné a spravodlivé.

Súčasný minister Ján Mikolaj je presvedčený, že priveľa sponzorov/študentov škodí. A je to jedna z mála vecí, v ktorých má pravdu. Ak má mať vyučovací proces zmysel, skupina študentov by nemala prekročiť číslo dvanásť, čo potvrdzujú výskumy i školenia realizované v súkromnom sektore. Verejné a štátne školstvo môže o takomto čísle len snívať. To však nie je chyba nijakého ministra a snaha aspoň sa k tejto méte približovať je jednoducho chvályhodná. Zmeny sú preto nutné – nie však zmeny hocijaké.

Reformy, ktoré pripravilo ministerstvo pod vedením J. Mikolaja, totiž vážne nútia k úvahám, či sú horšie než tie Froncove, alebo len rovnako zlé. Už pri predkladaní novely vysokoškolského zákona sa minister napríklad netajil tým, že na Slovensku je vysokých škôl príliš veľa a že zmena v zákone by mala priniesť zníženie ich počtu. Kritérium, ktoré malo najslabším školám zlomiť väz, mala predstavovať aj kvalifikácia pedagógov. Výsledok? Začala sa naháňačka za titulmi. Predstavte si (opäť raz), že ste vysokoškolským učiteľom s hodnosťou doktora. Pokyn od vedenia katedry je jasný: čo najskôr získať docentúru. Budete ju absolvovať v Komárne, Ružomberku, alebo v Bratislave? Ak pôsobíte v Bratislave, vyberiete si toto mesto len pod jednou podmienkou: ak bude vedúcim skúšobnej komisie Fero, s ktorým už niekoľko rokov sedíte v tej istej miestnosti a ste dobrí kamaráti. V opačnom prípade by ste boli bláznom, ktorý si vyrába ťažkosti.

V konečnom dôsledku môžeme očakávať ani nie tak úbytok vysokých škôl, ako skôr ďalší celosvetový primát – popri najväčšom počte vysokých škôl možno budeme mať aj najviac docentov a profesorov na počet obyvateľov. Pravdepodobnosť sa zvyšuje, pretože ministerstvo zrejme bude musieť urobiť výnimky z pravidiel, ktoré samo nastolilo. Inak sa môže stať, že najstaršie univerzity nimi byť prestanú. To nič, v uvedenom celosvetovom rebríčku je univerzít naozaj len chabých päťsto – a vôbec – koho to zaujíma?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984