Perzské listy
Tisíce demonštrantov na uliciach, heslá žiadajúce odchod prezidenta Ahmadinedžáda, volanie po demokracii, slobodných voľbách, rovnosti... Na západe vyvolávajú tieto obrázky aktuálnych udalostí v Iráne napäté chvenie: chystá sa ďalšia farebne-kvetinová revolúcia? Stratíme arcinepriateľa hroziaceho zničiť našu civilizáciu? Žeby tí moslimovia mali predsa radi demokraciu?
V prvom rade, ak sa aj nejaké farebná revolúcia začína, bude zelená. So zelenými vlajkami a volaním „Boh je veľký“. Iránska revolúcia v roku 1979 nebola pučom konzervatívnych klerikov, ale ľudovým povstaním, ktoré zvrhlo skorumpovaný, nedemokratický režim šacha. Konzervatívni klerikáli si spolu s mocou privlastnili aj jej odkaz, no ideál rovnosti a slobody (rovnako blízky islamskému, ako kresťanskému svetu) ostal v spoločnosti stále silno prítomný.
Porevolučný Irán nebol rovnostárskou spoločnosťou. Privatizácia a liberalizácia pod vládou prezidenta Hašemiho Rasfandžáního v 90. rokoch nerovnosti rozmnožili. Bývalý štátny majetok sa dostal do súkromných rúk, k prežívajúcej domácej hospodárskej elite sa pripojili navrátilci s cudziny a novozbohatlíci, či už z radov úradníkov a riaditeľov štátnych podnikov, ktorí výhodne privatizovali, alebo úspešných šmelinárov a pašerákov (pričom, ako to už býva, tieto skupiny sa hojne prekrývali). Irán získal silnú kapitalistickú triedu, ktorá ovládala domácu ekonomiku a má záujmy aj v zahraničí. Konzervatívec Ahmadinedžád nezvíťazil v roku 2005 vo voľbách nad umiernenými protivníkmi preto, že lepšie citoval Korán či častejšie sľuboval zničenie Izraela. Reformné kruhy prehrali, pretože nedokázali riešiť sociálne problémy. Ahmadinedžád sľúbil dať príjmy z ropy „ľudu“ a bojovať proti korupcii, nerovnosti a elitárstvu, ktoré so sebou priniesli ekonomické „reformy“ 90. rokov.
Jeho problémom bolo, že to neurobil. Napriek minuloročným historicky vysokým cenám ropy je sociálna situácia mnohých vyhrotená. Krajinu trápi nezamestnanosť a rýchlo rastúca inflácia (v minulom roku údajne až 50 %). Hospodárska kríza, pokles dopytu po rope a zníženie jej ceny situáciu ešte zhoršia. Iránska vláda sa niekoľko rokov snažila riešiť pokles reálnych miezd „bežných ľudí“ podobne, ako iná vláda na opačnom konci sveta – podporou poskytovania úverov. Výsledkom sú masy ľudí topiacich sa v dlhoch, ktoré už nie sú schopní splácať. A klesajúci domáci dopyt zasa poškodzuje iránske podniky.
Na uliciach tak proti Ahmadinedžádovi protestujú dve rozličné skupiny so značne protichodnými cieľmi. Masy tvoria vysokoškolskí študenti, ktorých netrápi len obmedzovanie slobody slova, občianskych a politických práv, ale aj neradostné vyhliadky pri hľadaní slušného zamestnania, nezamestnaní, prepustení zo sprivatizovaných podnikov, ktorí živoria na okraji sivej či čiernej ekonomiky, „obyčajní“ zamestnanci, drobní obchodníci... pritlačení k múru sociálnou situáciou a žiadajúci rovnosť a zastavenie rozkrádania verejného majetku.
„Elitu“ protestujúcich tvorí časť domácich kapitalistov, ktorá nie je úzko previazaná s Ahmadinedžádovou skupinou, a ktorej prezidentove katastrofálne hospodárske výsledky nekomplikujú iba domáce postavenie, ale zhoršujú pozíciu aj v medzinárodnej konkurencii. Sivou eminenciou je bývalý prezident a „pistáciový milionár“ Rasfandžání, ktorý nezakryte finančne a politicky podporoval opozičného kandidáta Mir Hosseina Mousaviho. Nemá dôvod skutočne podporovať „rovnostársky“ ideál a zarazenie klientelizmu a korupcie by pre neho znamenalo stratu spôsobu, ako si budoval a udržiava vplyv a majetok.
Jedno však majú tieto dve skupiny spoločné: pod modernizáciou krajiny nechápu jej rozpredanie zahraničným spoločnostiam. Demokratizácia neznamená, že sa stane poslušným pritakávačom a verným členom koalícií ochotných. Je vysoko pravdepodobné, že prípadná nová vláda v Teheráne nebude o nič ochotnejšie reagovať na požiadavku, aby zastavila jadrový program. Vlastníctvo týchto zbraní totiž nie je len vecou prestíže v regionálnej politike, ale aj poslednou zábezpekou vo svete, kde stále menej platia medzinárodné normy, a jadrové mocnosti samy bez hanby porušujú zmluvy, na ktoré sa odvolávajú. Veď Zmluva o nešírení jadrových zbraní nehovorí len o nešírení technológie do ďalších štátov, ale aj o znižovaní zbrojného potenciálu exitujúcich jadrových mocností.
Slobodný Irán pre nich znamená suverénny Irán. A Európa a Spojené štáty americké nie sú neomylnými majákmi demokracie – až príliš často zasahovali do blízkovýchodnej politiky na nesprávnej strane. Nie podľa kritéria demokracie, ale podľa vlastných politických a hospodárskych záujmov. Bez ohľadu na to, či zmenu v Iráne prinesú protesty v uliciach alebo Rasfandžáního politický vplyv v Zhromaždení expertov, alebo sa Ahmadinedžádovi a jeho hlavnému politickému ochrancovi Ajatoláhovi Chameneímu podarí ostať pri moci, nehrá sa o to, či v Iráne nastúpi vláda, ktorá sa páči nám. Kto túto mocnosť Blízkeho východu povedie, však samozrejme nie je jedno. Prezident popierajúci holokaust (alebo akékoľvek iné masové vraždenie a porušovanie ľudských práv) či vyhrážajúci sa inému štátu zničením (alebo vojenským útokom) je pre medzinárodné spoločenstvo a mier nešťastím, nech by stál na čele ktorejkoľvek krajiny. Ale Irán by sme už mali prestať vnímať prostredníctvom (Grékmi maľovaného) obrazu grécko-perzských vojen a eurocentrického pohŕdania „zaostalým Orientom“. Nie je ani neposlušnou provinciou, ani krvilačným impériom. A jeho vnútropolitický zápas o demokraciu nie je bojom moderných a poeurópštených proti zaostalým a fundamentalistickým.
Irán by sme mali prestať vnímať cez prizmu súboja racionálneho, demokratického a dobrého Západu s dekadentným, tyranským a zlovoľným Orientom.
