Nechceme násilie

Predstavte si, že by na Slovensko zavítal maďarský prezident, niekoľko demonštrantov by ho prišlo zdvorilo upozorniť na stav slovenskej menšiny u našich južných susedov a dav rozvášnených Maďarov by ich za to zbil. Premiér Fico by pravdepodobne okamžite zvolal Bezpečnostnú radu štátu, agresívnych fanúšikov dovezených z Budapešti by dal zavrieť a vyhostiť zo Slovenska, nasledovalo by mimoriadne zasadnutie vlády s jediným bodom programu (ohrozenie zvrchovanosti a územnej celistvosti nášho suverénneho štátu), protestná nóta do Budapešti a stiahnutie slovenského veľvyslanca v Maďarsku, ktorý sa pravdepodobne ešte nestihol ani vybaliť, späť do vlasti.

Vo štvrtok 18. júna 2009 sa však na Hodžovom námestí v Bratislave odohralo niečo úplne opačné. Niečo, nad čím musí súdnemu človeku zastať rozum a tomu horkokrvnejšiemu aj vzkypieť všetka žlč. V atmosfére, ktorá sa ponášala skôr na scénu z retro filmu o období čínskej kultúrnej revolúcie, začali desiatky militantných Číňanov chránených kulisou záplavy červených zástav mlátiť pokojných slovenských občanov, ktorí nerobili nič iné, len ticho stáli a držali nad hlavami heslá a otázky týkajúce sa porušovania ľudských práv v najľudnatejšej krajine sveta. Slovenská polícia sa na toto násilie spočiatku nečinne prizerala a neskôr začala zatýkať nie vinníkov, ale obete týchto konfliktov – našich ľudsko-právnych aktivistov. A tak som videl, ako za zvukov hymnickej piesne (Hoj, vlasť moja, ty zem drahá, ja zo srdca ťa milujem...) doliehajúcich z nádvoria Prezidentského paláca, policajti zbili a v putách odvliekli niekoľko ľudí, medzi nimi aj môjho kamaráta, publicistu a šéfredaktora portálu jetotak.sk Michala Havrana ml. – za to, že sa mužovi zákona pokúsil vysvetliť, že zle vyhodnotil situáciu a zatkol napadnutého, nie útočníka, ho zrazili k zemi, rozbili mu hlavu a pomliaždili rebrá. Na druhej strane záhadných Číňanov v oblekoch, ktorí brutálnym spôsobom zhodili zo schodov a zranili dve ženy, nechali tak. Ignorovali aj čínskeho útočníka, ktorý prorektorovi Univerzity Komenského Petrovi Osuskému roztrhal košeľu na franforce. Len neskôr, keď sa už aj dvaja policajní ťažkoodenci znechutene sťažovali veliteľovi zásahu, že toto nie je práca pre nich a že na tomto sa odmietajú podieľať, formálne zadržali troch Číňanov, ani zďaleka nie tých najagresívnejších.

Tento incident je mimoriadne vážny a rozhodne by nemal ostať bez potrestania zodpovedných. Naše štátne orgány dopustili, aby na hodinu stratili kontrolu nad vlastným územím. Kancelária prezidenta si prenajala priestor pre čínsku stranu (!) a dovolila jej, aby sa na ňom správala podľa vlastných pravidiel – zrejme tých, ktoré pozná z námestia Tien-an-men. Naša vlastná polícia slovenským občanom nielenže nepomohla, ale naopak, pomáhala agresívnym Číňanom biť pokojných demonštrujúcich. To je škandál, ktorý nemá obdobu nielen v demokratickej krajine, ale ani v štáte, ktorý sa ústami vládnych predstaviteľov chvastá, že ochraňuje predovšetkým národné záujmy Slovákov. Kam ste sa schovali, národovci?

Krvavý štvrtok ukázal, ako málo je na Slovensku skutočných obrancov ľudských práv, ktorí ich chápu vo svojej podstate, čiže univerzálne, nielen účelovo, selektívne. Ľudia ako Ondrej Dostál alebo Peter Osuský, vehementne sa angažujúci v akciách proti čínskemu režimu, boli pred štyrmi rokmi v prvej línii nadšených obdivovateľov Georga Busha v Bratislave, ktorý by v trochu spravodlivejšom svete už dávno stál pred medzinárodným tribunálom za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Na druhej strane, niektorí ľudia, ktorí vo februári 2005 podporovali naše protesty proti agresívnej bushistic-kej politike a servilnej Dzurindovej politike voči hegemónii USA, sa dnes zdvorilo klaňajú pred čínskym režimom, prehliadajú jeho zločiny a tešia sa priazni jedného z najväčších diktátorov súčasného sveta. Prečo vieme byť takí zaslepení? Prečo neveríme princípom a ideálom, ale ľuďom a idolom?

Spravodlivý človek nie je ten, ktorý kritizuje americkú hegemóniu, ale má pochopenie pre čínsku rozpínavosť. Prekliatím slovenskej politiky je jej večná servilnosť voči nejakému centru moci. Čína sa pred našimi očami rýchlo mení na veľmi nepríjemnú, asertívnu veľmoc, ktorú ovláda rastúci nacionalizmus. Ak s ňou demokratické krajiny dnes nevedia nadviazať zmysluplný politický dialóg, v budúcnosti to bude oveľa ťažšie. V takejto situácii majú občianske aktivity dôležité miesto pri vytváraní tlaku na režim, v ktorom vládne prapodivná zmes toho najtvrdšieho kapitalizmu, aký svet pozná, pod totalitárnou taktovkou komunistickej strany. Búriť sa proti tomu, čo sa stalo vo štvrtok na Hodžovom námestí, by sme sa mali nie preto, lebo to znepokojilo najdôležitejšie svetové médiá, lebo sa voči tomu ohradil herec Jeremy Irons a lebo to okamžite a tendenčne využila opozícia. Ak cudzí štátni príslušníci bijú slovenských občanov a naša polícia im nepomôže, mali by sme sa vykašľať na konšpiratívne teórie a spoločne sa postaviť proti takejto nezmyselnej brutalite. Inak po dvadsiatich rokoch dospejeme do stavu, keď bude aktuálna obnova Verejnosti proti násiliu.
Autor je vysokoškolský učiteľ