Štvorvýstava

Do 23. júla potrvá v bratislavskom Pálffyho paláci na Panskej ulici komorná výstava Jana Steklíka (*1938), Otisa Lauberta (*1946), Dezidera Tótha (*1947) a Igora Kalného (1957 –1987), ktorá predstavuje sondu do tvorby štyroch renomovaných autorov slovenskej a českej výtvarnej scény. Ich príbuzná poetika sa stretáva v efemérnom médiu kresby. Odráža dobu svojho vzniku v rámci neoficiálnej výtvarnej scény 70-tych a 80-tych rokov 20. storočia, s presahom po súčasnosť. Napriek tomu, že tvorba každého autora je na výtvarnej scéne solitérna a má svoj vlastný, jedinečný príbeh, spája ich konceptuálny spôsob myslenia a výtvarného prejavu.

Jan Steklík vstúpil na výtvarnú scénu na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia, Otis Laubert a Monogramista T. D. na prelome 60. a 70. rokov, v časoch nastupujúcej normalizácie, a Igor Kalný v druhej polovici 70. rokov. Jedným z dominantných a pre dobu príznačných spôsobov komunikácie autorov neoficiálnej scény sa, ako uvádza kurátorka výstavy, Daniela Čarná, stali osobné stretnutia, diskusie a výstavy v neoficiálnych a polooficiálnych priestoroch. Ani pre jedného z nich nie je kresba výlučným médiom. Pre Jana Steklíka a Igora Kalného sa stala dominantnou, pre Otisa Lauberta a Monogramistu T. D. sprievodnou, no výraznou súčasťou tvorby. Napriek tomu, že ich kresby by sa na prvý pohľad mohli zdať neuchopiteľné, banálne a v niektorých prípadoch takmer neviditeľné, sú premyslenou, nie náhodnou, no predsa spontánnou hrou s významami a ich posunmi. Majú charakter intímnych denníkových záznamov ich tvorcov, odzrkadľujúcich proces ich uvažovania a vnímania. Sú to – slovami Jiřího Valocha – kresby o kresbách, ktoré nereflektujú výlučne vonkajší svet videného, skôr prenikajú do jeho neviditeľných javov, do podstaty myslenia a jeho štruktúr. Hovoria o malých veciach veľkého významu, sú básňami napísanými rečou výtvarného jazyka.

Kresba sa bez ohľadu na svoj formát spája s istým rozmerom intimity vo vzťahu k autorovi aj divákovi. Básne sa dajú vnímať najhlbšie, keď sa s nimi človek ocitá sám v tichu. Podobne je to aj s kresbami, ktoré vznikajú trpezlivým, niekedy až meditatívnym zaznamenávaním ich autorov. Nie sú to kresby na jedno pozretie, preto je na nás, či si ich v symbolickej rovine odnesieme so sebou a pristúpime k ich hlbšej reflexii, uzatvára.