Vyhrali to Darebáci
A okrem Darebákov aj Chobotničky a Šestáčik, aj keď ten nesúťažil. A úplne okrem všetkého to vyhrali všetci. Konkrétne žiaci a ich učiteľky zo 6. základnej školy v Hlohovci na Podzámskej ulici. Vyhrali chuťou robiť čosi navyše. Navyše pre druhých, ale aj pre seba.
Všetko sa to začalo v školskom roku 2005/2006. Vtedy si učiteľky a učitelia školy na Podzámskej, ktorí podporovali svojich žiakov v tvorbe triednych časopisov povedali, že výtvory detí by si zaslúžili súťaž. Keď ma pozvali do poroty, bola som dosť skeptická. Naozaj ošiaľu medializácie všetkého, každého a za každú cenu neodolá nikto? Nuž veru neodolá. Ako by mohli deti? Veď kto v súčasnosti nie je v médiách, neexistuje. Takisto ako pomaly nepatrí na tento svet ani ten, kto nijaké médium nemá. A je úplne jedno, či mediálnej problematike a práci v tejto oblasti rozumie a ovláda ju, alebo nie. Pravda, nebolo to inak ani dávnejšie, keď bol mediálny ošiaľ síce trochu triezvejší, ale vedieť o sebe chcel dať každý. Pravdaže všetko, je to však vždy zároveň aj trochu inak. Človek, aj celkom malý, sa chce realizovať, dať na známosť, čo si myslí a cíti, čím je výnimočný a čím sa zároveň usiluje byť akceptovanou súčasťou nejakého celku. Chce byť iný ako ostatní a zároveň sa až zúfalo nechce od ostatných líšiť. Odveký paradox, ktorý nás raz vynáša na výslnie, inokedy nás môže potopiť až na dno.
Keď si mimo, kúp si MIMO
To je slogan, čo poviete? V súvislosti s názvom časopisu hoden priam renomovanej reklamnej agentúry. Vlani Mimo (ale nielen vďaka tomuto sloganu) súťaž vyhralo. A to je len jeden z výsledkov povzbudzovania detí pracovať na vlastných výtvoroch, a tým aj na sebe. Chuť podobať sa na tých, z ktorých si mnohí v súčasnosti viac, ako je únosné namýšľajú, že len oni majú právo určovať beh sveta, teda aj mnohých novinárov, sa v hlohovskej základnej škole na Podzámskej ulici rozhodli využiť na prospech veci. Aby tá chuť ich žiakov kamsi posunula. Možno aj preto, že Daniela Žemlová, triedna „mimáčok“ a „mimákov“, ktorá sa ako vtedajšia zástupkyňa riaditeľky školy stala dušou tejto aktivity, by v prípade potreby nielen vymenila povolanie učiteľky za moderátorstvo, lebo má rada prácu s mikrofónom, ale aj preto, že má rada deti. A keď sme vkročili do jej osmičky, lebo mi chcela ukázať, ako si jej žiaci triedu nedávno cez víkend sami vymaľovali, viselo vo vzduchu, že aj oni majú radi ju. Ale podľa všetkého nie je v tejto škole jediná, ktorá je svojim žiakom aj kamarátkou. S výlučne učiteľským vzťahom dospelých by tu deti sotva mohli prežiť noc plnú zábavy medzi školskými lavicami, s duchmi spisovateľov či hrdinami ich knižiek alebo aj neidentifikovanými strašidlami, za ktoré sa poobliekali učitelia, učiteľky a ich príbuzní.
Nie všetko zo života tried sa však dalo dozvedieť z časopisov. Napríklad aj Mimo, ktoré bolo tento rok v kategórii starších žiakov v súťaži druhé, bolo tento rok síce dobré a získalo cenu za grafiku, ale bolo trochu mimo života v triede. Jeho redaktorky sa viac zamerali na to, čo ich zaujíma mimo školy. Zostali teda verné predovšetkým duchu svojho názvu. Ostatné finesy remesla ešte len spoznajú. Napríklad to, čo vedel významný český prozaik, dramatik a novinár Karel Čapek: že človeka najviac zaujíma to, čo sa stane jemu alebo čo vypukne niekde v jeho blízkosti, lebo naším vnútorným životom zvyčajne hýbe najviac to, čo je nám najbližšie. Rovnako, ako sa svetovým zvyčajne stane iba ten, kto sa nehanbí za to, že je svoj, svojský a nesnaží sa o slávu kopírovaním druhých. Práve to je aj tohtoročné tajomstvo úspechu Darebákov z 5. B a Chobotničiek z 1. A.
Chápadielka poznania
Tohtoročné víťazstvo prváckeho časopisu Chobotničky v kategórii mladších žiakov bolo možno prekvapením aj pre Miladu Kubíkovú, ktorá s deťmi časopis robila. Hoci – so svojimi o čosi staršími žiakmi zabodovala už aj v minulých ročníkoch. Urobiť však časopis, ktorý verne odráža ducha triedy, len pomocou detských kresieb a čohosi, čo možno nazvať detským komiksom, zaručene nebolo jednoduché. To chce výnimočný osobný vklad. Už aj preto, že prváci ešte nevedia poriadne písať, a tak pani učiteľka podľa ich diktovania vpisovala texty do komixových obláčikov sama. Jej vklad z Chobotničiek, ktoré sú podľa nej synonymom rúk, očí a uší prváčikov, čo nimi ako chápadielkami visia na pani učiteľke, teda veľmi cítiť. A cítiť aj to, že napriek tomu si deti do časopisu, ktorý je aj svojským depozitárom prváckych výtvarných prác, dali čo chceli.
To, že žiaci z Podzámskej majú pri tvorbe triednych časopisov zväčša voľnú ruku, bolo cítiť už pred štyrmi rokmi. Vo všetkom. Sami si určovali nielen obsah a vzhľad, ale dosť často aj pravopis, čo zasa nie je bohvieaká výhra. Žiaľ, tak je to aj v ich vzoroch, teda v súčasných médiách. A tie sa na rozdiel od školských vydávajú za profesionálne, hoci podľa pravopisu by mnohí ich autori zo slovenčiny a vedomostí neurobili nielen maturitu, ale sotva by zabodovali napríklad v deviatackom monitore. Našťastie, na rozdiel od „veľkých“ médií nepokladajú hlohovskí tvorcovia tých malých, triednych, za dehonestujúce, ak sa majú niečo naučiť. A tak boli z vyhlasovania víťazov aj tento rok viac debaty o tom, prečo je čo v časopisíkoch dobré, prečo a čo by malo byť iné, ako to o rok urobiť lepšie.
Nehrať sa na druhých
Keď sa vraj piataci z béčky dozvedeli, že v kategórii starších žiakov so svojím časopisom Darebáci z 5. B zvíťazili, dobreže sa od ich hurónskeho revu neprevrátil autobus, ktorým sa vracali zo školského výletu. To nám s úsmevom prišla povedať Zuzana Turzová, ktorá na „Šestke“, ako školu dôverne volajú, robí spolu so štyrmi žiakmi a siedmimi žiačkami netradičný celoškolský časopis Šestáčik a ktorá výletníkom výsledok súťaže zavolala. Práve ona spolu s ostatnými nadšencami spolupracuje aj pri iných aktivitách, napríklad nočnom pobyte detí v škole, ale aj pri tvorbe školskej hymny Vďaka za písmená, ktorá vznikla pri príležitosti 20. výročia vzniku školy na text Heleny Kolníkovej, hudbu skupiny V3 a Zuzana ju spolu deťmi naspievala v šulekovskom štúdiu Exponent. Hráva sa vraj pred každým vysielaním školského rozhlasu, naučili sa ju všetci žiaci a s pievajú ju pri každej slávnostnej príležitosti.
Časopis Darebáci z 5. B zvíťazil možno podľa viacerých detí či učiteliek, čo v novej školskej knižnici s napätím počúvali hodnotenie, dosť prekvapujúco. Obyčajnou kancelárskou spinkou „zviazaných“ niekoľko listov papiera, nijaká mimoriadna grafická úprava pomocou počítača, nijaké veľké hogo-fogo. Zato tých pár listov zaplnili mnohými slovami a myšlienkami o sebe. O piatej bé. O „darebákoch“ ktorí sa nehrajú na nikoho, kým nie sú, ktorí sa priznávajú k svojim pestvám, ale aj k súcíteniu či citu k sebe navzájom či k pedagógom, zavše aj so zlosťou na nich, so svojimi pochybnosťami aj so sympatickým sebavedomím. A vo veku (aj epoche), kde každý preferuje najmä seba, priniesli aj zaujímavý úkaz: chlapčenskú autorskú dvojicu.
Človek, ktorý Darebákov z 5. B číta, ich nemusí mať pred sebou, aby ich videl. Vnorí sa do ich viet a ocitne sa v ich triede alebo hoci v autobuse, ktorým otriaslo to hurá (alebo možno modernejšie wawe – čítaj vau), keď sa cestou z výletu dozvedeli, že práve ich otvorená výpoveď o sebe a dianí v triede je v tomto prípade to pravé orechové. Od Predstavujeme sa, v ktorom o sebe povedali bez zakrývania všetko dobré, ale aj zlé cez úprimný príbeh o prvej školskej láske či úsmevnú pravdivú príhodu o vypadnutom zube, čo spôsobil pár nepríjemností... Tak preto, odôvodnil by toto víťazstvo svojím sloganom známy švédsky obchodný dom, a nebolo by na tom čo meniť. Preto sa ocitli na špici.
Ostatní špičkoví
Vždy, keď koncom školského roka čakám, že si v schránke nájdem lístok s oznamom, aby som si na pošte vyzdvihla balík so školskými časopismi zo 6. ZŠ v Hlohovci, mám trochu bruchabolenie. Robiť zo žiackych výtvorov rok čo rok poradie, je totiž stále ťažšie. A nie iba preto, že rok čo rok sa zlepšujú. Predovšetkým preto, že v tejto súťaži sú prví všetci. Napríklad Druháčik, druhý v kategórii mladších žiakov. Nie je v ňom síce núdza o domotané ypsilony, ale obsahovo je to akýsi hlohovský Quark. Plný informácií, poučení z rôznych predmetov, hádaniek, príkladov, doplňovačiek, zameraných na zaujímavé informácie a nesie sa v duchu hesla na jednej zo svojich strán: Vieš – vyrieš! Nevieš – rozmýšľaj...
Alebo časopis 3. C, Tretiaci tretiakom s množstvom vlastnoručne vyrobených omaľovánok, príkladov, informácií o tom, čo je šikana a ako sa jej brániť, ale predovšetkým s rôznymi žiackymi variáciami na rozprávku Janko Hraško. Podľa Marty Mihalovičovej, ktorá tretiakov vedie, zadanie variovať známy príbeh podporuje ich tvorivosť. A ako sa zhodli aj obidve zástupkyne riaditeľky Monika Motyčková aj Emília Bendlová, práca na časopisoch zlepšuje slovnú zásobu detí a u niektorých aj ich prácu na hodinách slovenského jazyka. A aj sebavedomie. Špeciálne, ak sa majú čím pochváliť. Usilovné včielky z 2. A pod vedením Magdalény Herzegovej to v rovnomennom časopise nerobia prvý raz. Tento rok však zabodovali priam novinársky – fotoreportážou z výletu na Jalšovské chaty aj dobrými ilustráciami k rozprávkam, ktoré si povymýšľali. Časopis 5. A s podtitulkom Nielen pre deti síce trochu pripomína literárny zborník, ale tým, ktorí chcú, dáva nazrieť do detskej tvorby a zistí, že princeznám-klamárkam nemusí vždy narásť len dlhý nos, ale aj dlhé zuby.
Šestáčik
Aj v Hlohovci si možno už len najstarší pamätajú, že keď ich doma poslali kúpiť kvasnice za šesták, znamenalo to, že ich majú priniesť za dvadsať halierov. Päták, po fraštacky „paták“, bol desaťhaliernik. Po fraštacky preto, lebo Hlohovcu zostalo z pomenovania Freistadt zľudovené Frašták. Lenže názov Šestáčik v prípade školského časopisu vyjadruje skôr číselné označenie školy (6. základná), nie že by to chcel byť nejaký šestákový plátok. A hoci pravopisne je na tom sem-tam rovnako ako napríklad triedne časopisy či noviny hrdiace sa tým, že sú mienkotvorné, ale s pravopisom sa veľmi nekamarátia, jeho obsah, čo aj poznačený zásahmi večne živých tlačiarenských škriatkov, je v najlepšom zmysle slova pozoruhodný.
Prvé číslo, ktoré vyšlo k 20. výročiu školy, nepoznačili texty s nič nehovoriacimi ódami, ale skôr vecnosťou. A v zatiaľ ešte trochu nevykryštalizovanej obsahovej i grafickej skladbe bola prekvapením najmä vecná kritika nedostatkov – povedzme školského mliečneho programu či mestského skate-parku, ktorý je podľa skejterov nevyhovujúci. Aj nový mliečny automat Brejky má podľa Šestáčika viac mínusov ako plusov: „Nekonečné rady, dlhé čakanie a ustavičná prázdnota automatu. Nový školský mliečny program nám zmenil prestávky. Namiesto toho, aby sme boli v triede, čakáme celú prestávku. A najhoršie je, že niektorí čakajú márne.“
Ale nielen kritikou je Šestáčik živý. V krátkych rozhovoroch sa v ňom predstavujú učitelia, v krátkych básničkách a prózičkách žiaci, v rôznych súťažiach vymýšľavci. Pozitívne je, že aj keď sú v ňom okrem školských aj všeobecné témy, vždy sú priblížené cez názory či príbehy žiakov alebo učiteľov. Naozaj svojrázne sú napríklad súťažné otázky z prvého čísla: koľko učiteľov je na škole, koľko tabúľ je v celej jej budove, koľko učiteliek v zbore je slobodných, aké je meno a priezvisko školského údržbára alebo čo bolo v školskej jedálni na obed 14. októbra 2008. To je priam zárodok prípravy na investigatívnu, čiže pátraciu alebo skúmajúcu a vyšetrujúcu žurnalistiku. Čo sa podarilo vypátrať, ani kto a čo vyhral, sa síce v ďalších troch číslach nehovorí, ale veď škola má aj iné informačné toky, akými to dať na známosť. Okrem násteniek či denných stretnutí členov redakčného kruhu a jeho šéfky Z. Turzovej s čitateľmi, je to napríklad webová stránka školy.
Nehrajú sa, len sú sebou
V storočí informačného a mediálneho boomu nie sú školské ani triedne časopisy nijakou mimoriadnou zvláštnosťou. Na novinárov sa v čoraz väčšej miere hrajú nielen deti, ale aj dospelí. Triedne časopisy zo 6. základnej školy v Hlohovci sú však predsa len v niečom iné a pozoruhodné – prístupom pedagógov k tvorivosti svojich žiakov.
Z triednych dielok, aj keď zvyčajne vždy vyjde ročne len jedno číslo, cítiť, že deti mali pri ich vyrábaní slobodu a učiteľky ich sledovali len po očku. A zasahovali len vtedy, keď bolo treba naozaj pomôcť. Ako rodičia, ktorí vedia, že o pár metrov sa ich dieťa na kameni, ku ktorému trieli hlava-nehlava, potkne, ale zatnú zuby a zdržia sa zákazu. Sú však v pohotovosti, keby hrozilo vážne nebezpečenstvo. Inak dieťa nechajú, aby zažilo aj to, ako chutí pád. Taký prístup pre dospelého vôbec nie je jednouchý. Jednoduché nie je ani zniesť kritické hodnotenie celoročného úsilia, a napriek tomu ho učiteľky spolu s malými redaktormi už štvrtý rok dobrovoľne podstupujú. Nie preto, aby z detí vychovali zamestnancov redakcií, veď tých je už teraz toľko, že by sa nimi dali dláždiť nielen ulice, ale aj lesné cesty a chodníky. Robia to preto, aby svojich žiakov naučili pracovať s informáciami. Aby raz v živote pri ich triedení vedeli oddeliť zrno od pliev. Vo svete, kde sa informácie, presnejšie tí, ktorí nimi zahlcujú svet, stávajú ak nie diktátormi, tak zaručene manipulátormi s ľudskými životmi, to rozhodne nie je málo.
Fotografie – na stranách 20 , 21 a 22 sú postupne: Malí redaktori počúvajúci hodnotenie časopisov, Učitelia pripravení na noc v škole, Trieda kdevzniká Mimo a D. Žemlová, ktorá pred štyrmi rokmi iniciovala súťaž časopisov.
Fotografie: Mária Moravčíková a archív školy
