Reklama
Reklama

Vrcholom je radosť z poznania

Počet zobrazení: 795
Predseda_SAV_Jaromir_Pastorek_Foto_Vladimir_Smihula5-m.jpg

Jaromír PASTOREK (*1957 v Nových Zámkoch), vedec roka 2001, vysokoškolský učiteľ, donedávna riaditeľ Virologického ústavu, teraz predseda Slovenskej akadémie vied (SAV). V roku 2007 ho agentúra ARRA zaradila do vedeckej špičky SR v biológii, v roku 2008 dostal cenu Literárneho fondu za vedecký ohlas. Pôsobil či pôsobí v rôznych grantových agentúrach, komisiách a vedeckých spoločnostiach, okrem iných napríklad v Európskej asociácii pre výskum rakoviny (EACR), vo Vedeckom kolégiu pre molekulárnu biológiu, je voleným členom Európskej akadémie vied a umení. Spolu s virológom Janom Závadom a s manželkou Silviou Pastorekovou, ktorá sa stala Slovenkou roka 2009, spoluobjavil nádorovú bielkovinu CA IX, ktorá pomáha nádorové ochorenie rýchlejšie diagnostikovať aj liečiť.

S hosťom Slova sa zhovárala Marta Moravčíková

Slovenská akadémia vied, ktorej predsedom ste sa nedávno stali, by podľa vás mala okrem iného vytvárať intelektuálne bohatstvo Slovenska. Čo konkrétne si za touto myšlienkou treba predstaviť?
– Predovšetkým – nemožno povedať, že by to bola nejaká moja nová idea, alebo idea tohto predsedníctva. Slovenská akadémia vied intelektuálne bohatstvo krajiny vytvárala a stále vytvára. A je potrebné, aby v tom pokračovala. Týmto konštatovaním som chcel upozorniť, že veda je súčasťou kultúrneho dedičstva a bohatstva každej krajiny, a u nás ho svojím širokospektrálnym pokrytím všetkých oblastí výskumu neživej aj živej prírody a spoločenských vied zveľaďuje práve SAV. A práve preto je zase ona súčasťou kultúrneho dedičstva a bohatstva krajiny.

Neraz, a v istom období dosť intenzívne, sa však ozývali názory, že SAV treba zrušiť...
– Na to azda stačí odpovedať konštatovaním, že zrušiť niečo je veľmi jednoduché. Oveľa jednoduchšie, ako niečo vybudovať. Činnosť SAV je svojím spôsobom nenahraditeľná. Je smutné, že u nás často všetko vnímame príliš materiálne. Ak niečo investujeme, okamžite chceme výsledok a najviac nás zaujíma, aký to prinesie zisk. Lenže to najmä vo vede takto fungovať nemôže. Niektoré výskumné projekty sú také náročné (aj na čas), že ak do nich investujeme, nemôžeme o rok, dva či tri čakať výsledky, ktoré by sa prejavili vo finančnom zisku. V tomto zmysle je podľa mňa povinnosťou každej vyspelej spoločnosti a štátu nepremrhať intelektuálne bohatstvo a šľachtiť si vlastný výskum a vývoj. Stať sa krajinou, ktorá nebude mať vlastný výskum a vývoj a bude iba čakať, že všetko vyskúmajú inde, a my len využijeme výsledky práce druhých povedzme kupovaním licencií či patentov, by bolo nielen neprezieravé a nemúdre, ale v istom zmysle aj hazardérske.

Hazardérske napríklad aj v takom zmysle, že pri vypuknutí nejakej epidémie by sme zrazu rýchlo nemali kde kúpiť účinné lieky, pretože krajiny, ktoré by ich mali, by najprv ratovali vlastné obyvateľstvo?
– Samozrejme, aj takýmto príkladom by sa to dalo ilustrovať. Ale veľmi dôležité je uvedomiť si, že by bolo krátkozraké, a nielen v zdravotníctve, očakávať, že sa všetko dá kúpiť. A aj keby to do istej miery možné bolo, na úlohe SAV to nič nemení. Ona musí nielen skúmať, ale aj vychovávať odborníkov. Či by sme totiž výskum mali alebo nie, v každej spoločnosti sa dejú zmeny, s ktorými treba držať krok, a aj keby sme si výskum „kupovali“, potrebovali by sme ľudí, ktorí by jeho výsledky vedeli preniesť do našej praxe.

Bez vzdelania v ktorejkoľvek oblasti by to zrejme bolo nemožné. Veď aj jednou z príčin nezamestnanosti časti našej populácie je to, že jej chýba vzdelanie zodpovedajúce potrebám súčasnej doby.
– Samozrejme. Povedzme v prípade zavedenia génovej terapie do medicínskej praxe by nestačilo nakúpiť kity alebo návody. Niekto s nimi musí aj pracovať, a ten niekto nemôže byť hocikto; musí to vedieť. To znamená, že sa nezaobídeme bez odborníkov, a to sa týka prakticky každej činnosti. Odborníkov si musíme vychovávať aj na to, aby poznatky, aj zahraničné, implementovali do praxe. A to bez vzdelaných ľudí nie je možné. SAV teda nie je len centrom výskumu a vývoja, ale podieľa sa aj na výchove a vzdelávaní. Mnohí pracovníci SAV, ja nie som výnimkou, vyučujeme aj na vysokých školách a podieľame sa tiež na doktorandskom štúdiu. To všetko je tiež nezanedbateľný prínos, aj keď ťažko merateľný financiami.

Lenže u nás sa už dlho všetko meria takmer výlučne iba peniazmi. Veda aj školstvo sa zrejme aj preto nielen dlhodobo podhodnocujú, ale čo je vari ešte horšie, aj spoločensky podceňujú. Lenže ak má byť veda a vzdelanci naozaj bohatstvom národa, nemožno ich existenciu nechať na náhodu. Veď aj tá žičí predovšetkým pripraveným. Nesúvisí prepad postavenia vedy aj s istou komercionalizáciou školstva, konkrétne s financovaním škôl podľa počtu študentov? Nemožno to vnímať ako spojené nádoby? A môže akadémia túto situáciu nejako ovplyvniť?
– Myslím, že súčasný trend kopíruje situáciu vo vyspelých západných krajinách, a my by sme tiež mali ísť týmto smerom. To, že 35 percent financií na vysoké školstvo je podmienené vedeckými výsledkami, je správne. Lebo naše univerzity sa do rebríčka popredných dostanú len vtedy, ak budú robiť serióznu vedu. A tá potrebuje aj spoločenské uznanie, aj dobré financovanie. Podľa mňa je delenie na základný, aplikovaný či translačný výskum zbytočné. Mali by sme robiť výskum dobrý, špičkový, spoločensky potrebný a prospešný. To sa nezaobíde bez širokej základne vedeckej komunity. Je to podobné ako v športe: ak nebudeme mať desiatky futbalových alebo hokejových či iných tímov, nebude mať z čoho vzniknúť jeden špičkový. Nemôžeme mať pár špičkových pracovísk, ktoré budeme financovať, a ostatným nedáme nič. Špičkové treba financovať preto, že sú špičkové, ale musíme podporovať aj základňu, bez ktorej by sme nijakú špičku nemali. Lisabonská stratégia je správna, ale v súčasnosti je na Slovensku asi veľmi ťažko aplikovateľná.

Súvisí to aj s nízkym percentom, ktoré ide na vedu z hrubého domáceho produktu?
– O percentách HDP na vedu a výskum (u nás je to 0,45 percenta) sa mi už ani nechce hovoriť. Podľa Lisabonskej stratégie by to mali byť tri percentá, ale táto méta je realizovateľná len v zopár štátoch Európy. A aj tam pochádzajú dve tretiny zdrojov zo súkromného sektora. U nás sa na vedu prispieva len zo štátneho rozpočtu a ďalšie dve tretiny veľmi chýbajú. Možno aj preto, že nemáme priaznivé legislatívne podmienky. Veď koľko veľkých podnikov má vlastný výskum, respektíve, koľko percent zo zisku investujú podniky do výskumu a vývoja? Prakticky nič. Buď na to nemajú, alebo, podobne ako zahraničné podniky, nemajú záujem podporovať náš výskum. Pritom ak tých 0,45 percenta vnímame ako jednu tretinu, a zo súkromného sektora by prišli ďalšie dve, teda ešte 0,9 percenta, bolo by to 1,35 percenta HDP – a to je už poriadny rozdiel. Ja teda vidím problém aj v tomto.

Kde je v tomto zmysle spolupráca súkromného a štátneho sektora dobrá?
– Podľa informácií od kolegov z Fínska je u nich veľký záujem o štúdium technických smerov, pretože ich láka Nokia a jej podmienky na vývoj a výskum. Tento príklad súvisí aj s problémom množstva prijímaných študentov na vysokoškolské štúdium. Kredit vysokej školy totiž bude taký, aká je na nej úroveň výskumu. Čím bude robiť lepší výskum, tým bude mať viac odborníkov, a tí zase budú vedieť pritiahnuť a zapáliť aj mladých ľudí. Potom sa aj stredoškoláci budú snažiť, aby sa dostali nie na hocijaké, ale na tie najlepšie, kvalitné vysoké školy, pretože tie im skôr zaručia dobré uplatnenie. Keď sa so študentmi zhovárame po štátniciach, zvyčajne vysvitne, že chcú ísť preč. Vychovávame ich však preto, aby odišli? Lenže my im aj napriek takejto perspektíve musíme vytvárať podmienky, aby napredovali... Kedysi sme si pri všetkom argumentovali, že všetko vyrieši voľný trh, ale ono to tak nie je. Nemôžeme čakať, že trh vyrieši aj problémy vysokého školstva.

Práve preto je namieste otázka, či je múdre financovať školy podľa počtu študentov, ktoré ich motivuje prijímať hocikoho, kto sa prihlási.
– Nie je to múdre, pretože niektoré vysoké školy nemôžu študentom poskytnúť dostatočné vzdelanie. Stačí si uvedomiť, že napríklad zubárov máme či budeme mať málo, pretože chýba akreditovaný odbor. Nie som veľký priaznivec masového naberania študentov. Kedysi sa na vysoké školy museli robiť prijímacie skúšky. A koľko je len teraz u nás vysokých škôl, ktoré prijímačky nerobia... Tam potom idú aj takí, čo sa inde nedostali. Ale odbory, ktoré sú dobré, si môžu vyberať. Nevezmú každého, a potom sa im so študentmi aj lepšie pracuje. Snaha ministerstva školstva o ranking vysokých škôl je namieste. Potrebujeme mať vysokoškolsky vzdelaných ľudí aj na pozície, ktoré nie sú prísne vedecké, ale vysoké školy by sme aj v tomto zmysle mali rozdeliť podľa istej hierarchie. Aj voľakedy sme mali univerzity, odborné školy, vysoké školy, atď. Teraz máme samé univerzity. Extrémne veľa univerzít. A aj niektorých študijných odborov. Vysokých škôl je naozaj veľa. Tridsaťtri – toľko má Rektorská konferencia rektorov, teda toľko je vysokých škôl, a to je na túto krajinu priveľa. Potom sa nesmieme čudovať, že nemáme ani jednu univerzitu v prvej päťstovke. Tým množstvom sa všetko „nariedi“ a drobia sa aj investície.

Mnohé školy v našich podmienkach sa však menej ako s kvalitou uspokoja s imidžom, ktorý o sebe šíria. Ten je v súčasnosti neraz dôležitejší ako skutočnosť. Aj na vašom prvom stretnutí s novinármi zaznela otázka, ako chce SAV dať verejnosti o sebe viac vedieť. Hoci na to by sa bolo treba pýtať skôr šéfredaktorov médií, ktoré zväčša dávajú vede priestor, iba ak ide o nejakú senzáciu, upriamuje to pozornosť na závažný problém. Postavenie vedy vo vedomí verejnosti závisí nielen od toho, koľko a čo verejnosť o vede vie, ale aj od celkovej vzdelanostnej úrovne a étosu, ktorý v spoločnosti vládne. Môžu do toho nejako zasiahnuť spoločenské vedy? Ako vnímate ich postavenie a budúcnosť SAV z tohto pohľadu?
– Som síce primárne virológ, ale som aj predseda SAV, takže sa musím zákonite venovať všetkým. Ja ani predsedníctvo si nemôžeme dovoliť nijaké štiepenie a vždy budeme podporovať všetkých bez rozdielu. Všetkých, ktorí sú dobrí, robia dobrý výskum, dobrú vedu. Zároveň však budeme pomáhať tým, ktorí majú nejaké problémy, aby sme ich trošku posunuli, pretože chceme, aby SAV bola špičková ustanovizeň. Veda súčasnosti je interdisciplinárna a tímová záležitosť.

A ako vnímate medializáciu vedy?
– V tejto oblasti treba hľadať harmonizáciu. Transfer výsledkov vedy smerom k verejnosti často naozaj nie je taký, ako by sme chceli, lenže – prečo je to tak? Pretože vedec nikdy nebude rozmýšľať ako biznismen a naopak, biznismen nebude uvažovať ako vedec. V zahraničí aj z tohto dôvodu vznikajú „transfer offices“, ktoré sú akýmisi mediátormi komunikácie a zabezpečujú vzájomné pochopenie oboch strán. Vedca totiž nezaujíma, aký bude z jeho výskumu profit a podnikateľ zase potrebuje výsledok; nezaujíma ho, ako sa k nemu vedec dopracoval. A je v záujme oboch, ale aj spoločnosti, aby tieto postoje zladili.

Ale ako to súvisí s medializáciou procesu či výsledkov vedeckého bádania?
– Tak, že v prípade spolupráce vedcov a médií bude zrejme potrebný podobný proces. Ak budú médiá chcieť o vede viac „počuť“, budú musieť upustiť od stratégie výlučného naháňania senzácií. A súzvuk bude musieť nastať aj v obci vedcov – k závažným otázkam by sa mali všetci vyjadrovať seriózne. Nie tak, ako napríklad v súvislosti s prasacou chrípkou, keď to zavše bolo doslova na hranici šírenia poplašných správ. Ak sa vykreslí reálny obraz vedy, jej náplne a toho, čo všetko dokáže, začne mať aj spoločnosť väčšiu úctu k vzdelaniu než k senzáciám a celebritám, ktoré nič nedokázali. Našťastie, práve SAV má tlačové oddelenie, ktorého pracovníci vedia novinárom vždy ponúknuť niečo zaujímavé. Úlohou vedcov zase bude informovať o svojej práci nielen seriózne a pravdivo, ale aj atraktívne. Aj keď – vedeckí pracovníci sa atraktívnosti nezriedka vyhýbajú, pretože sa boja, aby im nevykĺzlo niečo nereálne, nesplniteľné, čo by im vedecká obec vyčítala.

Informačný tok od vedcov k verejnosti niekedy možno brzdí aj nedostatok času. Pritom ho však vedci často viac ako výskumu venujú vypracúvaniu rôznych projektov či žiadostí o granty. Nie je to priveľké márnenie času a energie vedeckých pracovníkov, ktorí sa v snahe získať peniaze na výskum musia meniť na manažérov?
– Pre súčasnú vedu sú granty nevyhnutné. A nie iba preto, že znamenajú získanie financií. Udelenie grantu znamená aj istý certifikát, znak, že vedec, ktorý ho dostane, je už ktosi. Granty sa totiž nedávajú len tak, ľuďom, ktorí ešte nič nedosiahli. To, čo je v tejto súvislosti dôležité vyriešiť, je stabilizácia grantového systému. Dosiahnuť, aby sa grantové schémy každú chvíľu nemenili. Pretože ak vedec začne niečo riešiť, a ešte to ani nedorieši a už sa menia podmienky, vznikajú zbytočné problémy. Potrebujeme stabilné grantové agentúry, pretože stabilita prináša pokoj na prácu. A keď ho človek má, je schopný dosiahnuť lepšie výsledky. Druhou podmienkou zlepšenia situácie v tejto oblasti je zníženie administratívnej záťaže, ktorú si často vyrábame aj sami. Pritom na projekty z EÚ je menšia administratívna záťaž ako na tie zo štrukturálnych fondov. Jeden špičkový slovenský vedec svetového mena mi nedávno povedal, že svoju angažovanosť pri vybavovaní bude musieť výrazne zredukovať, lebo nemá čas venovať sa vede a písať publikácie.

Môžu vedci túto situáciu nejako ovplyvniť?
– Mali by sa spojiť, zjednotiť a protestovať, že je to neúnosné. Pretože – kedy budeme robiť vedu? Problém je, že pravidlá zväčša určujú tí, čo ju nikdy nerobili.

Nemal by grantové a projektové administrovanie robiť namiesto vedcov odborník na administrovanie?
– Inštitúcie, grantové agentúry, ktoré projekty transformujú do úradníckeho jazyka, už existujú. Vymyslieť projekt a oživiť ho myšlienkou však musia vedci, inak by to nebol vedecký projekt. My sa musíme usilovať, aby grantové schémy vo VEGA a Agentúre na podporu výskumu a vývoja boli funkčné a mali relatívne širokú základňu, aby výzvy aj v APVV boli, pretože to je základňa, ktorú musíme udržať. Inak padneme.

Rovnako ako granty sú však vo vede dôležití ľudia. Vy ste si vytýčili cieľ vzdelávať vedeckých pracovníkov. Treba si však vo vedeckej inštitúcii vytyčovať vzdelávanie ako cieľ? Nie je bežnou súčasťou vedeckej práce?
– Je. Treba to však vnímať tak, že vzdelávanie je spojené s rastom. A naň vedci potrebujú mať podmienky. Napríklad spomínaný pokoj na prácu, s čím súvisí aj zníženie administratívnej záťaže alebo dobré inštitucionálne zázemie. A práve o to sa SAV bude musieť snažiť. Okrem toho musíme podporovať tých, ktorí sú dobrí, pretože pri nich budú rásť aj tí, čo ešte nedosiahli takú úroveň. A aj tým treba vytvoriť také podmienky, aby sa zlepšili. To znamená možnosť cestovať na konferencie, aby získali čo najviac poznatkov, a dôležitý je aj prísun informácií. Bolo by ideálne, aby všetky vo svete vydané publikácie boli pre slovenskú vedeckú komunitu voľne dostupné. Pritom je veľa časopisov, ku ktorým sa nedostaneme ani v elektronickej podobe.

Z finančných dôvodov?
– Áno. Pritom západoeurópski vedci, ktorí potrebujú informácie k svojej činnosti a platia dane, protestujú, že majú zaplatiť za článok, ktorý vznikol na základe výskumu podporovaného štátom, teda aj z ich peňazí.

Peniaze sú mocný boh. Aj v súvislosti s vaším objavom CA IX sa hovorilo, že jeho zavedenie do praxe blokujú farmaceutické firmy, ktorých cieľom je najmä zisk. Ako to vnímate vy?
– Nie je to celkom tak. Myslím, že farmaceutické firmy kalkulujú iba do istej miery. A je dosť pochopiteľné, že keďže to platia, chcú mať všetko pod kontrolou, aby niečo neuniklo. Napokon, výskum a zavedenie jeho výsledkov do praxe je extrémne drahé a časovo náročné aj preto, že na trh nemožno pustiť liek, ktorý by nebol dôkladne overený. Veď len fáz klinických pokusov je niekoľko. A keby sa niečo stalo, a to platí najmä v USA, a ktosi firmu zažaloval, platila by nesmierne peniaze. Navyše treba vziať do úvahy, že primárnym poslaním každého podnikania je tvorba zisku. A keby farmaceutické firmy neprodukovali zisk, môžu to zabaliť. Z tohto hľadiska ich chápem. Ale myslím, že viac peňazí ako do marketingu, kde spravia aj nemožné, aby lekári predpisovali ich produkty, by mali dávať do výskumu a vývoja.

Lekári sú v tomto zmysle naozaj pod silným tlakom. Lekára vraj chcel mať váš otec aj z vás. Študovali ste však biochémiu a orientovali sa na virológiu. Prečo?
– V treťom ročníku na vysokej škole som si hľadal laboratórium, kde by sa dalo pracovať, a našiel som ho vo Virologickom ústave SAV u doktora Marcinku, ktorý sa zaoberal rastlinnými vírusmi. Zapáčilo sa mi to, spravil som tam aj diplomovku. Potom som sa preorientoval na iné smery, ale tento je môjmu srdcu stále blízky. Napokon, vo Virologickom ústave SAV sa zaoberáme aj rastlinnou virológiou. Ja som tam nastúpil 1. augusta 1982 a až na krátke pobyty v zahraničí som tam stále. Viac ako rok som bol vo Veľkej Británii, kde som robil na víruse Marekovej choroby (vírusovej choroby sliepok). Objavil ju Slovák, veterinár a vysokoškolský pedagóg Jozef Marek, ktorý zdokonalil aj žalúdkovú sondu a vynašiel preparát distol.

Vašou vedeckou prioritou sú vírusy. Čo je vašou ľudskou prioritou? Čo vás drží nad vodou, keď vám nie je práve do spevu?
– Prioritou každého človeka by mal byť podľa mňa optimizmus a pohľad upretý do budúcnosti, ktorý každého z nás ženie vpred; ja sám sa nazývam permanentným optimistom. A ľudia by mali mať zdravé sebavedomie. Nemali by sme sa podceňovať ani preceňovať, mali by sme si veriť, byť ústretoví, úprimní. Zdravé sebavedomie je veľmi dôležité, pretože ak sa stále nesťažujeme, aj partneri nás vnímajú pozitívnejšie. Každý má dosť svojich starostí, prečo by mal počúvať starosti toho druhého? Zaťažovať okolie svojimi starosťami je navyše zbytočné, pretože nik ich za nás nevyrieši. To musíme my sami.

Optimizmu sa zvyčajne darí tam, kde má dobré zázemie. Koľko musí vedec podľa vašich skúseností venovať energie, aby bolo dobré jeho ľudské a životné zázemie a aby mohol robiť tak, ako si to predstavuje.

– Na to sa dá ťažko odpovedať, lebo je to veľmi individuálne. Vedec sa však ničím nelíši od ostatných ľudí a vedecká práca, rovnako ako práca mnohých iných ľudí, je najmä dennodenná drina. Podľa mňa sú však vedci psychicky dosť odolní. V drvivej väčšine prípadov sa im totiž nedarí. Pravdaže, keď to, čo čakajú, raz príde, zabudnú na všetko zlé. V tejto súvislosti treba aj mladým vedeckým pracovníkom vštepovať: berte svoju robotu vážne, pretože hoci je to práca ako každá iná a hoci je naozaj veľmi ťažká, vy máte dar skúmať a vidieť veci aj trochu inak, ako sa javia na prvý pohľad. A najdôležitejšie je, aby naučili tešiť z poznania. Ono je pre vedeckého pracovníka to finálne. A keď pociťuje radosť z poznania, je to to pravé. Primárne nie je, koľko zarobí. Primárna je radosť z poznania. A za tým pocitom ozajstný vedec ide. Ženie ho pocit očakávania, že poznanie dosiahne.

Môže to teda znamenať viac ako finančné ohodnotenie?
– V istom zmysle áno. Lebo keď poznanie príde, je pocit uspokojenia či nadšenia z toho faktu síce veľmi krátky, ale naplní človeka tak, že je to satisfakcia za všetko, čo musel prekonať. A to je veľmi príťažlivé. Často sa ma pýtali, ako k vede možno prilákať mladých ľudí. Podľa mňa v prvom rade na dobré projekty, na dobrý výskum, ktorý ich môže obohatiť práve tou úžasnou satisfakciou poznania. Keď im bude jasné, že tím, ktorého budú členmi, im zaručí odborný rast, že budú robiť, o čom snívali a čo ich baví, prekonajú všetko. V tejto súvislosti je smutné, že sme si na vysokých školách často nevedeli udržať strednú generáciu vedcov a pedagógov. Aj preto padajú odbory doktorandského štúdia. Nemáme strednú generáciu, ale zväčša len vedeckých pracovníkov v dôchodkovom veku, ktorí školia doktorandov. Medzi tým nie je nikto. Lenže vedecký tím musí mať štruktúru pyramídy. To znamená, že jadro musí byť postavené na mladých ľuďoch, doktorandoch a mladých vedeckých pracovníkoch a potom idú skúsení pracovníci. Nemožno to otočiť. A ak sa táto štruktúra poruší, zosype sa tá pyramída ako domček z karát a nebude fungovať. Práve to je aj problém niektorých vysokých škôl či katedier. Žiaľ, my sami sa často bránime vnútornej reorganizácii.

Myslíte vedcov či vedecké inštitúcie alebo školy?
– Vedecké inštitúcie tvoria vedci, takže sú to takmer spojené nádoby. Na školách napríklad máme určité odbory, ktoré sú roky rokúce zavedené a neotvárame nové ani neredukujeme tie, o ktoré je už menší záujem. A to je to, čo možno pokladať za istú brzdu. Často za tým nie je ani tak konzervativizmus, ako skôr skostnatenie. To nie je dobré, a tomu sa musíme brániť. Veď koľko nových odborov sa za posledné roky otvorilo a čo sa zmenilo napríklad len na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského? Niektoré odbory a zamerania sa tam nemenia vôbec. Napríklad ani na chémii sa od čias môjho štúdia vôbec nemenil počet katedier ani odbory.

Zato veľa nielen na sebe, ale aj vo vede zmenili jej študenti. Aj vy. Stali ste sa uznávaným a významným vedcom v zahraničí, doma vás v roku 2001 vyhlásili za vedca roka, vašu manželku a zároveň spolupracovníčku zasa za Slovenku roka 2009. Čo to pre vás znamená?
– Takéto pocty som vždy vnímal triezvo. Vedeckých pracovníkov oceňujú všelijakými cenami, čo je síce príjemné a vážime si to, ale najväčší pocit uspokojenia prežívame a ako jedno z najväčších ocenení vnímame, ak sa nám podarí vydať kvalitné publikácie, ktoré majú ohlas. Z toho sa odvíjajú rôzne kritériá, podľa ktorých sme, alebo nie sme špičkoví. Ale ani to nie je absolútny vrchol. Absolútny vrchol je, ak vedec vynájde niečo, čo sa využíva a čo prinesie osoh spoločnosti. A najväčšiu prioritu v tomto zmysle pre mňa má to, že napríklad vďaka objavu CA IX sa už liečia a zachraňujú ľudské životy. Otázka profitu a odmeny je pritom absolútne irelevantná. Pretože keď vedec dosiahne čosi, čo má taký dosah, to je tá najvyššia méta, ku ktorej mohol dospieť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama