Nesprávne, nesprávni, v nesprávnom čase
Postava talianskeho tragikomika (bolo by to komické, keby to nebolo také tragické) Silvia Berlusconiho ukazuje, akou cynickou záležitosťou summity G8 boli a omnoho viac sú. Politik, ktorého viac ako dodržiavanie sľubov najchudobnejším krajinám zaujíma vlastná moc, mladé ženy a pár čiar kokaínu, je obrazom bohatého sveta, ktorý predstiera, že má moc, ktorú už nemá, a dáva sľuby ktoré nikdy nechcel plniť.
Minulotýždňové stretnutie ôsmich vraj najmocnejších a vyspelých krajín sveta v talianskej L´Aquile si vytýčilo, ako inak, ambiciózny program. Klimatické zmeny, boj proti chudobe a hladu, a liberalizácia svetového obchodu sú peknou kombináciou toho, čo by svetovú elitu malo trápiť, čo trápi iných, ale vyzerá dobre, ak trápi aj ich, a čo ich naozaj trápi, ale inak, než to hovoria.
Taliansko hostilo summit G8 pred ôsmimi rokmi v Janove. Počas ostrých demonštrácií tam bol zabitý jeden protestujúci. Tento rok sa nijaké porovnateľné protesty nekonali – sčasti pre omnoho nižšiu aktivitu alterglobalistického hnutia, sčasti preto, že summit stratil dôležitosť.
Špeciálna skupina
Najprv sama organizácia – jej zloženie je výsledkom zmesi dedičstva studenej vojny, ťažko prekonávanej „inštitucionálnej tradície“ a neochoty akceptovať, že severný Atlantik prestáva byť stredom sveta. Otázne je samotné členstvo Talianska – ekonomika krajiny sa už dlhé roky potáca medzi problémami. V množstve peňazí poskytovaných na rozvoj zaostáva aj napríklad za Španielskom (aj preto sa objavili názory, že Rím by mal v G8 prepustiť miesto Madridu). A príspevok Talianska, ktoré nedokáže zvládnuť vlastnú vnútornú politiku, je značne pochybný aj v oblasti medzinárodnopolitickej stability.
Mnoho z povedaného však platí aj na ostatných členov – Británia a Francúzsko sa už dávno mali prestať hrať na globálne mocnosti, Nemecko je síce najväčšou európskou ekonomikou, no za svoju silu môže do značnej miery vďačiť práve členstvu v EÚ. Podobné pochybnosti možno mať aj o Kanade a Japonsku, ktoré je síce vyspelou, ale ťažko povedať či „najmocnejšou“ ázijskou ekonomikou.
Do istého času sa ešte G8 dala považovať aspoň za „elitný klub priateľov“ (lepších i horších), ktorých si vybrala jediná globálna superveľmoc – Spojené štáty americké. Lenže rozdiel medzi zložením členov a rozložením globálnej moci je už priveľký, a Spojené štáty americké sú stále menej globálnou superveľmocou. Aj preto prebiehajú naozaj dôležité diskusie na iných svetových fórach, kde sú členovia „elitného klubu“ partnermi, nie lídrami – zatiaľ sa tak javí G20. Hoci aj to je problematická, nesúrodá skupina, od ktorej si každý z členov sľubuje niečo iné, aspoň zahŕňa aj nových dôležitých hráčov ako Čínu, Indiu, Brazíliu a podobne.
Slová a činy
Pokiaľ ide o ambície skupiny, aj tu zaráža kontrast medzi veľkými slovami a neschopnosťou, či neochotou konať. V oblasti boja proti klimatickým zmenám by sa mnohí členovia radi označili za „globálnych lídrov“. Európske krajiny, špeciálne Veľká Británia, si tento titul privlastňujú už dlhší čas. V Európe je však očividne ľahšie dohodnúť sa na spoločných záväzkoch ako na tom, kto z nich akú časť splní (rozumej, kto koľko zaplatí). A keď už sú pravidlá prijaté, krajiny pričasto hľadajú spôsoby, ako ich obísť. V Spojených štátoch amerických sa zasa nová administratíva chce aj v tejto oblasti ukázať, že je „lepšia“ než jej predchodcovia. Dokonca najlepšia. Lenže, podobne ako v prípade Európy, veľké sľuby sa miešajú so snahou udržať si „konkurenčnú výhodu“ pre „svoj priemysel“. Výsledok potom je, že hoci G8 prijme ambiciózny plán obmedzovania ambícií, je dostatočne pohodlne dlhodobý a nekonkrétny na to, aby politikov nemusela (zatiaľ) trápiť jeho konkrétna realizácia. A okrem toho, neobsahuje nijaké ústupky takzvaným rozvojovým krajinám (podstatná pomoc na rozvoj zelených technológií, technologické transfery...), bez ktorých nebude globálna dohoda možná.
V oblasti obchodu je situácia podobná. G8 vyzýva na jeho liberalizáciu a čo najskoršie uzavretie kola rokovaní z Doha. Ale ak má dohoda vyzerať ako doterajšie na pôde GATT/ WTO, z ktorých jednoznačne profitoval viac globálny Sever, než Juh, nič nedosiahne. Ak má Svetová obchodná organizácia prežiť, musí spolu s inštitúciami ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond akceptovať zmenu mocenských pomerov, a najmä zmenu paradigmy. Zastarané recepty prijaté zastaranými mechanizmami už nie sú pre nových dôležitých hráčov akceptovateľné.
Jediná oblasť, v ktorej si môžu členovia G8 nárokovať nejaké „svetové líderstvo“, je poskytovanie rozvojovej pomoci. Stále reprezentujú 80 percent asistencie, ktorú najchudobnejšie krajiny dostávajú. V tejto oblasti je však rozdiel medzi slovami a činmi najbrutálnejší – ak nenastane podstatný posun, a ten pravdepodobne nenastane, tak sa zo sľubne vyzerajúceho balíka prísľubov prijatého na summite G8 v Gleneagles v roku 2005 stane opäť len zbierka prázdnych slov. Nijaké podstatné odpúšťanie dlhov, nijaké otváranie západných trhov, nijaké zdvojnásobenie rozvojovej pomoci.
