Mahátmá a jeho soľný pochod
Nenásilie a zbabelosť nejdú dohromady. Dokážem si predstaviť, že po zuby ozbrojený muž je v jadre zbabelec. Vlastníctvo zbraní nesie so sebou prvok strachu, ak nie priam zbabelosti. Nenásilie je však bez nepredstieranej odvahy nemožné.
Mahátmá Gándhí
Nič nebolo také veľké a silné, ako Britské impérium na začiatku 20. storočia. Ak sa niekedy v antike hovorilo, že nad Rímskou ríšou slnko nikdy nezapadá, bolo to prehnané tvrdenie. Taký rozsah, čo do podrobených území, dosiahlo iba Anglicko, ktoré malo svoje kolónie v podstate na všetkých kontinentoch a omývali ich všetky svetové moria a oceány. Ak začalo slnko konečne zapadať aj nad britskou ríšou, prispel k tomu istý vychudnutý a malý človiečik, ktorý odmietal násilie a jedinou jeho zbraňou bolo vnútorné presvedčenie o svojej pravde a schopnosť zotrvať v nej, nech sú následky akékoľvek. Ak sa raz stalo, že svoju politiku nenásilia a pasívnej rezistencie premenil na aktívnu politiku občianskej neposlušnosti, tak len preto, lebo na začiatku tejto etapy boja za nezávislosť Indie si zvolil ako zbraň štipku soli. A pomocou nej dokázal svoju pravdu.
Gándhího cesta poznania
V živote Mohandása Karamčanda Gándhího (neskôr dostal prívlastok Mahátmá – Veľký Duch) bolo niekoľko rozhodujúcich momentov, ktoré prispeli k tomu, že si našiel svoju vlastnú a dovtedy neprebádanú cestu boja za oslobodenie Indie spod britskej koloniálnej nadvlády. Narodil sa 2. októbra 1869 v Porbandare (štát Gudžarát). Jeho predkovia sa po celé generácie venovali politike a správe vecí verejných na vysokých miestach. Dedo bol premiérom miestnej vlády v Porbandare a otec neskôr sudcom rádžastanského súdu v Rádžkote. Všetci boli hinduisti a horliví vyznávači boha Višnu. Ako napísal Gándhí vo svojej knihe Môj experiment s pravdou, jeho predkovia patrili ku kaste baniov, teda obchodníkov. Pokiaľ ide o náboženstvo, v štáte Gudžarát mali v tom čase silnú pozíciou aj prívrženci džinizmu.
Džinizmus patrí medzi najstaršie náboženstvá na svete a je evidentné, že jeho prívrženci mali silný vplyv aj na ďalšie učenia v Indii. Džinisti sa napríklad vyznačujú až prehnanou zásadou nezabiť nijakého živého tvora. Z tohto sa odvodzuje ich prísne vegetariánstvo. Ako zaujímavosť možno uviesť fakt, že môžu piť iba prevarenú vodu, čo je v zemepisných podmienkach Indie veľmi dôležitá zásada správnej hygieny. Najortodoxnejší prívrženci džinizmu nosia pred ústami ešte aj v súčasnosti ustavične bavlnenú rúšku, aby im nebodaj do úst nevletela mucha a nespáchali tak naraz dva hriechy – aby nezabili živého tvora a možno ho neúmyselne aj nezjedli. Medzi päť základných prikázaní džinizmu patrí aj ahinsá (nenásilie) a satjá (pravda), teda zásady, ktoré prebral do svojho učenia aj Gándhí.
V takomto prostredí teda vyrastal mladý Mohandás a zdalo sa, že úplne zapadne do konzervatívneho prostredia, ktoré ho obklopovalo. Na strednej škole nevynikal, naopak, učitelia skôr nadobudli dojem, že sa nehodí na nič. Podľa tradície ho ako trinásťročného oženili, takže potom venoval štúdiu ešte menej času, lebo, ako sám priznal, každú noc dával prednosť manželským radovánkam, čo jeho školským vedomostiam nepridalo na váhe.
V čase príchodu rodiny do Rádžkotu zaplavila mesto vlna rozličných reforiem a západných módnych výstrelkov, medzi ktorými bola aj snaha niektorých Indov podobať sa čo najviac Angličanom. Gándhí sa v škole spriatelil so Šejkom Mechtabom, ktorý sa mu raz priznal, že tajne jedáva mäso a pije víno a že to robia aj mnohí ich známi, ba dokonca aj niektorí ich učitelia. Vedel to aj svojsky zdôvodniť. „Sme slabý národ, lebo nejeme mäso. Angličania konzumujú mäso, preto môžu nad nami vládnuť. Vieš, akú mám silu a ako dobre behám. To preto, že jedávam mäso. Tí, čo jedávajú mäso, nemávajú vredy a nádory, a ak niekedy nejaký majú, rýchlo sa ho zbavia.“
Gándhí v tom čase tiež začal nachádzať súvislosť medzi zápasom za oslobodenie Indie s jedením mäsa. „Začal som presviedčať sám seba, že jesť mäso je dobré, že od neho budem silný a odvážny a že by sme mohli poraziť Angličanov, keby sme sa všetci v krajine dali na jedenie mäsa.“
Rozhodol sa aj konať. Spolu so svojím priateľom si našli opustené miesto na brehu rieky a zohnali kozľacinu. Vtedy videl prvý raz v živote surové mäso. Lenže, chýbala im skúsenosť z jeho prípravy. Ako spomína vo svojich pamätiach, kozľacina bola tvrdá a nechutila mu, dokonca mu prišlo zle. „Prežil som potom veľmi ťažkú noc. Prenasledovali ma nočné mory. Keď som zaspal, prisnilo sa mi, že vo mne mečí živá koza a znovu a znovu som sa strhával s výčitkami svedomia.“
Prvý kontakt s pravdou
Gándhí po tomto experimente dospel k presvedčeniu, že cesta k nezávislosti a sile nevedie cez mäso a opičenie po Angličanoch. Príležitosť nájsť svoju vlastnú cestu sa mu naskytla, keď ukončil štúdiá v Londýne. Rodina sa totiž rozhodla, že napriek slabému prospechu v škole bude z neho právnik. Po skončení štúdia si málo skúsený a nie veľmi obratný advokát našiel v roku 1893 prácu v komunite Indov žijúcich v v Južnej Afrike. Ak sa doma na každom mieste presviedčal o koloniálnom útlaku, tu mal možnosť zažiť aj kolonializmus kombinovaný s rasizmom. Po nešťastnom experimente s mäsom sa preto druhou výhybkou v živote Gándhího na ceste k poznaniu stala príhoda z vlaku. Mladý advokát v európskom obleku si totiž kúpil lístok do prvej triedy a na základe svojho mladíckeho zápalu pre spravodlivosť si naivne myslel, že má právo v prvej triede aj cestovať. Lenže v meste Maritzburg pristúpil do kupé beloch, ktorý považoval jeho prítomnosť za trúfalosť. Preto zavolal sprievodcov a požiadal ich, aby urobili nápravu. Keďže Gándhí odmietol odísť do tretej triedy, kde podľa nepísaného zákona Indovia patrili, privolaný strážnik ho jednoducho z vlaku vyhodil. Dlhá noc v opustenej a chladnej čakárni, bez batožiny, ktorá sa mu medzitým viezla ďalej, prispela k tomu, že sa stal ešte tvrdohlavejší. Zaumienil si, že nikdy nebude ustupovať násiliu, ale ani ho na nikom nebude praktizovať. Neskôr svoje názory zhrnul do jednoduchej myšlienky: „Som proti násiliu, pretože dobro, ktoré ním možno dosiahnuť, je iba zdanlivé a dočasné. Avšak zlo, ktoré zapríčiní, je trvalé.“ Preto tvrdil, že ak má byť dobro trvalé, nesmie byť nikdy výsledkom nepravdy a násilia.
Čoskoro mal možnosť vyskúšať svoju filozofiu v praxi. Rasistická vláda v Transvaale sa rozhodla ešte viac upevniť svoju moc nad farebným obyvateľstvom a v roku 1906 prijala zákon vyžadujúci registráciu Indov. Neskôr sa dokonca rozhodla neuznávať nijaký sobáš, ktorému nepožehnal kresťanský kňaz. Medzi Gándhího krajanmi to začalo vrieť a hľadali formu protestu. Preto zorganizoval v Johannesburgu veľké zhromaždenie, na ktorom mali dohodnúť, čo podniknú. Pre Gándhího bolo typické, že nemal pripravený nijaký plán, spoliehal sa na akési okamžité vnuknutie. A to naozaj prišlo. Rozvášnenému davu navrhol odmietnuť rasistický zákon, ale zároveň pokojne znášať dôsledky svojho protestu bez násilných činov.
Nasledoval zápas trvajúci sedem rokov, v ktorom bolo tisíce Indov vrátane Gándhího uväznili a niekoľko dokonca zastrelili. Niektorí sa odmietali registrovať, iní verejne pálili ponižujúce registračné karty. Hnutie sa čoskoro napriek represáliám úradov rozšírilo po celej Južnej Afrike. Úradom sa síce násilím darilo potláčať protesty, ale pokojné správanie Indov a ich vytrvalé vyhýbanie sa násiliu prispelo k tomu, že sympatie verejnosti prešli na ich stranu. Generál Jan Smuts, neskorší premiér Juhoafrickej únie, bol nakoniec nútený rokovať s Gándhím a roku 1914 prijať kompromisné riešenie, na základe ktorého úrady odvolali najviac diskriminujúce zákony a priznali niektoré občianske práva aj Indom.
Tak sa zrodila svojská metóda politického boja na indický spôsob, ktorú Gándhí nazval slovom satjágraha. Toto slovné spojenie vymyslel v roku 1908 ešte v Južnej Afrike, keď hľadal slovo, ktoré by jeho spôsob boja odlišovalo od pasívnej rezistencie známej v Európe. Neskôr definoval satjágrahu takto: „Pravda (satjá) v sebe zahŕňa lásku a plodí Zotrvanie (ágrahu) a preto slúži ako synonymum sily. Preto som dal indickému hnutiu názov ´satjágraha´, znamená to sila zrodená z pravdy a lásky, čiže nenásilie...“
Ahinsá
Ďalším jeho „vynálezom“ je svojská forma nenásilného boja, ktorému dal názov „ahinsá“. Najčastejšie sa toto slovo spájalo s občianskou neposlušnosťou. Ako poznamenal samotný Gándhí, „Ahinsá a Pravda sú tak navzájom prepletené, že je takmer nemožné ich rozpliesť a oddeliť od seba. Sú ako dve strany jednej mince, či skôr hladkého kovového kotúča. Kto môže povedať, čo je líc a čo rub? Napriek tomu – ahinsá je prostriedok, pravda je cieľ.“
Pojem pasívna rezistencia poznáme aj z dejín Slovenska, keď si predstavitelia národného hnutia zvolili koncom 19. storočia túto formu protestu proti vrcholiacemu národnostnému útlaku. V skutočnosti to bolo skôr ničnerobenie kombinované s akosi formou mesianizmu, keď sa „národniari“ spoliehali na pomoc nášho východného brata Ruska a „báťušku“ cára. Milan Hodža, vtedy ešte mladý novinár, kritizoval takýto postup Slovenskej národnej strany slovami: „Len čakajme, len zotrvávajme, kým tatranské žuly zničia našich vrahov, lebo veď Kriváň stojí, i Váh voľným tokom šepce slávu slovenskú. Že medzitým národ hynie a beží za more, že proti úžere nepomôžeme nášmu ľudu ani len skromnejšou organizáciou, eh bien, fi donc! Len vysoko myslieť, trhať hviezdy na zem, nech sa deje čo sa deje, verný nacionalista počká a na šarapatenie cudzích ľudí na Slovensku bude sa dívať sediac na Kriváni so zapekačkou vo výmluvných ústach, merajúc zem i nebesá opovržlivým pohľadom – on vytrval.“
Gándhí mal v tom čase za sebou už prvé úspechy so svojou formou pasívnej rezistencie a po vyše dvadsaťročnom pobyte v Južnej Afrike sa rozhodol vrátiť do Indie a venovať sa poznávaniu rodnej vlasti. Počas putovania po Indii odhodil nielen moderné európske šatstvo, ale aj oblečenie mestských Indov a zavinul sa do jednoduchej bielej plachty. Tým akoby chcel definitívne pretrhnúť akékoľvek spojenia so všetkým, čomu sa hovorí európska civilizácia. Toto skromné oblečenie sa potom na celé desaťročia stalo jeho poznávacou značkou. Celé týždne putoval po krajine, aby sa oboznámil s tvrdou realitou britského kolonializmu. Vysoké dane postihovali najmä indický vidiek, ktorý bol doslova synonymom biedy, hladu, zaostalosti a špiny. Akýkoľvek odpor trestali koloniálne úrady tvrdými represáliami. Povestným sa stal 13. apríl 1919, keď polícia a armáda obkolesila politické zhromaždenie Indov v meste Amritsar a vystrieľala na nich tisícšesťsto nábojov. Vojaci boli dobrí strelci, lebo takmer každá strela našla svoj cieľ. Vtedy prišlo o život 379 ľudí a vyše tisíc ich zranili.
Gándhí sa rozhodol, že v snahe pozdvihnúť vidiecke obyvateľstvo vybuduje ášram - vzorovú komúnu, ktorej obyvatelia budú žiť podľa zásad jeho satjágrahy. Určité skúsenosti so životom komúny mal už z Južnej Afriky, kde vybudoval kolóniu nazvanú po veľkom ruskom mysliteľovi a filozofovi nenásilia Levovi Tolstom. Tak vznikla aj v Indii neďaleko mesta Ahmadábád kolónia Ášram satjágrahy. Jej obyvatelia museli súhlasiť so siedmimi zásadami života, medzi ktorými okrem absolútnej vernosti pravde a učeniu o nenásilí (ahinsá) bola aj podmienka zrieknuť sa majetku a povinná fyzická práca.
Uvedomoval si, že vzhľadom na národnostnú a náboženskú rôznorodosť Indie sa jeho učenie nemôže úzko orientovať iba na určitú skupinu a musí byť univerzálne. Svoje postoje vystihol raz v odpovedi na otázku, či je hinduista. „Áno, som. Som tiež kresťan, muslim, budhista a žid.“
Gándhí sa aktívne zapojil aj do činnosti Indického národného kongresu, ktorého predstavitelia sa v tom čase nevedeli zhodnúť, či budú hneď presadzovať úplnú nezávislosť Indie. Zatiaľ čo takí ako napríklad marxista a neskorší premiér Džavaharlál Nehrú presadzovali úplnú nezávislosť, iní dávali prednosť štatútu domínia, ktorý mala India získať 31. decembra 1930. Gándhí bol kdesi uprostred a preferoval postupnosť krokov. Neskôr sa ukázal ako majster kompromisu schopný zjednotiť rozhádané strany. Navrhol skrátiť termín na vyhlásenie štatútu domínia o rok. Ak Briti návrh odmietnu, bude kongres požadovať úplnú nezávislosť a začne sa kampaň občianskej neposlušnosti.
V Londýne vyvolali požiadavky Indického národného kongresu pobúrenie. Neskorší premiér Winston Churchill, ktorý len krátko predtým prešiel na stranu konzervatívcov a najnovšie otvorene vyjadroval sympatie k fašistickému Taliansku, vystupoval rázne nielen proti kompromisným úvahám o Indii ako britskom domíniu, ale aj proti akýmkoľvek rozhovorom miestodržiteľa lorda Irwina s predstaviteľmi Indického národného kongresu. „Nesúhlasím s tou kapituláciou pred Gándhím. Nesúhlasím s rozhovormi a dohovormi medzi lordom Irwinom a Gándhím. Gándhího program je vytlačiť Veľkú Britániu z Indie. Gándhího program je nahradiť britkú vládu v Indii panovaním brahmanov. S Gándhím sa nikdy nedohodnete...“
Kampaň občianskej neposlušnosti
V takejto atmosfére bola akákoľvek dohoda nemožná. Preto Indický národný kongres na svojom zasadaní 31. decembra 1929 vyhlásil boj za úplnú nezávislosť a odhlasoval kampaň občianskej neposlušnosti. Podoba, v akej sa táto kampaň uskutoční, bola úloha pre Gándhího.
Gándhí meditoval celé dni vo svojom ášrame a hľadal najvhodnejšiu formu občianskej neposlušnosti. Známy indický básnik a nositeľ Nobelovej ceny Rabindranáth Thákur ho v tom čase navštívil a tvrdil, že ho našiel trápiť sa v neistote, lebo nevedel, či je krajina na túto kampaň pripravená.
O Gándhího schopnostiach nájsť vhodné riešenie začali pochybovať aj niektorí predstavitelia kongresu. Lenže, ako poznamenal Eknath Easwaran vo svojej knihe Gándhí , človek, bol to nevypočítateľný protivník. „Každý jeho krok bol úplne spontánny. Každým ďalším rokom pôsobil mladistvejšie, konal radikálnejšie a vrhal sa do nových a nových experimentov. Svojím počínaním dráždil a miatol britské koloniálne úrady, pretože sa stiahol, keď oni očakávali útok, a naopak útočil, keď predpokladali, že ustúpi.“
Koncom januára odrazu našiel riešenie. Neskôr tvrdil, že to bolo vnuknutie, ktoré k nemu prišlo v podobe sna. To, čo nasledovalo, môžeme označiť za priam učebnicový príklad dobrej taktiky politického boja. Najskôr poslal miestodržiteľovi, lordovi Irwinovi nótu, v ktorej mu oznámil, že sa ochotne zriekne kampane občianskej neposlušnosti, ak vláda bude realizovať ním navrhnutých jedenásť bodov. Navrhoval v nich okrem iného znížiť dane a vojenské výdavky a ochranné clá, prepustiť politických väzňov a devalvovať rupiu. Medzi jedenástimi požiadavkami bola vsunutá aj nenápadná požiadavka zrušiť daň zo soli.
Tento manifest akoby v obsahu a štýle kopíroval Deklaráciu nezávislosti USA. „Pokladáme za zločin proti človeku a Bohu nútiť nás podriaďovať sa naďalej takému domíniu, ktoré spôsobilo našej krajine toľké škody. Pritom si uvedomujeme, že pre nás na získanie slobody nie je prijateľné násilie. Preto sa pripravujeme zrušiť podľa možnosti každé dobrovoľné združenie s britskou vládou a chystáme sa na občiansku neposlušnosť vrátane neplatenia daní. Dobrovoľne sa teda rozhodujeme uskutočniť uznesenie kongresu získať úplnú nezávislosť.“
Gándhí následne v časopise Young India publikoval 27. februára 1930 článok, v ktorom vyjadril svoje rozhodnutie začať hnutie za porušenie zákona o dani zo soli, najmenej populárneho zákona v Indii. To, že sa zameral na soľ, nebola náhoda. V roku 1882 prijal britský parlament zákon, ktorým si koloniálna správa zabezpečila monopol na zber a spracovanie soli v Indii. Navyše v roku 1923 Briti zdvojnásobili daň z predaja soli. Pritom soľ bolo možno v tej zemepisnej oblasti a v čase, keď navyše neexistovali chladničky, považovať za základnú a nevyhnutnú časť rozpočtu aj tej najchudobnejšej indickej rodiny. Vyzeralo to tak, akoby Británia opakovala svoju chybu, ktorú urobila v amerických kolóniách 150 rokov predtým, keď uvalenie dane na predaj čaju viedlo k rastu nespokojnosti a následne k povestnému Bostonskému čajovému večierku, počas ktorého rozvášnení kolonisti nahádzali debny so zdaneným čajom do slaných vôd prístavu.
Lord Irwin nepovažoval za nevyhnutné prijať požiadavky predstaviteľov indického národnooslobodzovacieho hnutia. Preto začiatkom marca nasledoval ďalší list, v ktorom mu Gándhí v súlade so zásadami sátjagrahy vopred oznámil svoj úmysel porušiť zákon a určil aj miesto, kde to mieni urobiť. „Ak môj list nezanechá žiadnu odozvu na Vašom srdci, jedenásty deň tohto mesiaca, budem spolu so spolupracovníkmi ášramu pokračovať, ako len budem môcť, aby som ignoroval predpis o soľnom zákone. Túto daň považujem za najnespravodlivejšiu zo všetkých zlých stránok pre tých najbiednejších. Keďže hnutie nezávislosti berie ohľad predovšetkým na tých najbiednejších v krajine, začne sa s týmto zlom.“
Soľou proti impériu
Miestodržiteľ nevidel žiadne nebezpečenstvo v tom, že akýsi 60-ročný Gándhí sa mieni pobrať peši na morské pobrežie, kde chce symbolicky porušiť soľný monopol. Lord Irwin dokonca do Londýna poslal hlásenie, v ktorom bagatelizoval možné následky politických krokov Gándhího. „Plán na soľnú kampaň neruší môj pokojný spánok.“
Gándhí 13. marca 1930 o pol siedmej ráno opustil ášram a v sprievode 79 prívržencov sa vybral peši k moru vzdialenému vyše 400 kilometrov. Počas nasledujúcich 23 dní prešiel cez štyri okresy a navštívil 48 dedín. Zvolená trasa pochodu nebola náhodná, ale vopred dômyselne naplánovaná. Gándhí vyslal do každej dediny na naplánovanej trase najskôr svojich ľudí, ktorí sa na mieste oboznamovali s pomermi, počúvali ponosy a požiadavky jednoduchých dedinčanov a potom ho o všetkom informovali. On získané informácie využil vo vhodne volených príhovoroch na každej zastávke smerom k moru. Tak získaval nielen nových prívržencov, ale rozrastal sa aj počet tých, ktorí sa k jeho soľnému pochodu pridali. Keď Gándhí 5. apríla 1930 prišiel do mesta Dandí južne od Ahmadábadu, sprevádzalo ho už asi 50-tisíc ľudí. Nasledujúci deň ráno vyšiel na morskú pláž a zhromaždenému davu povedal: „Nadvláda Angličanov v Indii vás materiálne, mravne, kultúrne a duchovne zničila. Pokladám to za veľké nešťastie. Rozhodol som sa zničiť tento vládny systém.“ Potom nabral do hrsti trocha vyzrážanej morskej soli spolu s pieskom a nečistotami, premyl to v morskej vode a z tej potom odparovaním získal trocha soli.
Jeho slová umocnené konkrétnym osobným príkladom neostali dlho bez odozvy. Po celej krajine sa organizovali „soľné pochody“ a ich účastníci na morských plážach odrazu zistili, že soli je tam dosť pre všetkých bez toho, aby za ňu museli platiť. Koloniálne úrady, ktoré v čase Gándhího soľného pochodu vtipkovali nad rečami o ohrození britského impéria, čoskoro pochopili, že situácia sa stáva naozaj vážnou, ale nevedeli, ako postupovať. Najvhodnejšie sa im zdalo, Gándhího zatknúť, ale on im na to nedával príležitosť. Nakoniec ich však k tomu sám prinútil. Miestodržiteľovi lordovi Irwinovi oznámil, že mieni so svojimi prívržencami obsadiť soľné polia a sklad soli v Dharasane a uviedol aj presný termín svojej akcie.
Úrady začali konať. Okolo polnoci zo 4. na 5. mája ho prišli zatknúť za poburovanie na základe starého zákona z roku 1827, ktorý oprášili špeciálne pre túto príležitosť, aby ho mohli uväzniť aj bez súdneho procesu.
Pamätný pochod v Dharasane
Gándhího prívrženci vyhlásili, že svoj úmysel obsadiť soľné polia splnia aj bez prítomnosti svojho vodcu a 2 500 dobrovoľníkov vypochodovalo 21. mája smerom k soľnému skladu, ktorý bol silne strážený políciou a vojakmi. Tí sa rozhodli neozbrojených demonštrantov zastaviť hoci aj brutálnou silou.
Hrozný masaker opísal potom korešpondent americkej agentúry United Press Webb Miller, ktorý celú akciu sledoval priamo na mieste. Napokon, táto scéna patrí medzi najpôsobivejšie sekvencie britského osemoskarového filmu a bola nepochybne nakrútená podľa nasledujúcich slov Webba Millera: „Nikto z pochodujúcich dokonca nezdvihol ruku, aby odrazil úder. Padali na zem ako kolky. Z miesta, kde som stál, som počul len nepríjemné rany palíc na nechránené lebky. Čakajúci zástup divákov stonal a vzdychal, akoby spolucítil bolesť každého úderu.“
Na miesto mužov zrazených na zem bambusovými palicami pripochodovala ďalšia štvorica mužov pripravená postupovať vpred a znášať rany. Vithalbhai Patel, ktorý bol predsedom probritskej Legislatívnej rady Indie, a teda nesúhlasil s postupom Gándhího a Indického národného kongresu, musel po tomto brutálnom zásahu konštatovať: „Všetka nádej na zmierenie Indie a Britského impéria je stratená navždy.“
Vzhľadom na rastúci vplyv médií v tom období dokázala soľná satjágraha získať pozornosť celého sveta. Zábery zo soľného pochodu o brutálnom zásahu Britov sa objavili aj vo filmových žurnáloch. Americký týždenník Time vyhlásil vo svojej každoročnej ankete Gándhího za muža roka 1930. V odôvodnení sa objavilo aj prirovnanie Gándhího soľného pochodu k protestom obyvateľov britských kolónií v Severnej Amerike proti dani z čaju, ktoré nakoniec viedli k vyhláseniu samostatnosti. Zdá sa, že Británia mala sklon opakovať v Indii tú istú chybu, ktorá ju viedla k strate amerických kolónií.
Uväznenie Gándhího a brutálny zásah v Dharasane zmobilizovali aj indické obyvateľstvo. Pribúdali protesty a štrajky, bojkot sa okrem soli preniesol aj na ďalšie druhy anglického tovaru, predovšetkým na textil. Dedinčania odmietali platiť dane. Vyše 60-tisíc Indov preplnilo väzenia koloniálnej správy. Londýn sa snažil nájsť východisko zo situácie. Gándgího vo väzení navštívil George Slocombe, dopisovateľ labouristického denníka Daily Herald, údajne preto, aby ho požiadal o interview. Bola to zámienka, britská vláda sa priamo na mieste chcela dozvedieť o podmienkach, za ktorých by bol Indický národný kongres ochotný zastaviť kampaň občianskej neposlušnosti. Gándhí súhlasil s novými rozhovormi s lordom Irwinom, a tak sa 26. januára 1931, teda takmer rok od začiatku kampane občianskej neposlušnosti, ocitol opäť na slobode. Výsledkom rozhovorov bol takzvaný Dílijský pakt. Bolo to síce kompromisné dielo, ktoré neuspokojilo ani jednu zo strán, ale výsledkom bolo, že Indický národný kongres prvý raz rokoval s britskou vládou ako jediný oprávnený zástupca indického ľudu.
Gándhí potom ako jediný zástupca Indického národného kongresu rokoval v Londýne s britskou vládou. Gándhí sa síce prejavil ako muž kompromisu, ale ani v tejto pre Indiu kritickej situácii si neodpustil sarkastický vtip na adresu Londýna. Ako uvádza vo svojej knihe Eknath Easwaran, počas rokovania s lordom Irwinom vytiahol z plátennej kapsy malé papierové vrecúško a nasypal si do čaju štipku bieleho prášku. „Trocha si osolím čaj touto soľou,“ vysvetlil s uličníckym úsmevom, „aby sme si pripomenuli slávny bostonský čajový večierok.“ Akoby tým chcel naznačiť, že aj pár zrniek soli môže zapríčiniť pád impéria, ak existuje vytrvalá vôľa presadzovať svoju pravdu a ak nadišiel ten správny čas.
Satjágraha, boj proti koloniálnemu panstvu formou občianskej neposlušnosti, sa oficiálne skončila roku 1934. Nebola potrebná, boj za úplnú nezávislosť Indie sa už nedal zastaviť ničím.
Možno považovať za iróniu osudu, že Gándhí, apoštol nenásilia, nakoniec sám zomrel násilnou smrťou. Hinduistický extrémista Nathuram Godse ho 30. januára 1948 zastrelil v New Dillí. Gándhí sa síce dožil splnenia svojho sna, keď 15. augusta 1947 India dosiahla nezávislosť od Británie, ale bol zároveň aj svedkom krviprelievania, keď sa od pôvodnej krajiny oddelil islamský Pakistan a krajina sa istý čas zmietala v nepokojoch, ba dokonca okúsila aj prvú vojnu o Kašmír. Bol to posledný pokus Londýna ovplyvniť vývoj v tejto kolónii vo svoj prospech, keď podľa zásady „rozdeľuj a panuj“ iniciovali rozdelenie krajiny podľa konfesie. Len tak sa mohlo stať, že pôvodný Pakistan sa nachádzal na dvoch územiach vzdialených od seba dvetisíc kilometrov. Až v roku 1971 vznikol z východného Pakistanu následkom ďalšej vojny a národnooslobodzovacieho boja nový štát Bangladéš.
Prvý premiér nezávislej Indie Nehrú neskôr priznal, že to bola Gándhího koncepcia získania nezávislosti, satjágraha, ktorá mala trvalý vplyv na zmenu prístupu Indov k tejto otázke. Odvtedy táto taktika politického boja našla uplatnenie ešte v mnohých iných krajinách, keď sa proti násiliu a dobre ozbrojenej moci nebojovalo silou zbraní, ale silou vôle a presvedčením o svojej pravde.
Úryvok je z pripravovanej knihy Výhybky dejín, ktorá vyjde vo vydavateľstve Perfekt
