SLOVO ČITATEĽOV

Ad: SDKÚ: Naša morálka nad zákon (Braňo Ondruš) Slovo 24/2009 Ak by v našej justícii bola problémom len kauza Štefana Harabina, nebolo by to až také zlé. Každý je totiž nahraditeľný. Problém je však to, čo (možno nechtiac) povedal prezident PZ SR Ján Packa, keď sa pred televíznymi kamerami vyjadril, že ak sa spojí policajný vyšetrovateľ s prokurátorom a sudcom, občan má minimálnu šancu uspieť.
Počet zobrazení: 1727
38 tobymcfly-m.jpg

Právo nie je osobný majetok
Ad: SDKÚ: Naša morálka nad zákon (Braňo Ondruš) Slovo 24/2009

Ak by v našej justícii bola problémom len kauza Štefana Harabina, nebolo by to až také zlé. Každý je totiž nahraditeľný. Problém je však to, čo (možno nechtiac) povedal prezident PZ SR Ján Packa, keď sa pred televíznymi kamerami vyjadril, že ak sa spojí policajný vyšetrovateľ s prokurátorom a sudcom, občan má minimálnu šancu uspieť. Systém, v akom sa orgány práva v SR v súčasnosti nachádzajú, podporuje korupciu a klientelizmus, najmä je však nezlučiteľný so zásadami, na ktorých by sa mala budovať moderná demokratická občianska spoločnosť. Súčasná polícia, prokuratúra a hlavne justícia predstavujú akési do seba uzavreté tautologické spoločenstvá, úspešne sa vymykajúce verejnej kontrole. Veľmi výrazné je to v prípade justičných orgánov, ktoré vystupujú ako svojrázny štát v štáte. Pripomínajú tým najtotalitnejšie politické či náboženské zoskupenia, kde sa rozhoduje len vo vnútri elity. Ak chceme tento nežiaduci, neperspektívny a retardačný stav zmeniť, treba jestvujúci systém zreformovať od základu. Výmena osôb je len kozmetická úprava. Políciu, prokuratúru a súdnictvo treba podriadiť verejnej kontrole už pri ich kreovaní, zaviesť inštitút funkčných období a zodpovednosti za vydané rozhodnutia, vrátane zodpovednosti za spôsobené škody. V modernej občianskej spoločnosti nikto nemôže považovať právo za svoj osobný majetok.
Ing. Viktor Petrakovič

Zábudliví bojovníci proti totalite

Mnoho Slovákov zrejme nemá ani poňatia, čo je to Konzervatívny inštitút. Na čo je to, kto tam robí, ani kto ich platí. Kladiem všeobecne známu otázku: „Čo by robil Slota, keby nebolo Maďarov?“ Nuž, naše voľakedajšie babky v Trnave hovorievali „hrubé h....“ Preto sa pýtam: „Čo by robil Konzervatívny inštitút, keby nebolo komunistov? Áno, prosím pekne. To, čo hovorili naše babky. A už sa to vyjasňuje – začíname tušiť, načo je, čo tam robia, kto tam robí, aj kto ich platí. Všetci tí chlapíci, čo minulý režim zažili ako deti (predpokladám, že dobre zaopatrené v jasliach a škôlkach skoro zadarmo), dnes vystupujú ako nekompromisní bojovníci proti totalite. No a keďže tá tu už dvadsať rokov nie je, hľadajú si ju po svete. V posledných dňoch vytiahli do boja proti Číne. Známy žlčovitý a nenávistný redaktor Štefan Hríb, ktorého už nemôžu vystáť ani vlastní, urobil vo svojej televíznej diskusnej relácii komickú trúchlohru. Ondrej Dostál spolu s ním neustále opakoval, ako mu je veľmi ľúto uväznených Číňanov. Vo svete, kde je plno diktátorov a vrahov, kde na Kube šikanujú a mučia väzňov – ale, pozor, nie Kubánci, ale Američania na ukradnutej základni Guantánamo, chlapíci okolo Dostála a Hríba vidia len Čínu. Naše pravicové denníky (iné nemáme) škodoradostne oznamovali, ako podlízavo sa k Číňanom správala naša súčasná politická špička. Zrejme už zabudli, čo sa tu robilo pri návšteve amerického prezidenta – že americké tajné služby obsadili Bratislavu, že americkí ostreľovači stáli na strechách, v pivniciach aj obývačkách Bratislavčanov. My ostatní si to pamätáme, akoby to bolo včera. Konzervatívny inštitút to však isto pripomínať nebude.
Viliam Balard

Zmena musí prísť od obchodníkov
Ad: Národná karta v peňaženke (Peter Nedoroščík) Slovo 25/2009

Stav, v akom sa nachádza dnešná maloobchodná sieť, vznikal vzrastaním rôznych negatívnych javov postupne od tzv. malej privatizácie z októbra 1991. V dekáde niekedy do roku 2002 sa na slovenskom maloobchode podpísala vláda mafií a ľudí, ktorým nešlo v prevažnej miere o zákazníka, ale o dobrý biznis. Typická otázka položená americkému školiteľovi marketingu v roku 1996 bola: „Ako mám likvidovať konkurenciu?“ Nad odpoveďou, že kvalitou služieb, nízkou cenou tovarov, úctivým správaním „podnikateľ“ ohrnul nos: On bol zvedavý, koľko semtexu potrebuje na vyhodenie konkurentovho obchodu do vzduchu. A dnes? Je jedno, či sme v malom obchode alebo v hypermarkete. Všade tie isté oduté tváre predavačiek a predavačov, ktorí málo zarábajú a často sú tam „za trest“. Neviem teda, prečo by som mal podporovať práve SLOVENSKÉ A MIESTNE OBCHODY, ak v skutočnosti nie sú slovenské a nevedia ani úctivo a priateľsky zaobchádzať so zákazníkom. Našinec bol za tých dvadsať rokov trhovej ekonomiky k niečomu správne vychovaný: Váži si peniaze vo svojej peňaženke, a preto nakupuje tam, kde je to preňho výhodné, a ešte radšej tam, kde mu dajú najavo, že je VÍTANÝ a VÁŽENÝ. Obe podmienky spĺňajú prihraničné obchody v Maďarsku, Poľsku a v Čechách. Tak čo, odkiaľ začneme so zmenou? Od zákazníka?
Peter Zajac-Vanka
Redakčne krátené a upravené

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984