O slušnosti a vykorisťovaní
K výbave slušného človeka patrí schopnosť vyjadrovať sa kulantne. V slušnej spoločnosti sa niektoré veci robiť nesmú, pretože sa to nepatrí. Zrejme preto sa robia potajme, a to je aj dôvod, prečo sa o nich nehovorí. A ak áno, tak naozaj okľukou.
Nemám teraz na mysli politickú korektnosť, ktorá úprimnosti chtivým rasistom na oficiálnych fórach neumožňuje hovoriť o Rómoch ako o cigánskom probléme, či stotožňovať islam s terorizmom. Ide mi skôr o slušnosť a kulantné vyjadrovanie, ktoré robí zázraky. Napríklad, ak by sa človek obmedzil len na informácie z médií, mohol by si myslieť, že na Slovensku už roky nikto slávny nezomrel. Mnohí navždy odišli, poniektorí opustili blízkych. Netreba sa dať pomýliť. Nejde tu o dlhodobú pracovnú cestu, pretože zväčša sa na nasledujúcich riadkoch človek dočíta, že už odpočívajú v pokoji. Nie je to však ani skrytá reklama cestovných kancelárií, pretože ak sa pera chopí niekto odvážnejší, dozvieme sa, že dotyční sú už zosnulí. Zdá sa teda, že smrť, aspoň u niektorých ľudí, nahradila zvláštna forma spánku.
Veľmi podobný zázračný efekt prináša aj vytratenie slova vykorisťovanie – takmer v každej oblasti života, počnúc „nevinnosťami“ ako vytlačenie slova korisť slovom trofej v poľovníckej hantírke, cez spoločenské kauzy až po intímny život.
Postrekovať národné parky chemikáliami, alebo nie? Ak chceme z lesov ukoristiť čo najviac dreva, je to jasné, ale znie to príšerne. „Skutočnosť“ je taká, že lesy musíme chrániť – napríklad proti škodcom, ktoré stromy vykorisťujú až do tej miery, že hynú a starostlivému človeku nezostane za jeho námahu ani štiepka.
Zrušiť inštitút minimálnej mzdy? Ak si uvedomíme neuveriteľnú príťažlivosť lacnej slovenskej pracovnej sily a o koľko viac by sa z nej dalo vykoristiť, aj tu je odpoveď zrejmá. A tiež to neznie slušne. „Realita“ je samozrejme iná. Minimálna mzda oslabuje medzinárodnú konkurencieschopnosť a zväzuje podnikateľom ruky – nie pri vykorisťovaní (to slušní ľudia nikdy nerobia a väčšina podnikateľov k nim samozrejme patrí), ale pri tvorbe pracovných miest, alebo ešte presnejšie, pri vytváraní hodnôt.
A keď už sme pri tých hodnotách, mali by sme zakázať „reality show“ typu nevesta pre milionára alebo zámena manželiek? Tu už odpoveď celkom jasná nie je. V slušnej spoločnosti sa síce manželky nezamieňajú – aspoň nie navzájom, pretože zamieňať si ich so slúžkami je v poriadku. Na druhej strane, prečo by slušné dievča nemalo ukoristiť milionára a slušný milionár peknú ženu? Môžu sa navzájom milo vykorisťovať a v televízii to nazveme láskou.
Ako v predchádzajúcich, tak ani v tomto prípade nie je jediný dôvod, aby sme používali slovo vykorisťovanie. Navyše to môže pomôcť k vstupu do kategórie „tých slušných“ a byť tam až dovtedy, kým nepríde tá zvláštna forma spánku.
