Stanovenie maximálnej mzdy
Hospodárska kríza má minimálne jeden pozitívny efekt – diskusie o ekonomickej politike otvorila ideám, ktoré by boli ešte nedávno označené za „utopické“, či „šialené“. Jednou z nich je myšlienka zavedenia maximálnej mzdy.
Andrew Simms, riaditeľ londýnskeho think-tanku New Economics Foundation (www.neweconomics.org), vyslovil v článku pre britský denník Guardian myšlienku, ktorá by ekonomickým liberálom mohla znieť ako nebezpečná heréza: stanovenie maximálnych miezd nepomôže len v dosahovaní väčšej rovnosti, ale pomôže aj firmám k lepšiemu fungovaniu. Určenie hornej hranice by len napravilo nerovnováhu v odmeňovaní, ktorá vyniká zlyhaním trhu.
John Varley, výkonný riaditeľ Barclays Bank, v nedávnom rozhovore pre BBC s hrôzou odmietol akékoľvek obmedzenia najvyšších platov v bankách. Bolo by to „zasahovanie do trhu“, tvrdil ako pravý ekonomický liberál. Jeho principiálna obrana ekonomického liberalizmu a voľného trhu však vyzerá paradoxne v čase, keď ten istý trh pred kolapsom zachraňujú práve štátne zásahy. Mohlo by ísť o ideologickú zaslepenosť, keby to nebolo natoľko očividné pokrytectvo – podobne ako mnohí iní neoliberáli totiž nevidí problém, ak štátne peniaze zachraňujú súkromné banky a podniky.
Podľa Simmsa je maximálna mzda logickým doplnkom minimálnej mzdy, ktorá funguje vo väčšine európskych krajín, a ktorú Veľká Británia zaviedla počas vlády Tonyho Blaira. Silným politickým argumentom za jeho zavedenie sú neuveriteľne vysoké platy a odmeny vrcholového manažmentu firiem. Koniec koncov, debata o „nemorálnosti“ takéhoto stavu už prebieha vo viacerých európskych krajinách. Nejde však len o etický problém. Ako v knihe The Spirit Income ukazujú britskí akademici Richard Wilkinson a Kate Pickettová, sociálna nerovnosť je príčinou mnohých spoločenských a environmentálnych problémov. Dávajú v nej presvedčivé argumenty, že relatívne nerovné spoločnosti, ako Veľká Británia či USA, trpia väčším množstvom problémov, od nízkej priemernej dĺžky života cez negramotnosť, stres, až po vysokú mieru kriminality. Dokonca aj klimatické zmeny sú ľahšie zvládnuteľné pre spoločnosť s menším rozdielom medzi bohatými a chudobnými. Regulovaný maximálny a minimálny príjem by tak mohli riešiť problém nerovnosti na oboch koncoch spektra.
Hlavným argumentom obhajcov vysokých platov (nie náhodou sú to často aj ich príjemcovia – spomínaný John Varley zarobil minulý rok len na „kompenzáciách“ milión libier – v čase, keď bankový systém, vrátane jeho banky, kolabovali) je, že priťahujú kvalitných vrcholových manažérov, a sú silnou motiváciou pre manažérom na stredných postoch. Simms však tvrdí, že rovnako ako pri mnohých iných „axiómach“ neoliberálneho ekonomického modelu, aj v tomto prípade ide o tvrdenie založené na predpokladoch podložených subjektívnymi záujmami, nie objektívnou realitou. Okrem iného sa pre spoločnosti v indexe FTSE 100 podarilo presvedčivo dokázať nepriamu úmeru medzi platom vedenia a výkonmi firiem. Jeden z otcov moderného bankovníctva J. P. Morgan tvrdil, že na motivovanie ľudí nemusí byť rozdiel medzi najvyššími a najnižšími platmi viac ako desaťnásobný. Túto poučku možno počuť aj na školách manažmentu. Len v praxi sa očividne ignoruje.
Dnes už poznáme deštruktívnosť síl, ktoré sa snažia o zisk a maximalizáciu odmien len pre ne samotné. No stanovenie maximálneho platu, alebo maximálneho rozdielu medzi najvyššími a najnižšími platmi, má ešte ďalšiu výhodu. Znamenalo by, že nad stanovenú hranicu by musel byť výkon manažéra hodnotený podľa iných kľúčových výsledkov, než osobná akumulácia. Všetka kreatívna energia stojaca za túžbou uspieť by sa tak mohla nasmerovať k spoločenskej prospešnosti a environmentálnym výsledkom bánk či spoločností.
Na efektívne fungujúcom trhu by podľa Simmsa nemali žiadne nadmerné platy či zisky existovať. Riešiť to má konkurencia – vždy by sa mal nájsť niekto, kto ponúkne rovnaký tovar, služby či zručnosti za nižšiu cenu. Tlak konkurencie by mal platy na vrchole rebríčka stláčať, nie dvíhať. Problémom očividne je, že v tomto prípade nejde o efektívne fungujúci trh.
