Moje kultúrne leto

Medardova kvapka už nepadala na prepitú zem, rozpadávala sa do vzduchu. Prítmie a vlhkosť ako v trópoch. Nič neschlo, keď vyšlo slnko, zem sa ešte aj sparila. V komore nám navlhli múry i dlážka, z okien starých pivníc vial zápach potuchliny. Na Morave a v Čechách sa valili prívalové dažde. Myslela som na priateľku, lekárku vo fabrike na stoličky thonetky v Bystřici pod Hostýnem. Má dom pri riečke. Presnejšie – keď si dom stavali, bol to nevinný potok. Odvtedy sa už dvakrát rozbujdošil. Azda ich zase nevytopí? Čo toto má byť? Voda, čo sa už neudrží nad vodou.

V tomto rozpoložení myslím na film Domov, ktorý som si bola pozrieť. Dokument o našej planéte Zem. O nás, ktorí sa v domove rozťahujeme, akoby bol iba náš. Lebo my na to máme! Každý chmuľo s prachmi si myslí, že s nimi môže robiť, čo len chce. Aj zapchávať Zemi ústa. Betónuje, železobetónuje, zasklieva, rýpe, doluje neúnavne z útrob domova poklady, vŕta a reže, nezavreté rany nechá mokvať. Nech to len prináša ďalšie prachy. Po ňom potopa. A voda – lenže aká. Voda, tá sladká, životodarná, sa stráca, opúšťa náš domov. O päťdesiat rokov budeme všetci doma smädní, hovorí film Domov. Lenže – čo bude o päťdesiat rokov? My, ktorí dnes pijeme a prelievame sladkú vodu pomedzi prsty, my môžeme spokojne odísť voňať fialky odspodu. A dnes si užiť, dnes sa váľať v dostatku ako tie nacicané a premnožené komáre.

Sprevádzaná mračnom tučných komárov, s myšlienkami na film Domov a na moravskú kamarátku a jej domov, šla som do vynoveného Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Začínalo sa leto hereckých osobností. Na programe bola hra Israela Horovitza Chvíle pravdy.

Vybrala si ju pre svoj návrat do divadla herečka Dagmar Havlová Veškrnová. Vraj napísala autorovi, že je manželkou Václava Havla a požiadala ho o súhlas, hru preložiť. Stalo sa. A ako dobre, že sa stalo!

Hra je o dvojici ľudí, ktorým náhoda umožní prežiť okamih pravdy. Pravdy o sebe. Aj o nás, ktorí sa dívame.

Petr Kostka, predstaviteľ chorého, na smrť čakajúceho profesora hudby a anglického jazyka Jacoba Brackischa, sa pred očami divákov mení z estéta, zakukleného do svojho noblesného sveta, na osamelého muža, ktorý si v sebaobrane vytvoril okolo seba múr z kvádrov umenia. Počúva skladby z rádia, opravuje chrchlajúceho, tiež kdesi v štúdiu opusteného starnúceho redaktora. Počuje, iba keď sám chce, celé roky sa totiž skrýva za údajnú nedoslýchavosť. Kostkov profesor je spočiatku iba pyšný, dôkladne artikulujúci a prezícne štylizujúci vzdelaný, estetikou nadchnutý egoista. Je sám, už na prahu smrti – a predsa neprijíma ľudské teplo. Zdá sa, že ho nikdy nepotreboval, nikdy nevyhľadával a nikdy necítil. City v ňom vzbudzuje iba vysoká kultúra – hudba, jazyk. Až Kathleen Hoganová v podaní Dagmar Havlovej ho vracia na zem, do sveta, kde žijú utrmácaní, vôbec nie iba ušľachtilí a už vonkoncom nie iba dokonalí ľudia. Z nedostupného, prísneho a akoby bezcitného profesora v podaní Petra Kostku sa stáva po stretnutí s Kathleen tiež obyčajný, chorý a dojímavý muž. Má neistý krok, šmatle po byte. Opustiac pózu nedotknuteľného estéta je zraniteľný, ľudský. Má svoje tajnosti, skrytú lásku ku Grace Kelly – no i týranej susedke, s ktorou prežil vášnivú, krásnu lásku. Tou láskou je matka jeho opatrovateľky – Chris Hoganová. Krehká premena neprístupného muzikológa v človeka s chybami a pokleskami je v podaní Petra Kostku dokonalá, jeho herectvo v mimike, geste, artikulácii je skutočným hereckým koncertom. Aj divák si nevdojak položí otázku, či náhodou v úsilí o zdokonalenie sveta nezabúda vidieť vedľa seba suseda, priateľa alebo len známeho, ktorý má množstvo chýb, myslí inak, cíti inak, ale je to človek, súputník na ľudskej ceste. Kathleen v podaní Dagmar Havlovej má ďaleko od Holky z porcelánu (filmu, kde asi prvý raz ukázala svoj mnohorozmerný talent). Na scénu prichádza zrelá žena, ktorej túžbou je pomstiť sa nedostupnému profesorovi za to, že jej život je taký obyčajný. Za to, že nedostala ani len šancu na svoje miesto na slnku. Viní za to profesora, ktorý kedysi učil jej matku, ba i otca, jej nedávno zomrelého manžela i ju. Boli to biedni ľudia, iba vzdelaním by sa boli mohli dostať vyššie. No profesor nevidel ich sny, videl iba ich nedostatky. Ona mu chce dokázať, ako zle ich hodnotil. A vyhrá! Odkrývanie jednotlivých vrstiev príbehu ponúka divákovi tichú radosť, že sú ešte dramatickí autori, cítiaci s obyčajným človekom. Že divadlo nemusí byť iba divadlom hnusu (réžia Ladislav Smoček), že sa tentoraz nedostali k slovu frustrovaní dramaturgovia. Potlesk pre oboch predstaviteľov bol zaslúžený, (i keď tú standing ovation by sme si mohli azda aj odpustiť, vyznieva snobsky, a v tejto hre obzvlášť).

Druhým kusom v DPOH bola hra Patrika Hartla Klára a Bára, „radikálna komédia o dvoch manželských pároch a jednom úmyselne založenom požiari“. Autor sa ujal aj réžie a Ivana Chýlková spolu s Evou Holubovou boli zárukou, že sa diváci zabavia. Možno sa aj zabavili. Dve manželské dvojice ukážu, že ich city sú veľmi plytké a môžu sa prelievať v ktoromkoľvek koryte – raz sa akože v láske vymáchajú doma, potom u susedov. Ivana Chýlková predviedla svoje dlhé a Eva Holubová krásne formované nohy, ich partneri majú ďaleko k ideálu, a predsa zahýbajú, ale to je asi tak všetko.

Najlepší zážitok som mala v prestávke hry. Pred predstavením som si bola v Univerzitnej knižnici vybrať objednanú knižku, počas prestávky som do nej so záujmom nazrela. Diváčka, sediaca za mnou, sa najprv opýtala, či do mňa počas predstavenia náhodou príliš nedrgala, lebo sa po celý čas hniezdila.
„Ale nie, to je v poriadku,“ ubezpečila som ju.

Lenže otázka bola zrejme iba zámienkou na rozhovor.

„A čo to čítate?“ pokračovala zvedavo.

„Ericha Fromma,“ odpovedám.

„Aha...“ vyzerá trochu zaskočená. „Ako sa volá? Fromma? A je dobrá?“

„No...“ Nechcem diváčku zahanbiť.

„Ďakujem za typ, pôjdem si ju kúpiť. Ericha Fromma?“ zopakuje si pre istotu a zasvätene estétsky dodá: „Minule som si kúpila básne Váleka. Viete, to je ten...“ ukáže úvodzovky, „komunista,“ a dodá znechutenú grimasu na mladej tvári.

„Výborný básnik,“ chcem ukončiť rozhovor.

„Ale sviňa komunista. Ten potopil stovky ľudí.“

Predstavím si Miroslava Válka, ako som ho videla naposledy, v kresle s novinami, v ktorých som mala čosi uverejnené. So strnulou polovičkou tváre pokýval uznanlivo hlavou a povedal: „Čítal som. K veci,“ a ja som mala pocit, že som väčšiu pochvalu ešte ani nedostala.

„A vy niektorých, ktorých Miroslav Válek potopil, poznáte?“, pýtam sa diváčky z radu za mnou.

„Stovky ľudí potopil. Sviňa komunista.“

A bolo po prestávke a predstavenie pokračovalo a na konci zase standing ovation, ale prečo, to teda neviem.

Počasie sa medzitým ustálilo, horúčavy a búrky, búrky a horúčavy.

Už dávno som sa chystala na dokument Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny. Dokumenty milujem, preto mi vôbec neprekážalo, že je veľmi teplo ešte aj večer a že vo filmovom klube sa sedí nepohodlne. No v žiadnej recenzii na tento film som sa nedozvedela, na čo sa treba pripraviť. Hneď na začiatku smrť hoviadka v priamom prenose. V Čečensku, aby bola jasná paralela. A aby jedno zúfalo bučiace ovalené a podrezávané hoviadko nebolo málo, dostaneme nášup ešte jedného. Potom vidíme zúrivo sa brániace prasa, v Maďarsku, počas pokusu o prevrat v roku 1956, potom dolu hlavou zaveseného a podrezávaného kohúta, pravdaže vo Francúzsku, a potom som odišla, obávala som sa ešte zabíjaných jahniat, moriek, koní, oviec... Film vznikal šesť rokov, v troch koprodukciách, na rozličných miestach a strihá zábery z rozličných vojen. Kuchári musia variť, vojna nevojna, prvá, druhá, čečenská či balkánska. A aj várou môžu kadečo povedať – napríklad otráveným chlebom (každodenným). Maďarský kuchár na otázku, či mu nebolo čudné variť po porazenej revolúcii tým, ktorí revolúciu utopili v krvi odpovie: „Viem, čo chceš počuť. Ale život ide ďalej.“

Ako sa varia dejiny mi naturalistickými scénami otrávili zážitok, na ktorý som sa tešila.

Viac ma potešil Občan Havel, film Pavla Kouteckého, Miroslava Janeka a kameramana Stana Slušného, ktorého zvyčajne v titulkoch a recenziách bohvie prečo nespomenú. Ja ho spomeniem nielen preto, že Stanleyho si pamätám z vysokej školy (študoval najprv psychológiu, až potom odišiel na AMU), ale najmä preto, že spolu s Pavlom Kouteckým nakrútili počas trinástich rokov 120 hodín materiálu „zo zákulisia politických a osobných drám prezidentského obdobia Václava Havla“. Do filmu sa zmestilo 120 minút. Či boli tie najdôležitejšie – nevie nikto, okrem tvorcov, no divák dostáva výnimočnú možnosť vytvoriť si vlastný názor na za živa svätorečeného človeka. Ocenila som, že bol Václav Havel ochotný pustiť do svojho súkromia filmárov, hral sám seba bez hereckých manier, otvorene a zraniteľne. Najlepšia reč je tá, ktorá nezamlčuje, spolieha sa na inteligenciu diváka. V tom je film výborný. Odpadlíci (disidenti) minulého režimu ma zaujímajú, rada spoznávam ich ľudský príbeh, aby som na ich pozadí videla náš súčasný príbeh pravdivými očami. To nie je len Václav Havel, i keď podľa Ludvíka Vaculíka všetci odpadlíci cítili jeho nevodcovské vodcovstvo (čo sa dá vybadať aj z nakrúteného materiálu), to je aj prostredie výlučnosti, ktoré si disidenti ako životný štýl preniesli aj do nových podmienok. Zaujímavý dokument, odporúčam pozrieť a – podľa Majakovského – neohovárať, lebo „nebožtík to nemal rád.“

Z iného súdka je film Václav Havel přikuluje. V bratislavských kinách mal premiéru 4. júla. Za štylizáciu a falošné zbožšťovanie tu nenesie vinu sám V. H. Autori Jan a Adam Novákovci, otec a syn žijúci v Amerike, sú fascinovaní človekom, ktorý sa nechal zatvárať, šikanovať, aby sa napokon stal prezidentom. Sú tiež autormi filmu Václav Havel jede na dovolenou, ale aj scenára k filmu o bratoch Mašínovcoch, zatiaľ nerealizovanému. Teraz ponúkli čosi, čo má byť dokumentom doby. Človek milión, ako by ho na Slovensku nazval Jozef Cíger Hronský, sa vzbúri proti Titanovi. Svojou zdvorilosťou a nenásilím spôsobuje, že všetky tvrdé rany, namierené proti nemu, padajú do prázdna, až sila, ktorou sú vymršťované, zvalí vždy útočníkov. Táto Havlova zbraň je, myslím si, dodnes nedocenená. A bodaj by bola nielen docenená, ale najmä uplatnená, hneď by sa krajšie žilo! Václava Havla je teraz v móde alebo zosmiešňovať, alebo ho blahorečiť. Málokto ho chce študovať – ako fenomén. Stotožnila som si ho s hrdinom, ktorého charakterizuje Ludvík Vaculík v Sekyre: „...Ty si veľký individualista a sebec. Ale nie vo vulgárnom význame, ako sa to niektorým ľuďom nadáva, ale ešte v ďaleko horšom zmysle, až absolútnom. Si totiž sebec veľmi obetavý a individualista schopný dať sa zničiť. A čo to znamená? Znamená to veľkú pýchu a spupnosť až neľudskú.“

A nie je toto charakteristika všetkých revolucionárov? Aj tých dnešných? Prijímame ich podľa svojich (intelektuálnych) možností. A podľa svojich (intelektuálnych) potrieb.

Sedím v kine, jediná diváčka vo veľkej premietacej sále multiplexu. Po premiére sú necelé dva týždne. Na plátne sledujem okrem výpovede Václava Havla dobové dokumenty. Zo spartakiády, z tribún, na ktorých je Gustáv Husák a ďalší vtedajší politici. Kameraman sa vyžíva v krásnom zábere, kde si všetci tí silní muži „držia vajcia“ (ako tomuto postoju hovorieval slovenský maliar Štefan Bednár). Bývalí príslušníci eštébé, snímaní skrytou kamerou, za nič nemôžu, to všetko mala na svedomí „krajská správa“, a „to si dělala Praha“. Herečka Jiřina Bohdalová rozpráva, ako sa stala nechcenou postavou v hre Audiencia. Ako sa bála. Ako si dala rozpárať ústa, aby sa k veci nemusela vyjadrovať. Aby sa nemusela vyjadriť Havlovi na prospech? No, to asi nie, tým by sa asi vo filme o ňom nechválila. Hudobník Merta, v ktorého štúdiu sa Audienca nahrávala, rozpráva o svojom strachu. Ale aj o tom, ako vlastne vybabrali s režimom. Akí sme len boli všetci hrdinovia, aj s tými eštébákmi, ktorí o všetkom vedeli, ale to „si všechno dělala Praha“!

Neveľmi sme sa za tých dvadsať rokov zmenili, statočných je rovnako málo, ako za čias Havla. Len nepriateľ je dnes celkom inde. Rozpoznaný bude, ibaže my už nebudeme.

Je koniec júla a mohla by som spomenúť ešte filmy Ženy môjho muža a Príbeh nevernej Kláry – lenže, hoci je to pár dní, čo som ich videla, už skutočne neviem, o čom boli. A najmä prečo. Možno majú nejaký skrytý zmysel. Ako neznesiteľné komáre, ktoré nám napohľad iba pijú krv, no zároveň sú potravou pre netopiere. V Lacných knihách som si kúpila všetky hry Václava Havla, ktoré preložil do angličtiny Jan Novák, Justiční vraždu aneb Smrt Milady Horákové od Miroslava Ivanova a Tao - tři snadné cesty proti stresu od Stuarta Alve Olsona. Leto je v polčase.