Reklama
Reklama

Dobrá veda obstojí v každom hodnotení

– Necítim sa kompetentný vyjadrenie analyzovať, na to mám málo informácií. Chápem ho ako kritické slovo, nad ktorým sa treba zamýšľať a ak to bude užitočné, v rámci chemickej sekcie aj konať. Ale nesúhlasím s tým, že by náplň štúdia, študijné programy a štruktúra pracovísk boli na PriF UK v Bratislave akýmsi dinosaurom.
Počet zobrazení: 844
ProfIvanCernusakFoto_M_Moravcikova2-m.jpg

S hosťom Slova sa zhovárala Marta Moravčíková

Podnet na tento rozhovor dalo nedávne vyjadrenie predsedu SAV, podľa ktorého sa za posledných dvadsať rokov na Prif UK niektoré odbory a zamerania vôbec nemenia, napríklad na chémii sa podľa neho od čias jeho štúdia vôbec nemenil počet katedier ani odbory. Z čoho podľa vás vyplýva toto konštatovanie na adresu vašej fakulty?
– Necítim sa kompetentný vyjadrenie analyzovať, na to mám málo informácií. Chápem ho ako kritické slovo, nad ktorým sa treba zamýšľať a ak to bude užitočné, v rámci chemickej sekcie aj konať. Ale nesúhlasím s tým, že by náplň štúdia, študijné programy a štruktúra pracovísk boli na PriF UK v Bratislave akýmsi dinosaurom. Predseda SAV chcel možno zdôrazniť, že počet katedier je nadmieru veľký, ale myslím si, že posudzovať fakultu (a chémiu) len na základe počtu a zloženia katedier je neadekvátne.

Vy tvrdíte, že fakulta sa nebránila reorganizácii, ktorá reflektovala jej vnútorný vývoj. Môžete uviesť príklady?
– Za posledných dvadsať rokov naozaj niekoľkokrát modifikovala svoje študijné programy. Často to bol výsledok presadzovania nových vedecko-pedagogických osobností, tých, ktoré priniesli nové myšlienky či zavádzali nové predmety. Zmeny začiatkom 90. rokov sa diali aj pod vplyvom ľudí, čo sa vrátili z dlhodobých zahraničných pobytov. Porevolučné vedenie fakulty ako jedno z prvých v SR prijalo rázne opatrenia v hodnotení vedeckej a pedagogickej činnosti. Principiálne sa o to zaslúžil vtedajší prodekan prof. Miroslav Urban, neskôr prvý predseda Akreditačnej komisie (AK). Veď na to aj neskôr doplatil...

Ako?
– Po voľbách v roku 1994 ministerka školstva AK pod jeho vedením odvolala s tým, že nemá jej dôveru. AK totiž nehodnotila mechanicky a slepo; vyzvala napríklad fakulty na autoevalváciu, aby v rámci hodnotiacich kritérií samy uviedli svoje vynikajúce výsledky. Špičkové sa prezentovali výsledkami uznanými aj európskou či svetovou vedeckou komunitou, iné však vyhlásili za vynikajúce aj to, čo bolo v skutočnosti informačnou nulou. Komisia okrem výkonov vo vede hodnotila aj úroveň profesorov, spôsoby habilitácií a inaugurácií, to, či fakulta dodržiavala dobré mravy pri vymenúvaní profesorov – aby kvalita jednotlivých škôl nebola príliš rozdielna. Prostredníctvom svojich pracovných skupín fungovala aj ako akási celoštátna odborová komisia. Nepoužívala paušálne schémy, ale prizývala si odborníkov z konkrétnych oblastí. Kriticky poukazovala na rastúci počet nových vysokých škôl, ktoré boli často výsledkom politického lokálpatriotizmu a zväčša nemali na to, aby sa nazývali univerzitami. Hoci profesor Urban sa po roku 1998 znova stal členom AK, bol pre niektorých ľudí neprijateľný. To, že AK nenadviazala na pozitívny trend z počiatku 90. rokov, pokladám za neblahý vplyv SDĽ a KDH na rezort školstva. Napokon, aj niektorí funkcionári fakúlt po čase ocenili, že akreditáciu na počiatku 90. rokov nedostali, že ich komisia na všeličo upozornila, a tým pomohla mnohé zlepšiť. To boli osvietení ľudia. Nemôžem sa však ubrániť dojmu, že ľudia v riadiacich pozíciách – vo vláde, na ministerstvách, v parlamente, ale aj na univerzitách, sa dnes boja priznať si chybu, ak nejakú urobia. Akoby sa to pokladalo za prejav politickej slabosti. Sebareflexie je menej ako presviedčania o neomylnosti. Ako nám raz povedal poľský kolega S. Kucharski, z katovickej univerzity – keď zavediete reformy, vyrobíte si nepriateľov... Mal pravdu. Začiatkom 90. rokov však bolo dôležité, že tí, čo do revolúcie doslova vegetovali, museli odísť. Hoci – mnohí sa preto súdili a vďaka vtedajšej legislatíve spory aj vyhrávali. Aj fakulty UK dodnes zamestnávajú tzv. večných asistentov, ktorí nedosiahli PhD, prípadne odborných asistentov, ktorí PhD majú, ale nie sú prínosom ani vo výučbe, ani vo vede. To môže znechutiť mladých nastupujúcich učiteľov a považujem to za vážny stav. Naša fakulta prešla významnými zmenami za dekanovania prof. Jozefa Krcha. Sformovala sa environmentálna sekcia, reorganizovali sa biologické katedry. Na chémii sa síce nemenila štruktúra katedier, ale menil sa obsah štúdia. A PriF UK ako prvá v SR prešla na tzv. bodový systém, predchodcu kreditného systému štúdia.

Čo konkrétne zmeny na fakulte priniesli?
– Zmenila sa skladba povinných a voliteľných predmetov, o granty sa mohlo uchádzať oveľa viac ľudí ako pred revolúciou, keď boli tzv. štátne úlohy výskumu vyárendované len „vyvoleným“. Dôsledkom boli nové myšlienky a trendy vo vedecko-výskumnej činnosti katedier, ktorá ovplyvňovala pedagogickú prácu, aj s dopadom na diplomantov a doktorandov. Financie na prevádzku sa prideľovali podľa vnútrofakultnej evalvácie, po roku 2000 začal naplno fungovať kreditný systém štúdia, v roku 2003 sa sformoval nový model miezd založený na paritnom hodnotení pedagogiky a vedy, ktorý kladie na kvalitné vedecké výsledky väčší dôraz ako ministerský alebo univerzitný. Pod tým myslím granty s vysokým finančným prínosom, publikácie, ktoré sa uplatnili v drsnej medzinárodnej konkurencii a ohlasy registrované v renomovaných databázach. Teda nijaké hry typu „ja tebe, ty mne“, ako ich občas na Slovensku hráme...

Tým sa však reformy u vás neskončili...
– Naša katedra sa tiež nevyhne zmenám. Do dôchodku postupne odchádzajú pomerne silné ročníky a nevedno, či ich výskumné témy budú pokračovať v takom rozsahu a štruktúre ako doteraz. Fyzikálna chémia sa zrejme od silného experimentálneho zázemia, v ktorom existovala posledných dvadsať rokov, posunie k teoretickému modelovaniu, takže nebude potrebovať tak veľa prístrojov ani technikov k nim. Možno sa zníži počet katedier, prípadne namiesto piatich vznikne čosi ako Ústav chémie s jedným šéfom. A možno sa celá sekcia dynamicky sformuje podľa riešiteľských tímov alebo grantov, študijné programy sa budú od akreditácie k akreditácii meniť. Máme veľa zamestnancov na málo študentov...

Pritom sa učitelia musia neraz zaoberať „technickými“ administratívnymi záležitosťami súvisiacimi s chodom školy. Nebolo by ekonomickejšie, keby to riešil vyčlenený tím odborníkov a učitelia či vedci by poskytovali len vstupné informácie?
– Nevládzem odpovedať. Som nadmieru vyťažený. Ale vážne – myslím, že je slušná šanca, aby sa po vzájomnej dohode ministerstva a univerzít čosi také začalo robiť. V zahraničí som sa napríklad nestretol s tým, že by sa prístup k elektronickým časopisom riešil na úrovni jej súčastí. Je to vec ministerstva a univerzít. Lenže to znamená veľkorysý univerzitný rozpočet na informačné zdroje. Alebo – spôsob, akým sa administrujú projekty európskych sociálnych a teraz štrukturálnych fondov, je priam neuveriteľný. V minulom režime sme viedli knihy dochádzky. Od konca 80. rokov sa vedeckí pracovníci zapisovať nemuseli – mali sme pohyblivý pracovný čas, s príchodom štrukturálnych fondov sa od nás znova vyžaduje zapisovať dochádzku... Chce takto zošnurovanú agendu EÚ, alebo je to slovenský výmysel? Pri sociálnych fondoch sa ukázalo, že mnohé bol slovenský výmysel. Niektoré zákony, nariadenia a predpisy sú koncipované tak, akoby ich autori predpokladali, že ak existuje klientelizmus v ich radoch, musí to tak byť aj na univerzitách, a povedia si, že nám to zrátajú. Ako keď niekto dáva peniaze komusi, o kom je presvedčený, že je potenciálny kriminálnik. V USA sú pragmatickejší – formalizovania je tam najmenej. Tam si darca uvedomuje, že keď dáva niekomu peniaze a chce najlepšie výsledky, nezaťaží ho administratívou, lebo by robil o to menej tvorivej práce, ktorú od neho očakáva predovšetkým. Navyše, ak tam človek raz zlyhá, už si ani „neškrtne“.

Napriek rôznym peripetiám podľa vás práve na vašej fakulte existujú tzv. ostrovy pozitívnej deviácie s výsledkami dosahujúcimi európsku, ba svetovú špičku...
– Áno, sú to excelentné pracoviská alebo vynikajúce tímy, ktoré sa sústreďujú na riešenie kvalitných vedeckých projektov, publikujú v špičkových časopisoch a sú vo svete uznávané, čiže ich práce majú vysoký ohlas. Na fakulte ich je niekoľko, dajú sa identifikovať podľa množstva a kvality domácich, ale najmä zahraničných grantov a podľa počtu doktorandov (najmä tých skončených). Dobrým indikátorom je aj počet plenárnych (pozvaných) prednášok na zahraničných konferenciách alebo členstvo v reprezentatívnych vedeckých výboroch na európskej alebo svetovej úrovni.

Nemôže práve pri pozvaných prednáškach zafungovať ono ja tebe, ty mne?
– Nie, je tam ostrá konkurencia. Pozvaná prednáška je uznaním pre človeka, ktorého na konferenciu pozvú. Príde tam s niečím novým, vytvárajú sa nové siete spolupráce a nezanedbateľná je aj finančná stránka – prednášajúci tam ide na náklady pozývajúcich. A ak ho nominujú do scientific committee, teda do telesa, ktoré rozhoduje, v akej forme budú príspevky na konferencii prezentované, je to uznanie pracovisku aj univerzite. Či sa to niekde zohľadňuje a či sa vedie štatistika, koľko ľudí z univerzity sa dostane na takúto úroveň, neviem. Na UK síce existuje inštitút excelentného pracoviska, ale podľa mňa venujeme veľa času a úsilia forme jeho prezentácie a obsah pokrivkáva. Návštevník webu UK síce zistí, ktoré sú popredné pracoviská, ale nevie prečo. Pre budúceho študenta je to „bezobsažná informácia“. Tieto stránky sa naposledy aktualizovali v rokoch 2006/07, a to je pre taký dynamický útvar ako web žalostne dávno. Konštatovaním o „ja tebe, ty mne“ narážam na to, že pri výpočte dotačných prostriedkov pre univerzity sú v ministerskej metodike pri vedeckých kritériách v jednom zo štyroch hodnotiacich „košov“ kvalitné publikácie v tzv. karentovaných časopisoch medzi ďalšími zahraničnými aj domácimi, čím váha tých naozaj kvalitných vecí, na ktorých musí človek tvrdo makať, klesá. „Prepasírovať“ pritom článok do karentovaného časopisu je naozaj ostré. Oveľa ľahšie je to v lokálnom časopise, alebo v tzv. recenzovanom zborníku. A tak si niektoré slovenské univerzity môžu robiť lokálne konferencie s recenzovanými zborníkmi. Podľa ministerskej metodiky sa to však objaví s rovnakou váhou, ako tvrdo vydretá publikácia v karentovanom časopise. A to mi prekáža. Zároveň však hovorím – pánboh zaplať aj za to, že sa na Slovensku uznalo, že existujú karentované publikácie, majú nejakú váhu a medzi hodnotiacimi kritériami škôl sa zjavila aj veda.

Je v tomto zmysle prínos ostrovov pozitívnej deviácie aj nejako merateľný?
– Výsledky ich práce sa dajú ľahko zistiť. Stačí si pozrieť databázu WOS, alebo prehľad projektov na webe ministerstva školstva (MŠ) alebo na UK. Nezanedbateľné je aj to nemerateľné – dobré prostredie, tvorivý genius loci, súťaživé podhubie, spätná väzba od študentov, neformálne semináre s provokatívnymi otázkami. Skrátka to, čo sa nedá kvantifikovať, ale keď toho niet, chýba kolektívu na vedeckú prácu „dodatočné palivo“. Napadá mi paralela s láskou – ak medzi partnermi chýba „chémia“, láska vyhasína. Ak v pracovnom tíme nefunguje „mnohočasticová chémia“ medzi učiteľmi a študentmi, nie je to tím, ale iba „súbor neinteragujúcich sa častíc“. Ako hovorí kolega Paľo Neogrády, k „dobrej sci“ treba „čchi“. Myslím, že ostrovom s dobrým „čchi“ je naše oddelenie teoretickej chémie, aj keď nie je na zozname excelentných. Na našom pracovisku sme v polovici 90. rokov dlho diskutovali o vytvorení katedry teoretickej chémie. Nakoniec prevládlo presvedčenie, že silnejšie ako dve malé katedry bude spoločné pracovisko fyzikálnej a teoretickej chémie. Vývoj nám zatiaľ dáva za pravdu najmä v súvislosti s klesajúcim počtom študentov chémie a aj s nevyrovnanou kvalitou prichádzajúcich maturantov. O to viac sme sa v spolupráci s kolegami na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity (STU) sústredili na vytvorenie kvalitného študijného programu teoretickej a počítačovej chémie na magisterskom a doktorandskom stupni. Taký program existuje len na UK a STU, žiadna iná univerzita v SR ho neposkytuje. Na rozdiel od študijných programov na biológii, biochémii, environmentalistike alebo geografii, ba dokonca na geológii, však chémia čelí poklesu záujmu študentov.

Čo je podľa vás príčinou?
– Negatívny vývoj populačnej krivky, ale aj otvorená spoločnosť, v ktorej si tí najlepší vyberajú nielen z ponuky UK, ale aj STU, lekárskej či farmaceutickej fakulty, navyše veľa študentov uniká do Česka a iných krajín EÚ. Nezanedbateľná je aj konkurencia fakúlt prírodovedného zamerania v Nitre, Banskej Bystrici, Zvolene, Žiline či v Košiciach. V posledných rokoch hrá pri voľbe školy významnú úlohu ekonomický faktor, čo pre UK, a špeciálne jej prírodovedeckú fakultu, znamená určitý odliv záujemcov zo vzdialenejších krajov SR. Týmto apelujem aj na východniarov, aby vo väčšom počte znovu objavovali Bratislavu. To neznamená, že sa na iné fakulty pozerám cez prsty. Naopak, veď na mnohých sú naši absolventi. Bratislava je preplnená, odchádzajú na iné školy, kde rozvíjajú, čo sme ich naučili. Veľmi silná skupina sa napríklad vytvára v Trnave, v Banskej Bystrici, v Košiciach je veľmi silná fyzika, biofyzika. Teší nás, že sa niekde realizuje „naša škola“, ale nie je vylúčené, že o pár rokov jej nositelia zosilnejú tak, že my budeme hrať druhé husle.

Čím teda môžete privábiť študentov z východu?
– Na UK a na STU máme takmer kompletnú zostavu chemických študijných programov. Takýto rozsah akreditácie spomenuté školy nemajú; my v tomto zmysle ponúkame viac. Východniarom sa však nečudujem: keď si pozerajú informačné zdroje, ktoré ich usmerňujú pri výbere fakulty, dozvedia sa, že na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach je PriF vynikajúca a je pre nás silnou konkurenciou. Lenže to súvisí s tým, že tam nemajú toľko programov a odborov ako my. Akademická rankingová a ratingová agentúra (ARRA), pritom hodnotí školy tak, že ich výkon prepočítava na počet zamestnancov. Lenže fakulty, ktoré sú menšie ako je naša, nepotrebujú takú infraštruktúru na udržanie všetkých potrebných odborov ako my, a vychádzajú lepšie. Pravda, namieste je aj otázka, či pri súčasnom záujme a počte študentov naozaj musíme byť takí veľkí.

To je jedna rovina sebareflexie. Inou môže byť snaha aktualizovať študijné programy či zavádzať nové. Aké nové u vás za posledných 20 rokov vznikli, prečo, s akými výsledkami či perspektívami?
– Za 20 rokov sa programy dynamicky menili; pomôžem si krátkou štatistikou. Obsahovo porovnateľné položky sú vedné odbory schválené na fakulte na školský rok 1988/89 a doktorandské programy na šk. rok 2008/09. V šk. roku 1988/89 mala fakulta právo školiť (vtedy ešte ašpirantov) v 7 geologických odboroch, 3 geografických, 5 chemických, 8 biologických a 3 pedagogické . V súčasnom školskom roku je 9 geologických, 2 geografické, 11 chemických, 13 biologických, 3 environmentálne a 4 didaktické. Súčasné magisterské programy v mnohom kopírujú doktorandskú schému. Dôvody nárastu počtu programov a zmien v ich štruktúre sú viaceré: vyrástli nové osobnosti, ktoré priniesli nové smery výskumu a výučby, zmenila sa spoločenská objednávka. Výsledky týchto zmien možno ľahko vyčítať z ročeniek UK, kde je PriF na poprednom mieste v počte absolventov, v počte výstupov a úspešných projektov. Mnohí jej absolventi sú na špičke výskumu v SR, ale uplatnili sa aj vo svete. Perspektívy? Dnes? Ak percento HDP na vedu a vzdelávanie stagnuje na smiešne nízkej hodnote? Bez komentára. Ak predsa, tak – v tejto situácii očakávam logicky škrty, hoci aj nepriame. Jeden sa už realizoval. Agentúra na podporu vedy a výskumu už druhý rok nevypísala všeobecnú výzvu. Tento stav pokladám za veľmi vážny, lebo to môže viesť k strate kontinuity vedeckých programov. Predlžujú sa aj intervaly výziev vedeckej grantovej VEGA. Potichu sa teda už škrtá. Správa pre médiá – školstvo už šetrí, vážení.

Sledujete (azda aj v súvislosti s touto situáciou) uplatnenie absolventov v praxi v SR?
– Toto je skôr otázka pre študijného prodekana, ale z ročných správ UK viem, že zamestnanosť absolventov jej fakúlt vysoká – viac ako 90 %. To platí aj pre PriF UK. Mnohí naši absolventi pokračujú doktorandským štúdiom na UK, iných univerzitách SR alebo ústavoch SAV. Veľa našich absolventov sa uplatňuje aj v zahraničí v PhD programoch a na dlhodobých post-doktorandských pobytoch. Preto sa nezaujímajú o služby portálu profesia.sk.

Prečo spomínate práve tento inzertný portál?
– Lebo si myslím, že je nezmyselné robiť vo vzťahu k UK závery na základe údajov z neho, ba vyvodzovať z nich vážnejšie hodnotenie úspešnosti našich absolventov. Nemám nič proti tomuto portálu a službám, ktoré poskytuje istému okruhu klientely, ale som proti tomu, aby sa dáta z neho používali v hodnotení všetkých vysokých škôl, ako to mechanicky urobila ARRA. Nie je to dobrý krok, lebo zvýhodňuje niektoré profesie, fakulty, vysoké školy. My sme tzv. malotonážna škola. Oproti právu či ekonómii produkujeme v niektorých odboroch relatívne nízky počet absolventov, ale veľa z nich sa prehupne do doktorandského štúdia, ktoré trvá tri štyri roky a potom jeho absolventi väčšinou idú na postdoktorandský pobyt. Tí už sú takí špecializovaní a zažratí do vedy, že chcú vo vede ostať a idú „vedecky kočovať“. Neviem si predstaviť, že by niekto špecializovaný v teoretickej a počítačovej chémii hľadal prácu cez portál profesia.sk. Aktivita takého špecialistu je iná; napíše 50 prihlášok na rôzne univerzity do zahraničia. prípadne jeho profesor už počas doktorandského štúdia vie, ktorým pracoviskám ponúkne jeho služby. A v našom prípade je to dokonca tak, že pre doktorandov dostávame každoročne ponuky zo zahraničných škôl.

To svedčí o kvalite. Naše vysoké školy sa však financujú podľa kvantity, teda podľa počtu študentov. Aké sú pozitíva a negatíva tohto kritéria?
– Pozitívom je, že váha tohto kritéria klesla a blíži sa k hodnote, ktorá je podľa mňa „rozumná“. Počty študentov v metodike určite treba. Negatívom je nespravodlivý systém koeficientov nákladovosti, pretože napr. prvé tri roky sú pre lekárov, farmaceutov, veterinárov a biológov nákladovo porovnateľné (študijné programy sú podobné), ale koeficienty výrazne znevýhodňujú biológov. Pritom v prvých rokoch, keď sa učia základné disciplíny, sa tie programy dramaticky nelíšia a nákladovosť je porovnateľná. Podobné nezrovnalosti nájdeme pre chémiu (UK) a chemickú technológiu (STU). V metodike MŠ SR by som zvýšil ešte viac váhu magistrov a doktorandov. Vyššie by som hodnotil počet skončených (obhájených) doktorandských prác, najmä tých, ktoré boli publikované v karentovaných časopisoch. Len tak sa pohnú VŠ v rôznych rebríčkoch vyššie.

Vysokých škôl je na Slovensku nebývalo veľa. Čo to prinieslo ich úrovni?
– Rast počtu VŠ a ich fakúlt za posledných 20 rokov bol do značnej miery politický fenomén a prejav lokálpatriotických ambícií politikov. Skutočné potreby spoločnosti odrážal len v menšej miere. Navyše bol paušálny – všetky VŠ sa stali univerzitami, čo je nezmysel. Pojem a zmysel vedeckej univerzity sme v SR pokrivili – dnes sa všetky školy volajú univerzita. Nevidím dôvod prečo. Dúfam, že práve prebiehajúca komplexná akreditácia tento stav zmení. Vývoj v SR vzal aj „úctu k vede“, a tá sa vracia len pomaly. VŠ zákon 131/2002 sa nenaplnil – doteraz nemáme vedecké univerzity. Čo si budeme navrávať, ešte v roku 2003 profesori V. Kellö a M. Urban urobili analýzu vedeckej produktivity slovenských vysokých škôl v databáze Web of Science. Prvé tri školy boli a sú Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita a Univerzita P. J. Šafárika a potom je dlhá medzera. A to aj po prepočítaní publikácií alebo citácií na produktívneho pracovníka. Mnohí scientometriu kritizujú, ale každý vysokoškolský učiteľ, ktorý nejaký čas pôsobil v zahraničí vie, že WOS vo svete berú všetci vážne.

Aké sú v tejto súvislosti iné kritériá hodnotenia?
– Už som o nich hovoril: niektoré nie sú merateľné číslami či bodmi – hodnotení by komisii mali vedieť zdokumentovať, v čom sú najlepší. Škatuľkovanie fakúlt ARRA bolo podrobené kritike, lebo nezodpovedalo reálnemu zameraniu fakúlt – do spoločných skupín zaradila fakulty, ktoré spolu nič nemali. Potom to opravila a teraz podľa mňa konverguje k vyváženému systému hodnotenia. ARRA vo všetkých hodnoteniach prepočítava výkony na tvorivého pracovníka. Pre veľké školy so širokým záberom zaťažené veľkou infraštruktúrou je to nepríjemné, ale tým skôr musia prehodnotiť, aký široký záber sú schopné a ochotné ufinancovať. Ale nech vymyslíme akýkoľvek systém, vyjde vždy jedno závažné – kto je dobrý, vyjde dobrý. Kto je zlý, vyjde zlý.

Za zlý mnohí pokladajú aj súčasný zákon o vysokých školách. Modifikovali by ste ho nejako?
– Zaviedol by som celoštátne odborové komisie na kvalifikačné postupy (PhD, DrSc, habilitácie, profesúry). S primeranou účasťou zahraničných expertov. Teraz profesorov vymenúva prezident (po kontrole na stupňoch fakulta, univerzita a MŠ SR), ale doteraz to bola džungľa. A zmenil by som paragrafy o prijímaní na pozície docentov a profesorov. Lebo ak dnes chcete dostať na školu kvalitného človeka „zvonka“ (napr. zo SAV alebo zahraničia), musíte ho „posadiť“ na stoličku odborného asistenta, kde musí zotrvať nejaký čas, kým naplní naše slovenské kritériá a postúpi na docenta. V lepšom prípade sa dá využiť inštitút hosťujúceho docenta/profesora, čo vo svete nemá obdobu. Ale ako importovať Slováka, ktorý sa chce vrátiť, je vynikajúci, ale musíme ho posadiť na miesto odborného asistenta? Veď nemožno obísť kritériá schválené univerzitami a ministrom.

To je jasné. Ale prečo sa také kritériá schválili?
– Dobrá otázka. Tým skôr, že ak sa Slováci, odborníci s dobrým vedeckým profilom, pre ktorý by ich okamžite brali hocikde v zahraničí, budú chcieť vrátiť, budeme mať problém dostať ich na miesto zodpovedajúce ich kvalitám. Tak musel byť po dlhom pobyte v zahraničí pred rokmi súčasný riaditeľ fyzikálneho ústavu SAV najprv hosťujúcim docentom a profesorom na STU, hoci v hodnoteniach vyskočil ako slovenská špička. Riadneho profesora z neho hneď spraviť nemohli. To napríklad v USA ani v Nemecku nie je možné. Keď tam nejaká univerzita chce prijať profesora, nezaujíma ju, či niekde učil rok, dva, päť, ale to, čo urobil. Dosť jednoznačne kritizujem aj kritérium – napísať vysokoškolskú učebnicu, dvoje skrípt a monografiu. To zaostáva za reálnou situáciou. Napísanie vysokoškolskej učebnice ako podmienku na profesúru pokladám za nezmysel, pretože učebníc je plno, aj zahraničných. V našom odbore je napríklad vynikajúca učebnica od Atkinsa, priam kánon, preložená aj do slovenčiny a najmenej raz za dva roky vychádza aktualizované anglické vydanie. Načo by niekto z nás písal inú? Na monografii by som však trval. Skriptá a učebné texty, povedzme, môžu byť dobré a dôležité na laboratórne cvičenia. Ale neviem, či časom budú nutné. Na nedávnom rokovaní sekcie pre počítačovú chémiu pri Európskych chemických spoločnostiach sme v súvislosti so zavedením euromagistra počítačovej chémie hovorili o tom, že sekcia by na cvičenia pre počítačovú chémiu mala vytvoriť akési medzinárodné skriptá, aby vzdelávanie v rámci EÚ bolo vyvážené a jednotné.

Možno by sa s vyváženosťou malo začať už na stredných školách. Aká je podľa vašich skúseností úroveň stredoškolákov prichádzajúcich na vysoké školy?
– Klesá. Spôsobuje to populačný faktor, únik do zahraničia a postavenie učiteľov stredných škôl v spoločnosti. Je to dosť významný faktor, pretože podmieňuje ich kvantitu aj kvalitu. Možno to trochu zmení kríza. Miest, na ktoré učitelia bežne utekali, je menej, a tak sa možno zamestnajú na stredných školách. A azda tam aj zostanú. Na fakulte zasa robíme všetko pre to, aby sa v práci necítili osamotení; najmenej desiaty rok pre nich, najmä vďaka doc. O. Vollárovej, usporadúvame seminár, kde sa dozvedia o najnovších výsledkoch fakulty vo vedeckej oblasti a môžu ich uplatniť vo výučbe stredoškolákov. Aj to svedčí o takom pohybe na fakulte, ktorý rozhodne nemožno vnímať ako pohyb dinosaura.


Profesor RNDr. Ivan Černušák, DrSc. (*1952 v Bratislave) absolvoval bratislavskú SVŠ Vazovova 6 a chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK (PriF UK). Na obe školy je veľmi hrdý, pretože mu dali to najlepšie pre prírodné vedy, čo na Slovensku máme. Ašpirantúru absolvoval na PriF UK, pracoval v Chemickom ústave UK, neskôr prešiel na Katedru fyzikálnej a teoretickej chémie. V rámci postdoktorandských pobytov pracoval na Max-Planck Institut für Astrofysik (Garching), Quantum Theory Project (University of Florida). Na pozvanie pôsobil na univerzitách vo Viedni, Exeteri, Grazi, Katowiciach a v Toruni, na výskumných ústavoch v Prahe, Garchingu a Aténach. V roku 1997 získal prestížne Fulbrightovo štipendium na University of Maryland v Baltimore. Je autorom/spoluautorom jednej kapitoly v monografii, dvoch skrípt a 54 publikácií v karentovaných časopisoch s dobrým citačným ohlasom (viac než 550 SCI). Je delegátom SR v Divízii pre počítačovú chémiu pri European Association for Chemical and Molecular Sciences. V rokoch 2003/06 bol prodekanom PriF UK. V roku 2006 bol vymenovaný za prvého profesora v SR v odbore teoretická a počítačová chémia. V súčasnosti prednáša na PriF UK a je spoluriešiteľom niekoľkých domácich a zahraničných vedeckých projektov z teoretickej chémie. Ako nevyhnutnú psychohygienu už roky spoluorganizuje recesistický Patavedecký seminár. Jeho manželka je botanička na PriF UK, majú dve dcéry.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama