Vyšetrovanie neodhalí podstatu tragédie
Tento týždeň sa predovšetkým najbližší, ale symbolicky i ostatní občania Slovenska naposledy rozlúčia s obeťami baníckej tragédie v Handlovej. Zároveň sa naplno rozbehlo jej vyšetrovanie. Ono však skutočné príčiny a súvislosti odhaliť nemôže. Spočívajú totiž v zlom systéme.
Nech život prináša akékoľvek dôkazy proti, trhoví fundamentalisti budú stále tvrdiť, že štát je najhorší, a súkromník najlepší vlastník. Lenže – pre koho? Lebo nikdy nie je možné, aby mali všetci rovnaký záujem. Pre koho je teda dobré, aby boli bane v súkromných rukách?
Privatizácia bez odporu
Dozaista veľa ľudí na Slovensku – dokonca možno väčšina – do najväčšej banskej tragédie v našich novodobých dejinách ani netušila, že hnedouhoľný revír na Hornej Nitre je v súkromných rukách. Privatizáciu Hornonitrianskych baní totiž nesprevádzal škandál – médiá jej vtedy nevenovali väčšiu pozornosť, ako iným predajom štátneho majetku v mečiarovskej ére. Dokonca sa zdalo, že bane dostala „vzorová“ zamestnanecká akciovka, takže štát ich vlastne odovzdal tým, ktorí v nich pracujú. Kritika neprekročila rámec bežného postoja k „mečiarovskej privatizácii“, v ktorom sa jej predmetom stali postupy, ale nie samotný princíp – rozpredať strategický štátny majetok.
Podľa vtedajších Mečiarových kritikov – či už v politike, v médiách, alebo v think-tankoch – totiž nič také neexistovalo. Jedinou správnou stratégiou štátu v hospodárstve mala byť maximálna liberalizácia, minimálna regulácia a rozsiahla privatizácia. Dokonca i ľavica bola v defenzíve a nedovolila si frontálne útočiť na nezmyselný ekonomický „projekt“, ktorého dôsledky sa však už dali predvídať na základe skúseností zo sveta. Ba princíp zamestnaneckých akciových spoločností podporovala aj Weissova SDĽ, akurát zdôrazňovala, že v nich nesmie mať väčšinu úzka skupina manažérov a uvažovala o silnejšej pozícii odborov v takýchto spoločnostiach.
Privatizácia baní pritom bola ešte väčším nezmyslom, než privatizácia košických VSŽ, ktorej boli plné noviny, rádiá a televízie. Už vtedy totiž muselo byť každému jasné, že ide o podnikanie, ktoré sa nebude riadiť bežnými trhovými pravidlami. Štát sa takouto privatizáciou zbavuje právomocí, ale nezbavuje sa povinností. Ťažba hnedého uhlia má niekoľko kľúčových aspektov, ktoré z nej robia strategickú hospodársku činnosť, ktorú si štát nemôže dovoliť ignorovať, a keďže ide o stratovú záležitosť, ani finančne nepodporovať.
Strategické pre všetky vlády
Z tohto pohľadu to bola paradoxne práve vláda Mikuláša Dzurindu s pravicovým ministrom hospodárstva, ktorá do garantovaných pravidelných dotácií na ťažbu hnedého uhlia v Novákoch a Handlovej zaviedla systém. V tlači sa už objavila poznámka, že „Čičmanec dobre vychádzal s každou vládnou garnitúrou“. Lenže to nebol dôsledok jeho osobného šarmu, ani „darov“ pre stranícke rozpočty. Jednoducho každej vláde – hoci to nahlas nepriznala – bolo jasné, že ťažba hnedého uhlia v tejto oblasti je strategickou hospodárskou činnosťou. A štát sa za Mečiara a tichého súhlasu všetkých ostatných zbavil podstatnej páky, ktorou by ju mohol zásadne ovplyvňovať. Musel teda používať náhradné, ktoré však nie sú vo všetkých ohľadoch dostatočne účinné.
Strategický význam Hornonitrianskych baní spočíva predovšetkým v tom, že v tejto časti Slovenska umožňuje zamestnanosť a v momentálnej nenahraditeľnosti hnedého uhlia pre tepelnú elektráreň v Novákoch. Baníctvo patrí v tomto regióne medzi kľúčové možnosti zamestnania a hoci sa po roku 1989 preň aj začal akýsi útlmový program, žiadna vláda nedokázala v tomto kraji vytvoriť podmienky, aby vytvorenie dostatočného množstva náhradných pracovných príležitostí. Baníci majú špecifickú kvalifikáciu a hoci v baniach a okolo nich nachádza uplatnenie aj mnoho iných povolaní, je jasné, že zatvorenie baní by pre väčšinu ich dnešných zamestnancov znamenalo stratu zamestnania a chudobu.
Druhý strategický význam spočíva v úlohe hnedého uhlia ako média na fungovanie tepelnej elektrárne v Novákoch (ENO). Jej fungovanie je naozaj strategické, lebo v súčasnosti nemáme iný zdroj elektrickej energie na reguláciu prenosovej siete. Postoj pravicových vlád k výrobe a distribúcii elektrickej energie je osobitnou kapitolou, faktom zostáva, že dnes v sústave neexistujú zdroje, ktoré by dokázali nahradiť okamžitý výpadok ENO. Otázkou je, či hnedé uhlie nie je možné nahradiť iným médiom. Odpoveď na ňu nie je jednoznačná. Z doterajších skúseností vyplýva, že drevo nie je v tejto chvíli reálnou alternatívou, aspoň nie v dostatočnom rozsahu.
Cielené oslabovanie štátu
Samozrejme, pravičiari argumentujú, že rozsiahle súkromné vlastníctvo nie je problém, ale že problémom je štát, ktorý si neplní úlohu vydavateľa predpisov a strážcu a kontrolóra ich dodržiavania. Kapitalizmus so silným a všade siahajúcim súkromným sektorom a zároveň štátom so silným vplyvom „všade, kde je to prípustné a efektívne“, je však totálny blud – prázdna ideologická konštrukcia, vzdialená od reality ako perpetuum mobile. Nehovoriac o tom, že o malom a silnom štáte počúvame od (iba niektorých) pravičiarov len v poslednom období. Celú dekádu určovala po novembri 1989 na každom kroku fanatická ideológia oslabovania štátu.
Hlavným posolstvom budovateľov kapitalizmu bolo (a vlastne dodnes je) „odbúravanie prekážok pre slobodné podnikanie“. Pri konkrétnych debatách sa síce (avšak opäť len v poslednom čase) spomínajú najmä tzv. administratívne prekážky, lenže aj to je vágny pojem, za ktorý možno schovať všeličo. Napríklad odmietanie „zbytočného“ výkazníctva, predkladania rôznych „zbytočných“ hlásení úradom, alebo „šikanovania“ podnikateľov zo strany štátu či samosprávy. S týmto všetkým sa v masívnej podobe zo strany podnikateľov a ich združení za ešte masívnejšej podpory drvivej väčšiny médií stretávame už 20 rokov, a preto sa nemožno čudovať, že tomuto obrovskému tlaku podlieha myslenie ľudí. Ale nejde len o nepriame odbúravanie kontrolných úloh štátu vymývaním mozgov. Dôsledkom kapitalizmu, v ktorom sa peniaze a majetok menia na moc, je aj priame ovplyvňovanie politikov zo strany podnikateľov. Príbehy Fruniho či Majského, spojené s viacerými vládami, vrátane „najstatočnejších“ liberálov miklošovského typu, sú len špičkou ľadovca, pretože títo ľudia a ich podniky skrachovali a zanechali za sebou tisíce veriteľov. Avšak práve pravicové vlády boli za oveľa menšieho kriku spojené s oveľa markantnejšími prípadmi, keď politici doslova skákali, ako im veľké súkromné korporácie pískali.
Firemný diktát politikom
Príkladom je privatizácia Slovenských telekomunikácií, pri ktorých nešlo len o „výber“ z jedného kandidáta: poradcom, ktorého odporúčal Deutsche Telekom (DT) bola Deutsche Bank, ktorej klientom je aj víťaz tendra. DT si dokonca nadiktoval aj legislatívu a až keď NR SR zákon – nevýhodný pre štát a výhodný výlučne pre DT – prijala, boli Nemci ochotní naše telekomunikácie kúpiť. V dôležitých bodoch bol pritom zákon v úplnom rozpore s vtedy pripravovanou európskou legislatívou, o ktorej bolo jasné, že po vstupe do EÚ ju budeme musieť prijať, čo vraj bola priorita Dzurindovej vlády. V záujme DT Dzurindova vláda a Dzurindova väčšina schválila diskriminačný telekomunikačný zákon, ktorý zaručoval sprivatizovanému Telekomu monopol.
Podobne by sme mohli spomenúť druhú privatizáciu VSŽ, keď M. Dzurinda s I. Milošom dosadili na ich čelo človeka, ktorého si vybral US Stele a ten potom riadil firmu tak, aby to bolo čo najvýhodnejšie pre budúceho privatizéra, ktorým sa – čuduj sa svete – stali práve americké oceliarne. Takýchto do neba volajúcich príkladov úplne otvoreného diktovania veľkých podnikateľov politikom je nielen u nás, ale v celom kapitalistickom svete nepreberné množstvo. Osobitnou kapitolou je obmedzovanie práv a vplyvu odborov v podnikoch.
Vyšetrovanie s neistým koncom
Áno, výsledkom tohto systému je aj nedodržiavanie bezpečnostných predpisov. Vari sa nájde niekto, kto ešte nevidel otrasné fotografie dôsledkov „podnikania“ renomovaných západných firiem v rozvojových krajinách? V spoločenskom systéme postavenom na kapitáli (majetku a peniazoch) to jednoducho inak nejde. A kto tvrdí opak, klame.
Vyšetrovanie baníckej tragédie v Handlovej bude zdĺhavé a určite sa nájde veľmi veľa ľudí, ktorí ani neveria, že jeho výsledkom bude trest pre niekoho z manažmentu baní. Otázne je aj to, čo vlastne odhalí a ak naozaj došlo aj k zlyhaniu konkrétnych ľudí – úmyselnému či nie – či sa o ňom dozvieme. Mnohí vedia, či aspoň tušia, že baňa je jednoducho nebezpečná z princípu a keďže prírodu úplne ovládať nevieme, takéto tragédie bývajú nevyspytateľné. Iní zasa neveria „štátu“ apriori, alebo nemajú radi súčasnú vládnu garnitúru. Isté je, že vyšetrovanie neupadne do zabudnutia, lebo sa blížia voľby a pre médiá a opozíciu to bude vítaná palica na vládu. Preto niet pochýb, že nech sa odhalia akékoľvek pochybenia v oblasti bezpečnosti, kritika systému, ktorý ich priam generuje sa na verejnosti neobjaví.
Autor je ekonomický novinár
