Odkaz „ľavicového leva“ (1)

Nikdy sa nestal prezidentom, avšak rešpektom a úctou, ktorých sa mu dostalo nielen na jeho poslednej ceste, predčil aj mnohých prezidentov. Slávne priezvisko a bezmála polstoročné pôsobenie v senáte jeho podporu nevysvetľujú ani z polovice. Skutočný odkaz a význam. Teda Kennedyho je totiž oveľa širší. Na takých osobnostiach stojí a padá demokracia ako taká.

V Európe, detto na Slovensku, si jeho skon vyslúžil pár titulkov a jeden či dva spravodajské šoty, Amerika však uplynulý týždeň smútila. Odišiel jej najvplyvnejší senátor za posledné polstoročie, vysoko rešpektovaný kolegami z oboch politických táborov a obľúbený naprieč celou americkou spoločnosťou. Dôvodov úcty, rešpektu, vplyvu a významu Edwarda M. Kennedyho pre americkú spoločnosť je viacero.

Kennedy nie je obyčajné priezvisko

Spojené štáty americké boli založené ako republika, nemajú teda kráľovské rody. Ak však nejaký rod dosahuje v kolektívnom povedomí tamojšej spoločnosti status „kráľovskej dynastie“, je to klan Kennedyovcov. Nie je to len pre vplyv tejto rodiny na americké dejiny, siahajúci od otca Josepha, milionára a londýnskeho veľvyslanca F. D. Roosevelta, ctižiadostivého autora myšlienky vplyvného klanu, prezidenta J. F. Kennedyho a jeho mladšieho brata Roberta, ktorým atentátnici zabránili naplniť svoje ideály, až po Edwarda, najvplyvnejšieho senátora posledného polstoročia, a mladších členov rodiny, vplývajúcich na chod americkej spoločnosti či už z verejných funkcií alebo z mimovládneho sektora. Súčasťou americkej kolektívnej identity sa Kennedyovci stali aj pre pohnuté osudy členov tejto rodiny, poznačenej mnohými tragédiami a zlyhaniami, ale aj veľkými úspechmi. Príslušnosť k „prvej rodine Ameriky“ bola pre Edwarda nepochybne vstupenkou do politiky a predpokladom úspechu. No keď po smrti oboch starších bratov vo veku 36 rokov prevzal „štafetu“ rodiny, bola už zodpovednosť plne na jeho pleciach. Keď mu v jeho prvom súboji o post senátora za štát Massachusetts jeho súper v priamom prenose do očí vykričal, že bez priezviska by bola jeho kandidatúra vtipom, asi málokto tušil, s akou bilanciou, vplyvom a úctou bude po 47 rokoch zo scény odchádzať.

Dramatický životný príbeh

Vzostupy a pády, tragédie, zlyhania a úspechy, ktoré lemujú život Teda Kennedyho, by vystačili aj na tri životy. Zo zaznávaného najmladšieho dieťaťa, ktoré nemalo nárok ani len sedieť pri veľkom stole, kde otec so staršími synmi preberal svetové dianie, sa stal patriarchom klanu, o ktorého široké plecia sa opierali ostatní členovia. Z mladého boháča, ktorého vyhodili z Harvardu za podvádzanie pri skúške, z chronického záletníka holdujúceho alkoholu – jeden z najschopnejších legislatívcov histórie Spojených štátov a vplyvný a široko rešpektovaný „advokát znevýhodnených“. Jeho život poznamenali tragické úmrtia bratov, prežitie pádu lietadla aj nahováranie na prezidentskú kandidatúru šéfmi demokratickej strany po smrti brata Roberta. O rok na to nasledovalo nešťastie pri Chappaquiddickom jazere, kde sa po oslave jeho vinou mladá asistentka utopila v aute a on nehodu deväť hodín zamlčiaval. Zlyhanie, ktoré by akémukoľvek politikovi s iným priezviskom viac ako isto „zlomilo krk“. Skrachované manželstvo, ťažké choroby synov, fiasko kandidatúry na prezidenta v osemdesiatom roku, keď v televíznom rozhovore nebol schopný zrozumiteľne zodpovedať najzákladnejšiu zo základných otázok: „Prečo chcete byť prezidentom?“. Až tento neúspech ho vyslobodil spod tlaku naplniť ambície svojej rodiny na najvyššiu politickú métu a uvoľnil mu ruky, aby sa naplno sa vrhol do toho, čo vedel najlepšie: práci a poslaniu senátora, ktorá z neho urobila centrálnu osobnosť Demokratickej strany, senátora so zásadným vplyvom a rešpektom spoločnosti naprieč celým politickým spektrom.

Výdrž je cesta k víťazstvu

„Sú ľudia, ktorí sú múdrejší a talentovanejší ako my. Ale my aj tak vyhráme, lebo pracujeme najtvrdšie“, hovorieval Ted Kennedy svojim synom a vnukom. Vychádzal z vlastných životných skúseností. Ako najmladší syn akoby ani nepatril do klanu talentov. Nedostal do vienka danosti ako dvaja starší bratia – nemal intelekt ani džentlmenský šarm Johna F. Kennedyho, ani Robertov radikálny moralistický idealizmus. Mal však výdrž a vôľu tvrdo pracovať. Tragédie a zlyhania ho nezlomili, naopak, dávali mu schopnosť odolávať, zotrvať a víťaziť. Zatiaľ čo bratia John a Robert sa v senáte necítili vo svojej koži, nesedela im zdĺhavosť jeho procesov, komplikovanosť dosahovania výsledkov, benjamínovi rodiny toto prostredie vyhovovalo a už v prvých senátorských rokoch ukázal svoje schopnosti, keď s prezidentom Johnsonom presadil zákon na podporu imigrantov.

(Pokračovanie nabudúce)