Andrej Hlinka: mýtus konzervovaný zákonom

Od narodenia Andreja Hlinku uplynie 27. septembra stoštyridsaťpäť rokov. Názory na jeho život a politické pôsobenie zostávajú aj po rokoch predmetom sporov. Pre niektorých svätec, pre iných démon. Aký teda v skutočnosti bol politik a kňaz Andrej Hlinka?

Andrejovi Hlinkovi rozhodne nemožno upierať zásluhy v boji za slovenské záujmy v období maďarizácie. Rovnaké, možno dokonca väčšie zásluhy však patria v tomto smere aj iným slovenským politikom. Milan Hodža, František Skyčák či Ferdinand Juriga boli v tom čase poslancami uhorského snemu. Vo väzení sedel aj Svetozár Hurban Vajanský, Vavro Šrobár a mnohí ďalší.

Treba povedať, že po vypuknutí prvej svetovej vojny Hlinka dlho otvorene vyjadroval lojalitu uhorskému štátu a štátoprávne postavenie Slovenska chcel riešiť v rámci monarchie. Až v roku 1918 sa jeho postoje radikálne zmenili. Na stretnutí slovenských politikov 24. mája 1918 v Martine vyslovil pamätnú vetu: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Tento jeho zásadný postoj bol zrejme významným impulzom, ktorý primäl domácich politikov k vytvoreniu spoločného štátu s Čechmi. Ako sa neskôr ukázalo, toto Hlinkovo jednoznačné zasadenie za vznik prvej Československej netrvalo dlho a svojím nezodpovedným konaním zrod nového štátu priamo ohrozil.

Prezieravý štátnik

Hlinkovo politické diletantstvo sa naplno prejavilo v roku 1919, keď sa so svojimi spolupracovníkmi F. Jehličkom a Š. Mnoheľom ilegálne vybral na mierovú konferenciu do Paríža. Politická situácia bola v tomto období napätá. Víťazné mocnosti presadzovali na konferencii protichodné záujmy a rodiaca sa dohoda bola veľmi krehká. Hlinkova cesta do Francúzska sa uskutočnila v čase, keď ešte nebola uzavretá otázka hraníc ČSR a budúcnosť nového štátu bola otázna.

Cieľom cesty malo byť presadenie slovenskej autonómie. Táto požiadavka bola obsiahnutá v memorande, ktorého text sformuloval F. Jehlička. Podľa dokumentu sa Slovensko stalo v ČSR len „českou kolóniou“ a spolužitie s Čechmi bolo prirovnané k obdobiu maďarizácie.

Podobne sa Hlinka vyjadril aj na stretnutí s americkým diplomatom S. Bonsalom, keď vyhlásil: „Za tento krátky čas nám násilnícki Česi spôsobili viac trápenia, ako Maďari za tisíc rokov. Teraz vieme, že extra Hungariam non est vita.“ (Mimo Uhorska niet života.)

Autonomistické snahy podporovali najmä predstavitelia Poľska a Maďarska, ktorí v nich videli možnosť oslabiť československé pozície. Zrejme nie je náhoda, že obaja Hlinkovi súputníci, ako neskôr vysvitlo, reprezentovali cudzie záujmy. F. Jehlička bol v službách Budapešti a Š. Mnoheľ zas inicioval protičeskoslovenské aktivity v Poľsku.

Našťastie, v Paríži s Hlinkom nikto nerokoval. Keď sa ukázalo, že členovia delegácie prišli do Francúzska s falošnými pasmi, boli vyhostení. Po návrate do Československa Hlinku uväznili, čo ľudáci úspešne prezentovali ako boj českých politikov proti Slovákom a Hlinku stavali do pozície mučeníka, ktorý trpí za národ. Boli to však slovenskí politici na čele s Vavrom Šrobárom, ktorí presadzovali potrestanie Hlinku, kým prezident Masaryk bol v tomto smere z politických dôvodov skôr zdržanlivý. Z väzenia Hlinku prepustili po tom, ako ho v apríli 1920 zvolili za poslanca.

Rozvážny politik

Hlinkovi spolupracovníci cielene využívali jeho chabý politický rozhľad a naivitu. Okolo predsedu ľudákov sa zgrupovali ľudia, ktorým vyhovovalo, že Hlinka sa nechal ľahko ovplyvniť. Tieto jeho vlastnosti dokázali využiť najmä politickí radikáli vo vnútri strany, ako bol Vojtech Tuka. Do karát im pritom hral aj Hlinkov sklon prijímať unáhlené a neuvážené rozhodnutia a agresívne ich presadzovať.

Hlinka často nezvládal svoje emócie a ľahko sa nechával vyprovokovať k tvrdým vyhláseniam, inokedy sa zasa snažil o zmierlivú rétoriku. Jeho správanie bolo ťažko predvídateľné, jeho politické postoje protirečivé a meniace sa podľa momentálnej nálady.

Človek lásky

Nazvať Andreja Hlinku „človekom lásky“, ako to urobil Mikuláš Dzurinda, si vyžaduje poriadnu dávku fantázie. Hlinka mal od tolerantného človeka rozhodne ďaleko. Svojich oponentov často tituloval ako špiny či hnidy. Prezident Tomáš G. Masaryk mu raz v liste napísal: „Váš podráždený a zlostný postoj proti odporcom (zväčša domnelým) mi často vnucuje myšlienku, že nemáte srdce, že namiesto neho máte druhú pečeň – taký ste zlostný a rozčúlený. Na nenávisti a zlobe, verte, nedá sa nič dobré a trvalé vybudovať.“ Pre jeho vznetlivú povahu, podozrievavosť a výbušnosť sa vraj aj Vojtech Tuka, jeden z jeho najbližších spolupracovníkov, vyjadril, že Hlinka by sa mal dať vyšetriť u istého viedenského psychiatra.

Ako kňaz nemal veľa pochopenia ani pre chudobných. V roku 1933 na zhromaždení v Ružomberku hladujúcim demonštrantom odkázal: „Nažerte sa kameňov!“

V prípade politických oponentov ostentatívne poukazoval na ich vierovyznanie. Evanjelikov označoval za „vred na tele národa“ a poburovalo ho, že na Slovensku majú významný vplyv „luteránski liberáli“, čím mal na mysli agrárnikov. Nedostatok viery mu prekážal aj na Čechoch. V spomínanom rozhovore so S. Bonsalom v roku 1919 vyhlásil, že s Maďarmi môžeme vychádzať „oveľa lepšie než s tými bezbožnými a voľnomyšlienkárskymi Čechmi“. Podľa Hlinku boli príčinou „náboženské bariéry, ktoré nás budú vždy oddeľovať od tých husitov a terajších neveriacich“.

Bojovník proti totalitarizmu

Je známe, že Hlinka mal blízko k totalitným režimom. Imponoval mu fašistický koncept stavovskej spoločnosti. Sympatizoval s talianskym diktátorom Benitom Mussolinim , portugalským Antóniom de Oliveira Salazarom či španielskym Franciscom Francom.

Na zjazde HSĽS v roku 1936 vyburcovaný Hlinka zvolal: „Ako má Taliansko Mussoliniho a Nemecko Hitlera, Slováci majú Hlinku.“ Známy, hoci mnohými spochybňovaný, je aj jeho výrok na demonštrácii v Teplej, kde vraj v návale emócií vyhlásil: „Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok, ako Hitler v Nemecku.“

Hlinkovi zástancovia často upozorňujú, že samotný Hlinka nazval Hitlera „kultúrnou beštiou“. Táto veta bola pochopiteľnou reakciou katolíckeho kňaza na informácie o prenasledovaní kresťanov v Nemecku. Nijako však nespochybňuje Hlinkov obdiv k fašistickým diktatúram. Svedčia o tom aj viaceré fašizoidné tendencie, ktoré HSĽS pod Hlinkovým vedením naberala. S jeho požehnaním vznikla v roku 1923 polovojenská organizácia Rodobrana, organizovaná podľa vzoru Mussoliniho čiernokošeliarov, ktorá vyvolávala politické násilnosti. Ešte za života po sebe pomenoval stranu, ktorá od roku 1925 niesla názov Hlinkova. Neskôr sa nechal na zjazde bez volieb vyhlásiť za jej doživotného predsedu.

Martýr trpiaci za národ S budovaním vlastného kultu začal ako prvý samotný Hlinka. Bol známy svojou samoľúbosťou a väčšinou o sebe hovoril v tretej osobe. Pasoval sa do úlohy martýra a spasiteľa. S jemu vlastným pátosom mesianisticky zveličoval svoje zásluhy a vydával sa za reprezentanta celého národa. Na demonštráciách opakovane vyhlasoval: „Ja tu nie som len Andrej Hlinka, ja tu som národ.“ Budovanie kultu Andreja Hlinku pokračovalo aj po jeho smrti. Jeho pohreb vysielal v priamom prenose rozhlas. Hlinkovo telo niesli pomedzi davy v sklenenej rakve a následne ho umiestnili do mauzólea.

Po vzniku slovenského štátu sa glorifikácia Andreja Hlinku ešte prehĺbila. Prijal sa Lex Hlinka, ktorého text bol takmer totožný so súčasným zákonom o zásluhách Andreja Hlinku. Pomenovala sa po ňom Hlinkova garda, Hlinkova mládež a jeho podobizeň bola aj na slovenských bankovkách.

K mytologizácii Hlinku prispieva aj nevyjasnený osud jeho telesných pozostatkov. V marci 1945 bolo telo prevezené do Bratislavy a určitý čas uložené v Dóme sv. Martina, odkiaľ záhadne zmizlo. Legenda hovorí, že ho ukryli tri osoby, ktoré sa rozhodli strážiť ho až dovtedy, kým sa nezmení politická situácia. Podľa dohody vraj v prípade úmrtia jedného z nich zvyšní dvaja vyberú jeho nástupcu.

Mýtus a skutočnosť

Andrej Hlinka, ako ho poznáme a väčšinovo interpretujeme dnes, bol rozvážny politik a prezieravý štátnik. Hlboko sociálne cítiaci kňaz, ktorý spájal slovenské politické hnutie. Bojovník proti totalitarizmu. Človek lásky neznajúci nenávisť. Jednoducho človek, ktorý „nepotrebuje diskusiu, ale úctu“.

Nie je podstatné, či tento mýtický hrdina, ktorého nám takto farbisto vykresľujú politici všetkých parlamentných strán, ako aj ľudácka historiografia, niekedy skutočne žil. Dôležité je, že o jeho existencii pred dvoma rokmi rozhodol zákon, ktorý zmenil mýtus na skutočnosť a urobil z Andreja Hlinku to, čím si mnohí želajú, aby bol. A v tejto zákonom zakonzervovanej realite sa potichu stráca obraz človeka z mäsa a kostí, aj malicherného a samoľúbeho, ktorého len smrť uchránila pred tým, aby sa z otca národa, ktorý sa zrodil dávno pred ním, stal otec a reprezentant diktatúry, ktorá prišla po ňom.