Reklama
Reklama

Odkaz „ľavicového leva“ (2)

Počet zobrazení: 1424
17_ercolemarchi[1]-m.jpg

Nikdy sa nestal prezidentom, avšak rešpektom a úctou, ktorých sa mu dostalo nielen na jeho poslednej ceste, predčil aj mnohých prezidentov. Odišiel najvplyvnejší senátor za posledné polstoročie, vysoko rešpektovaný kolegami z oboch politických táborov a obľúbený naprieč celou americkou spoločnosťou. Dôvodov úcty, rešpektu, vplyvu a významu Edwarda M. Kennedyho pre americkú spoločnosť je viacero.

Teda Kennedyho deväťkrát zvolili za senátora štátu Massachusetts, čím sa stal tretím najdlhšie slúžiacim senátorom. Jeho legislatívna bilancia má 54 strán, je autorom viac ako 2500 legislatívnych návrhov, viac ako tristo zákonov. Šesť miliónov amerických detí z chudobných rodín má zdravotnú starostlivosť práve vďaka zákonu, ktorý presadil. Jeho charakteristickými črtami boli pracovitosť, rétorické schopnosti, radosť z politického súboja, ale najmä schopnosť dosahovať kompromis. Čo však bolo najpodstatnejšie, napriek jasnej ideologickej vyhranenosti bol schopný vytvárať spojenectvá aj s najkonzervatívnejšími senátormi. Vďaka empatii a ľudskosti si k nim vedel nájsť cestu, zistiť „ako tikajú“ a vytvárať spojenectvá, ktoré pretrvali. Bol teda idealista v cieľoch, pragmatik v nástrojoch.

Muž, ktorého sa oplatilo počúvať

Ted Kennedy sa dôsledne riadil pravidlom, podľa ktorého perfektné riešenie nemôže byť nepriateľom dobrého. Práve vďaka schopnosti vytvárať spojenectvá a koalície podpory pre vlastné návrhy bol uznávaný aj najväčšími protivníkmi. D. Keene, riaditeľ Americkej konzervatívnej únie, ktorá často Teda Kennedyho používala ako symbol všetkého zlého v krajine, si spomenul na spoluprácu so senátorom slovami: „Prial som si, aby aj naša strana mala Teda Kennedyho“. Rovnako šéf republikánov v senáte z 90. rokov T. Lott označil Teda Kennedyho za „najmajstrovskejšieho legislatívca americkej histórie“. Alebo, ako spomína Ted Sorensen, hlavný poradca prezidenta J. F. Kennedyho, istý vplyvný konzervatívny senátor mu opisoval, že keď Ted Kennedy vystúpil v senáte za rečnícky pult, všetci spozorneli, pretože vedeli, že si urobil domáce úlohy, že má perfektný tím, obrovský prehľad a znalosť veci, a teda, že sa im oplatí počúvať.

Jeho vytrvalosť, schopnosti, neoblomnosť v politických hodnotách a radosť z politického súboja z neho postupne urobili nepísaného parlamentného šéfa Demokratickej strany. Jeho podpora v prezidentských primárkach mala, prinajmenšom v posledných dvadsiatich rokoch, zásadný význam. Najvypuklejšie sa to prejavilo zhruba pred rokom a pol, keď sa Ted Kennedy v kľúčovej fáze horúceho súboja medzi H. Clintonovou a B. Obamom s plným odhodlaním postavil za Baracka Obamu a symbolicky mu odovzdal onú „pochodeň“ novej generácie lídrov, o ktorej hovoril už jeho brat John pri nástupe do prezidentského úradu v roku 1961. Na oplátku mu musel Obama sľúbiť, že „kauzu jeho života“ – univerzálnu zdravotnú starostlivosť pre všetkých Američanov, spraví po svojom zvolení prioritou.

Určil, čo v USA znamená „vľavo“

Nálepka „liberal lion“ teda ľavicový lev americkej politiky, patrila Tedovi Kennedymu právom. H. Feinemann, komentátor MSNBC, ho nazval posledným ľavičiarom formátu F. D. Roosevelta. Stal sa terčom a mobilizátorom kampaní konzervatívcov, pretože ani v 80. rokoch, najslávnejších časoch reaganovského „vláda je súčasťou problému, nie riešenia“ sa nevzdával svojho presvedčenia, naopak verejne a hlasno ho proklamoval. Veril, že vláda môže konať dobro, že je spravodlivé a pre krajinu lepšie, ak sa čo najväčšia časť jej spoločnosti podieľa na jej blahobyte, že je správne rozširovať životné šance a príležitosti pre čo najviac ľudí. Podľa toho vyzerala aj jeho politická agenda. Od občianskych práv v 60. rokoch, cez práva menšín, žien, imigrantov, podporu vzdelávania, či hendikepovaných, minimálnu mzdu a práva pracujúcich, boj proti chudobe a odmietanie vojen a obmedzovanie zbrojenia, obmedzenia tabakových koncernov, reformu financovania volebných kampaní, alternatívne zdroje energií, až po „kauzu jeho života“, univerzálnu zdravotnú starostlivosť ako právo pre všetkých a nie privilégium pre vyvolených.

Politicky presadzoval Edward nenaplnenú agendu svojho brata Roberta, ktorý sa vo svojej krátkej prezidentskej kampani v roku 1968 stal hlasom tých najchudobnejších, vylúčených na okraj, a idealistickej časti americkej spoločnosti, a ktorého kritika na adresu väčšiny v jej prístupe k najznevýhodnenejším členom spoločnosti bola taká priama a drsná, že bola na americké pomery až revolučná.

Ako uvádza T. Clark v knihe Posledná kampaň. Robert F. Kennedy a 82 dní, ktoré inšpirovali Ameriku, keď fotoreportér magazínu Look Robertovi Kennedymu po jeho prejavoch povedal, že je vlastne revolucionárom a mal by byť v horách s Castrom a Che (Guevarrom), Robert odpovedal: „Ja viem.“ Podľa republikánskeho stratéga D. Morrisa bol zásadný význam Teda Kennedyho v tom, že sa svojou konzistentnou ľavicovosťou stal zásadným orientačným bodom americkej politiky, on prakticky určoval, čo je vľavo. Obávané boli aj jeho nekompromisné výsluchy na pôde výborov senátu, keď napríklad znemožnil nomináciu R. Borka, extrémne pravicového nominanta prezidenta Reagana, na sudcu Najvyššieho súdu vyhlásením: „Amerika Roberta Borka je krajinou, kde by ženy podstupovali potraty kdesi v zadných uličkách, čierni by sedeli v segregovaných jedálňach, darebácka polícia by mohla vylamovať občanom dvere v polnočných raziách, školáci by sa nemohli učiť o evolúcii a spisovatelia a umelci by mohli byť cenzurovaní podľa želania vlády“.

Politika ako „ľudská disciplína“

Možno viac ako schopnosti, pôvod, bilancia a hodnoty, ktorými sa Ted Kennedy riadil, prispeli k jeho obľúbenosti a úcte jeho ľudské vlastnosti. Asi bude pravda, čo hovorí jeho kolega a dlhoročný kamarát, mladší senátor z Massachusetts J. Kerry: Ted Kennedy bol živým dôkazom toho, že politike je v prvom rade „ľudská disciplína“. Musíte mať túto prácu radi, musí vás zabávať. Ted Kennedy žil naplno, v osobnom aj pracovnom živote, v dobrom aj v tom horšom. Miloval politiku, veril v jej schopnosti meniť veci k lepšiemu a snažil sa ich maximálne využiť. Prezident Obama nazval Teda Kennedyho „šťastným bojovníkom“, a úplne ho vystihol. Vyžíval sa v politických súbojoch a stretoch argumentov, z ktorých demokracia žije. Rovnako disponoval aj empatiou a ľudským teplom – jednou z najdôležitejších súčastí výbavy skutočne úspešných politikov. Oboje sa totiž pomerne ťažko predstiera, najmä v podmienkach nepretržitého dozoru televíznych kamier, v ktorých dnes politici prvej ligy operujú. Osobné zlyhania Teda Kennedyho spôsobili, že ľudí neodsudzoval. Nielen keď s ním nesúhlasili, ale aj keď pochybili, dával im šancu a nevyraďoval ich z hry. A to sa mu neskôr vrátilo v ich vzťahu k nemu. Práve vlastné zlyhania, ktoré sa v jeho prípade odohrávali takpovediac v priamom prenose, z neho urobili ľudského politika. Ako každý iný smrteľník prežil okrem vzostupu aj pády – a poučil sa z nich. S priezviskom Kennedy patril do jedného z najelitnejších klubov Ameriky, avšak svojim životným príbehom, prístupom k ľuďom a v nie menšej miere svojou politickou agendou neoblomného „advokáta znevýhodnených“ sa stal autenticky ľudským a ľudovým politikom.

Keď je politika „o niečom“

Politika, detto demokratická, stojí a padá na osobnostiach. Cez ne voliči politiku vnímajú, a teda predovšetkým na ich schopnosti ich sprostredkovať politiku voličom, autenticky a dôveryhodne, záleží skutočné fungovanie demokracie v praxi. Práve z tohto dôvodu je význam osobností ako Ted Kennedy pre funkčnú demokraciu nenahraditeľný. Tým, že robia politiku naplno, srdcom, z presvedčenia a so zápalom, robia politiku autentickou a teda uveriteľnou. Aj keď s ňou nesúhlasíte, viete, že je o niečom. V dnešnej dobe, keď základnou premisou vnímania politiky je rezignovaný pohľad na „čistý kšeft“ a cynické divadlo pre voličov, ktorému prestáva veriť aj to kritické minimum publika, je význam osobností ako Ted Kennedy nedoceniteľný. Predstavujú pozitívny vzor a motiváciu pre vstup ľudí s podobným politickým „krvným obrazom“, aby vstúpili do politiky. Medzi jeho obdivovateľov totiž nepatria kšeftári s konexiami, ale ľudia, čo chcú zmeniť veci k lepšiemu, pomôcť krajine a jej ľuďom. Bez nich to s budúcnosťou demokracie vyzerá viac ako zle. Ďalej, práve v dnešnej rýchlej dobe, keď sa akoby automaticky očakáva, že úspech, zisk a sláva sa dosahujú „cez noc“, práve životný príbeh Teda Kennedyho plný pádov a zlyhaní ukazuje, že úspech neprichádza na počkanie, ale treba preň dlho, vytrvalo a trpezlivo pracovať. Jednoducho, Ted Kennedy stelesňoval v politike to, čo jej práve dnes najviac chýba – autentickosť a uveriteľnosť. Svojou prácou dokazoval, že demokratická politika ako služba verejnosti nie je ilúziou, že môže fungovať a že má zmysel ju hľadať, respektíve voliť.

Autor je absolvent politológie a vedy o ­komunikácii na Viedenskej univerzite

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama