Reklama
Reklama

SPD deň po

Veľká škaredá ohrdnutá červená žaba s nápisom Kto spasí SPD?, takto zhodnotil mienkotvorný Spiegel na titulnej strane stav nemeckej sociálnej demokracie po minulotýždňových voľbách. Ako sme sa na tento „bod nula“ veľkej slávnej SPD dostali?
Počet zobrazení: 1021
aaa-m.jpg

Politika vie byť chladne neúprosná. Strana môže mať za sebou 160-ročnú históriu, byť podpísaná pod najsvetlejšími výdobytkami moderných dejín krajiny, od občianskych, demokratických a sociálnych práv cez odpor voči diktatúram, zmierňovanie medzinárodného napätia a odpor k vojnám, až po snahu o sociálnu rovnováhu v krajine, no ani to ju nerobí imúnnou voči okamihom, keď sa otáznym stáva úplne všetko, personálne vybavenie, programové priority, politická stratégia či samotná hodnotová základňa.

Veľká škaredá ohrdnutá červená žaba s nápisom Kto spasí SPD?, takto zhodnotil mienkotvorný Spiegel na titulnej strane stav nemeckej sociálnej demokracie po minulotýždňových voľbách. Ako sme sa na tento „bod nula“ veľkej slávnej SPD dostali?

Bezobsažnosť – cesta k volebnému úspechu

Po mimoriadne nudnej volebnej kampani, vedenej kancelárkou Merkelovou cielene bezobsažne, sa Nemecko dopracovalo k zaujímavým výsledkom. Historicky najnižšia účasť, najnižší výsledok sociálnej demokracie od vojny, druhý najnižší pre CDU, najmenší pomer hlasov pre dve ľudové strany, najvyšší výsledok pre liberálov. Ale aj významný úspech pre krajnú ľavicu.

Nudnosť volebného súboja nepredurčil len fakt, že hlavní súperi posledné roky strávili ako partneri vo veľkej koalícii. Kancelárka takto viedla kampaň cielene. Merkelová sa dobre poučila z roku 2002, keď liberálny ekonomický program dostal stranu z viac ako dvadsaťpercentného náskoku pred sociálnymi demokratmi až na bezmála nerozhodný volebný výsledok. Lekcia, na akú sa nezabúda. A tak sa základnou premisou kampane CDU stalo bojkotovanie akéhokoľvek programového sporu so sociálnymi demokratmi. Takáto „prezidiálna“, ale aj uspávajúca kancelárkina kampaň sa podpísala pod nie práve oslnivý výsledok kresťanských demokratov. Ak však bola konečným cieľom stredo-pravá vláda s liberálmi, klobúk dolu. Tým, že CDU svojou bezobsažnosťou zablokovala akýkoľvek programový konflikt s SPD, o ktorý sa táto všemožne snažila, síce nepomohla sebe, ale neumožnila ani narásť SPD. A súčasne posilnila FDP, pretože mnoho pro-trhových prívržencov CDU prešlo k liberálom a dopomohli tak k stredo-pravej väčšine.

Plán je jasný: 9. novembra, symbolicky v deň 20-teho výročia pádu Berlínskeho múru, má byť vymenovaná nová vláda. Napriek širokým úsmevom, ktorými Merkelová a Westerwelle v prvý deň koaličných rokovaní nešetrili, to budú viac ako tvrdé rokovania. Rýchle znižovanie daní či spružnenie pracovného trhu, dve kľúčové požiadavky, na ktoré čaká volebná klientela liberálov, totiž rýchlo narazia na závratne rastúcu zadlženosť krajiny aj na neochotu CDU a kancelárky, ktorá nebude chcieť riskovať plné ulice odborárov pred budúcoročnými voľbami v najľudnatejšom Severnom Porýní-Westfálsku. Tam by prehra mohla znamenať stratu väčšiny v Spolkovej rade. Pre Merkelovú, ktorá sa vžila do roly pokojnej a sociálne empatickej matky-ochrankyne zneisteného národa, bude koalícia s pro-trhovými liberálmi náročnejšie spojenectvo ako veľká koalícia. Tu mohla neochotu robiť nepopulárne opatrenia v prípade potreby zvaliť na „reformnú brzdu“ – sociálnych demokratov. Liberálov, ktorí sa cítia byť „na koni“ a ich požiadavky budú podporovať silní hráči: kapitál a veľká časť médií. Kancelárka však bude musieť brať ohľad na nálady verejnosti, pretože sociálny rozkol, prípadné štrajky a ich škody budú končiť vždy len na jej stole.

Na dne?

Sledovať vládnu politiku Berlína bude poučné, detto zo Slovenska, ktoré je s nemeckou ekonomikou spojené takpovediac „pupočnou šnúrou“. Nemenej zaujímavý je aj pohľad na druhú stranu, na dno priepasti, v ktorej je dnes SPD. Odpovede na otázku volieb „prečo“ sú v podstate dve. Tá kratšia a zhovievavejšia hovorí, že strana po 11-tich rokoch vo vláde, v čase krízy a roztvárania sociálnych nožníc a z pozície menšinovej strany bez „kancelárskeho bonusu“, je viac-menej predurčená na neúspech. Toto všetko sedí, rovnako ako tvrdenie, že problém SPD je oveľa hlbší. Je zakódovaný v podstate jej politiky a strana ho vo vyhrotenej podobe ťahá minimálne desať rokov. Datovať ho možno 11. marcom 1999, keď vtedajší šéf strany Lafontaine po neprekonateľných nezhodách s kancelárom Schröderom prakticky bez slova rezignoval na post ministra financií aj predsedu SPD. Schröderova vláda sa vydala „treťou cestou“ smerom k „novému stredu“, Lafontaine zakotvil v krajnej ľavici, ktorá je dnes nočnou morou SPD.

Schröder sa odhodlal modernizovať Nemecko po 16-tich rokoch Kohlovho „vysedávania“ problémov, keď Nemecko prakticky prespalo 80-te a 90-te roky, keď sociálne štáty adaptovali na podmienky globalizovaného voľného trhu v Škandinávii, a dnes sú úplne inde. Problém je, že Schröder v reformách zabudol vziať so sebou svoju stranu. Lámal reformy „cez koleno“ SPD a veľkej časti dotknutej verejnosti a strana sa z toho dodnes nespamätala. Jeho Agenda 2010 sa stala symbolom sociálnej nespravodlivosti, čo stranu dodnes ťahá pod vodu. Či je problémom obsah Agendy, alebo len neschopnosť presvedčivo ju „predať“, je téma na inú analýzu. Fakt je, že strana dodnes nedokázala nemalej časti svojich voličov vysvetliť jej opodstatnenosť. Nemohlo sa jej to podariť, pretože ten, kto neverí vlastnej ponuke, je len ťažko dôveryhodný. Schröderovu mantru „musíme reformovať naše sociálne trhové hospodárstvo, aby sme ho zachovali, lebo inak ho „zreformujú“ nespútané sily voľného trhu a kapitalizmu“, by ste v týchto voľbách hľadali márne.

SPD sa vďaka charizmatickému kancelárovi podarilo zvrátiť skoro oboje predchádzajúce voľby vo svoj prospech, to však nič nemení na tom, že strana dlhé roky v podstate hľadá svoju tvár medzi modernistickým ľavým stredom a tradičnou ľavicou, novým spoločenským kontextom a tradičnými, vznešenými cieľmi, medzi reformnou Agendou a sociálnym svedomím Nemecka. V tomto procese sa úplne vyčerpala a narastajúcu sociálnu nerovnosť v krajine sa jej zvrátiť nepodarilo.

Problém je v zodpovednosti

Problém SPD určite nie je v programe (volebný dokument F. W. Steinmeiera Práca pre zajtrajšok exceloval prepracovanosťou riešení) ani v osobách. Problém SPD tkvie paradoxne v jej zodpovednosti. SPD je strana, ktorá sa nechce vzdať tradičných cieľov a hodnôt sociálnej demokracie, zosumarizovaných v cieli rozširovania životných šancí ľudí v meniacich sa spoločenských podmienkach. Kto zažil snemy SPD vie, že presne o tieto hodnoty sa na nich zvádzajú horúce diskusie. Na to, aby strana skĺzla do čistého ľavicového a z reality vytrhnutého populizmu, je však príliš zodpovedná a realistická. Je to podobné ako s futbalom, ktorý prehráva pre krásu hry. Umelecký akt skĺbenia vznešených cieľov a spoločenskej, najmä ekonomickej realite zodpovedajúcich nástrojov, sa však strane viac nepodarilo ako podarilo zvládnuť. Respektíve, jej bývalí voliči majú na jej výkon svoj názor. Od roku 1998 ich strana stratila 10 miliónov a veľká časť ich zakotvila práve tam, kde je hlavný politický problém SPD, v krajnej ľavici. Jadrom politického problému SPD je, že Agendou 2010 či neschopnosťou „predať“ ju nechala SPD popri sebe vyrásť dnes už 11-percentnú krajnú ľavicu. Tá SPD úspešne „vysáva“ z ľava, lebo sklamaným tradičným voličom SPD ponúka známe ciele, hoci podložené nie celkom realistickými nástrojmi. Ako strana protestu si to na rozdiel od vládnutím vyčerpanej SPD môže dovoliť.

SPD je v situácii, keď musí od základu prehodnocovať úplne všetko a keď jej najmenej pomôžu lacné ideologické poučky. Profilovými črtami jej sociálnodemokratického projektu musí zostať zodpovednosť a realizmus. Musí ich však naplniť zrozumiteľným obsahom a dať ho do rúk autentických neopotrebovaných lídrov. Ale to zrejme nie sme ani na začiatku ťažkej cesty, ktorá stranu čaká.

Autor je absolvent politológie a vedy o komunikácii Viedenskej univerzity

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama