Mimochodom
Študenti, hybajte do zahraničia
Bývalý eurokomisár a súčasná hlava KDH Ján Figeľ považuje mobilitu študentov za jednu z najrozumnejších investícií. Nadšenie pre cestujúcich študentov v ňom vyvolalo stretnutie s rektormi slovenských univerzít a vysokých škôl. Figeľ poukázal na to, že mobilita zo Slovenska do zahraničia stúpa, pričom v súčasnosti je na úrovni 1 600 študentov ročne.
Študenti, ktorí už okúsili realitu slovenských vysokých škôl, si môžu Figeľovo posolstvo ľahko preložiť „do ľudskej reči“ po svojom: Slovenské vysoké školstvo je v kríze, nemá peniaze a jeho kvalita je v mnohých prípadoch pochybná. Pre študentov niet dosť internátov, je málo štipendií, odbory strácajú akreditácie a nikto nevie zaručiť, že kto študuje, aj doštudujete. Tobôž nie, že mu jeho titul na niečo bude. Odporúčanie slovenského politika ambicióznym študentom preto „v preklade“ znie – ak si myslíte, že na to máte, s Božím požehnaním hybajte do zahraničia. Tam to majú aj tak všetko lepšie vymyslené.
Pravica vďačí za priateľstvo Smeru
Spoločný kandidát SDKÚ-DS, KDH, OKS, KDS a SaS na bratislavského župana Pavol Frešo má výborný volebný plán. Zjednotiť pravicu a zastaviť v Bratislave vládu Smeru. Iste sa tým trafil do túžob a potrieb väčšiny Bratislavčanov, ktorí nemôžu spávať práve pre farbu županovho straníckeho trička, a nie pre hluk zo stavebných prác na developerských projektoch, kde robotníci od svitu do mrku drú na „skrášľovaní“ hlavného mesta novými skleno – betónovými zázrakmi. Aké dôležité je pre bohatierov pravice zachrániť svoju hlavnú baštu pred dobyvačným Ficom, dokazuje aj správanie podľa hesla „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“. Pretože keby padla Bratislava, pre rytierov modrej vlajky by nastalo po voľbách namiesto osláv ticho a tma. Nepredbiehajme však udalosti a tešme sa z krásneho priateľstva, ktorým slovenské pravicové strany v Bratislave stmelil Ficov Smer.
Íri dali konečne správnu odpoveď
Íri sa po druhýkrát rozhodli, čo s Lisabonskou zmluvou. V minuloročnom referende totiž hlasovali nesprávne („nie“), a tak museli skladať reparát. Gratulujeme ostrovanom, že konečne pochopili podstatu európskej demokracie a vhodili do urien lístky so správnou odpoveďou („áno“). Opakovať ľudové hlasovanie donekonečna by sa im totiž iste nechcelo, podobná vec by bola okrem toho veľmi nebezpečná z politologického hľadiska. Urobila by totiž z nástroja priamej demokracie ešte väčšiu frašku, akou sa stala po prvom referendovom reparáte.
Eva Blažeková
Ako chutí Pedrino
Žuvačka Pedro asi povie viac tým skôr narodeným. Naposledy sa totiž u nás dala kúpiť pred štrnástimi rokmi. V 80-tych bola hitom. Občania Československa vyžuvali tejto jahodovej hmoty 900 ton. Teraz sa dá kúpiť znova. Má podobný obal, ale volá sa Pedrino, je ešte sladšia a bubliny sa z nej dajú robiť ešte kratšie. A zmenila aj pôvod. Už ju nevyrábajú v Československej socialistickej, ale v Čínskej ľudovodemokratickej republike. Len aby si u nás získala tie masy, čo kedysi... Predsa len, už sme si zvykli na detské Huba Buba a dospelácke Orbitky. Deťom v Číne však bude Perdino možno chutiť viac; majú tam naň to správne spoločenské zriadenie.
Politika je nozaj hazard
Obmedzovanie hazardných hier sa konečne stáva témou. V Rusku v lete zakázali všetky herne a v Česku zasa plánovali enormné zdanenie každého hracieho automatu. Neduhy bývalých krajín sovietskeho bloku sa však vykoreňujú ťažko. V Rusku sa hazardéri presunuli z herní na internet a v Česku boli politici ochotní hlasovať proti zákonu za úplatok len vo výške jedného milióna českých korún od fiktívneho majiteľa siete herní. Pokus českého novinára presvedčiť sa o morálke českých politikov ukázal, že zdaňovanie ich morálneho hazardu by rozhodne zvyšovalo príjmy do štátnej kasy oveľa viac ako zdaňovanie automatov. Stará známa politická vôľa to však určite znova prekazí.
Monika Martišková
