Inakosť na plátne
„Ak sa o svoje práva neprihlásime, žiadne mať nebudeme“, vyhlásil Július Kolenič, jeden z hlavných organizátorov tohtoročného filmového festivalu Inakosť 2009. Išlo už o ôsmy ročník podujatia zameraného na filmy s homosexuálnou tématikou. Tohtoročný festival nemožno opísať inak, ako zatiaľ najvydarenejší.
Na festivale Inakosť premietli trinásť celovečerných hraných filmov, štyri dokumentárne, jeden tanečný v bratislavskom klube 35mm pri VŠMU a šestnásť krátkych. Dvadsaťdva projekcií videlo celkovo 1 975 divákov. Sály doslova praskali vo švíkoch; ak ste prišli neskoro, ostali vám na sedenie už len schody. Taký veľký záujem o filmy s touto tematikou musí potešiť vari každého priaznivca boja za rovnoprávne postavenie homosexuálov.
Prednosť mali označení
Ak mal niekto v úmysle kúpiť si lístok len na jedno predstavenie, musel svoje plány zmeniť hneď pri prvom premietaní. Prednosť totiž mali diváci s ružovým festivalovým odznakom, oprávňujúcim vidieť všetky filmy aj sprievodné podujatia festivalu. Tí, ktorí si odznak nekúpili, nemali šancu sa do premietacej sály zmestiť. Namiesto toho mohli navštíviť výstavu Homosexualita a umenie 1800 – 2000 vo Photoportgallery na Grösslingovej ulici, ktorá bude otvorená do 16. októbra. Na svoje si prišli diváci všetkých kategórií filmov. Nechýbala americká produkcia, ale ani francúzska klasika zastúpená lyrickým príbehom Skoro nič či domáca slovenská tvorba.
Okrem riaditeľa festivalu Jána Beneca a jedného z organizátorov Júliusa Koleniča sa divákom prihovorila aj patrónka festivalu herečka Zuzana Krónerová, ktorá podporuje aktivity zamerané na práva homosexuálov – „Pretože rovnakosť je... nudná,“ ako stručne a so smiechom uviedla na margo svojej podpory filmového festivalu Inakosť.
Zaujal Patrik 1,5 aj Srdcia na púšti
Mimoriadnemu záujmu sa tešil hneď úvodný, švédsky film festivalu Patrik 1,5 o páre gejov, ktorí si „vďaka“ úradnému omylu osvoja 15-ročného homofóbneho tínedžera. Uviedol ho Anders Lindgren, zástupca vedúceho diplomatickej misie na Slovensku.
Najdrahší festivalový film, americké Srdcia na púšti uviedli dramaturgičky festivalu Zita Hosszúová a Monika Višniarová. V roku 1986, keď bol film nakrútený, to bola nenápadná snímka, režisérsky debut režisérky Donny Deitchovej. Do mesta kasín Reno prichádza na ranč upätá učiteľka angličtiny, aby tam rozvodom ukončila svoje manželstvo. Keď sa jej do cesty pripletie nenútená Cay, stane sa z krátkeho účelového pobytu dámska kovbojská jazda. Priateľstvo s Cay rýchlo prerastá do niečoho hlbšieho, čo si však hlavná hrdinka najprv nechce pripustiť. Púštne scenérie, drobnokresba vzťahov v klaustrofobickom americkom meste 50-tych rokov, kovbojská móda predchnutá estetikou 80-tych rokov, duchaplné dialógy a preslávená ľúbostná scéna urobili z tohto filmu nosné dielo lesbickej filmovej klasiky.
Hostia
Hosťom festivalu bol írsky režisér Paul Ward, ktorý prišiel v európskej premiére predstaviť svoj film V kožuchu bez nohavičiek, odvážnu a poriadne roztatárenú romantickú komédiu z prostredia dublinského divadelného sveta. Druhý hosťom bol slovenský režisér Viktor Csudai s filmami Ružový partner a Veľký rešpekt. Napriek tomu, že oba tieto filmy už boli na Slovensku uvedené, sála bola plná a filmy opäť zaujali. Csudai má talent spojiť známe herecké mená s neopozeranými tvárami, písať živé dialógy a ako ukázal v oboch filmoch, dokáže bolestivú tému coming outu pretaviť do úsmevnej polohy. Obaja režiséri, ktorých spájala skúsenosť nakrútenia filmov za veľmi krátky čas a za minimum peňazí, diskutovali po premietaní s divákmi a Csudai prezradil, že zasa chystá komédiu, pretože tento žáner mu je veľmi blízky.
Najhlavnejší víťazi
Diváci mali možnosť po každej projekcii pomocou hlasovacích lístkov udeliť filmom známky od 1 do 3. Jednoznačným víťazom sa stal úvodný film Patrik 1,5. Hlavným víťazom festivalu však boli jeho organizátori. Podarilo sa im dokázať, že aj podujatie, ktoré nepatrí do mainstreamu sa dá zvládnuť na vysoko profesionálnej úrovni a so všetkým čo k tomu patrí.
Úspech tohoročného festivalu povzbudil istotne nielen organizátorov, ale aj gejovskú a lesbickú komunitu. „To, čo potrebujeme, je hrdosť“, dali sa počuť účastníci diskusie o registrovanom partnerstve. „Naše správanie signalizuje strach, že nás ľudia ukameňujú za to, akí sme. Ak sa to má zmeniť, musíme začať sami od seba.“ Organizátori prisľúbili aj ďalší ročník festivalu, ktorý sa pokúsia usporiadať v priestoroch s väčšou kapacitou.
