Obama a nobelovská logika

Aj keby sa niekomu podarilo napísať vzorec na elixír večného šťastia, Nobelovu cenu za matematiku nezíska. Nie preto, že by tento typ „výskumu“ spadal skôr do oblasti chémie, ale najmä preto, že Nobelova žena ušla s matematikom.
Počet zobrazení: 1759
3909_18-19_ilustracna foto_digital monkey-m.jpg

Aj keby sa niekomu podarilo napísať vzorec na elixír večného šťastia, Nobelovu cenu za matematiku nezíska. Nie preto, že by tento typ „výskumu“ spadal skôr do oblasti chémie, ale najmä preto, že Nobelova žena ušla s matematikom.

Pre mnohých je to dôkaz, že Nobelove ceny v sebe nevyhnutne obsahujú iracionalitu. Napriek tomu sa zdá, že pravdou je opak. Udeľovaniu cien – aspoň tým v oblasti mieru, logiku uprieť nemožno. Vráťme sa však ešte na chvíľu k elixíru. Za predpokladu – skôr mizivého, pretože patentové práva na elixír by určite zahŕňali aj zákaz výroby generík, že by všetci mohli byť šťastní, by dotyčný možno získal cenu za mier. Ak by totiž naozaj všetci boli šťastní, vojnu by sa nepodarilo rozpútať zrejme ani takým esám celosvetovej bezpečnosti ako Dick Cheney. Lenže aj keby sa tento fiktívny príbeh stal skutočnosťou, jeho hlavný hrdina by musel s ocenením počkať. V tomto roku sa totiž cena ušla človeku, ktorý sľúbil, že vynaloží všetku námahu, aby splnil najdivokejšie sny jehovistov a iných rojkov – svet bez vojen a zbraní.

Pán „Yes, we can!“

Barack Obama sa do kresla prezidenta dostal vďaka jasnému posolstvu: Spolu to dokážeme a zmeníme veci k lepšiemu. Hneď potom, ako sa ujal úradu, rozšíril toto posolstvo od Američanov na celý svet. Jedným z najväčších dôvodov, pre ktoré Nobelova komisia vybrala práve Obamu, vraj bolo to, že sa mu podarilo „vytvoriť novú klímu v medzinárodnej politike“. Tomuto dôvodu pritakáva mnoho významných a vplyvných osobností svetovej politiky. Ak by spolu s komisiou naozaj mali pravdu, vôbec by to nebolo málo.

Obamov prínos však nemôže spočívať len v tom, že sa usmieva viac ako jeho predchodca. Ten sa koniec koncov usmieval aj vtedy, keď hovoril o veciach, pri ktorých podstatnej časti sveta behal po chrbte mráz. Dôležité je to, čo Obama hovorí a robí. Najprv sa pozrime na jeho slová. Americký prezident vyhlasuje, že chce tri dôležité veci, ktoré navzájom úzko súvisia. V prvom rade vrátiť diplomacii miesto, ktoré jej podľa neho v medzinárodnej politike má patriť. To znamená, nielen rokovať, ale aj priznať protistrane a spojencom štatút partnera. Nevyhnutne to preto znamená aj oživiť a priznať autoritu medzinárodným inštitúciám, ako je napríklad OSN. Táto snaha implikuje kroky vedúce k zastaveniu vojnových konfliktov, ktoré sa práve odohrávajú, čo zas celkom jasne vedie k procesu odzbrojovania. Zjednodušene povedané: vytvárať par­tnerstvá a rokovať, nebojovať a odzbrojovať. Bez akýchkoľvek pochybností by tieto zámery podpísal každý pacifista, ktorý vie písať. A teraz Obamovo konanie.

Roztávara sa priepasť

Pre zjednodušenie vyberám pre každú uvedenú oblasť Obamovej proklamovanej snahy jeden región. Vytvárať partnerstvá a rokovať: Po nástupe Obamu do úradu deklarovali dvaja najvplyvnejší prezidenti Latinskej Ameriky – brazílsky prezident Lula a venezuelský prezident Hugo Chávez, radosť z jeho zvolenia a ponúkli ústretové kroky. Najvýraznejším spôsobom odpovedali USA v dvoch štátoch, kde má táto krajina aj naďalej veľmi silný vplyv: V Kolumbii a v Hondurase.

Po nedávnych voľbách, v ktorých zvíťazil prezident Manuel Zelaya, prebrala moc v Hondurase armáda. Vojenský puč by sa podľa tamojších pozorovateľov, ktorí poukazujú na silné zastúpenie americkej armády v tejto krajine, nikdy neuskutočnil bez tichej podpory USA. S Kolumbiou zas podpísala vláda Spojených štátov amerických zmluvu o pužívaní siedmich kolumbijských vojenských základní. Na základe tejto zmluvy sa zvýši počet amerických vojakov aj finančné prostriedky investované USA. Argumentom pre túto spoluprácu je boj proti drogám, ale ozývajú sa pochybnosti. Vojenské jednotky a výzbroj, ktoré tu majú byť stacionované, sú vraj vhodné na rôzne spôsoby vojny, ale gerilový boj k nim nepatrí. Udalosti v oboch krajinách vyvolali u vlád Latinskej Ameriky znepokojenie, čoho následkom bolo spoločné vyhlásenie odsudzujúce tieto činy.

Nebojovať: Najtvrdšie vojnové konflikty zvádzajú USA v Iraku a v Afganistane. Obamov plán stiahnuť sa z Iraku, posilniť jednotky v Afganistane a zmeniť stratégiu vojny tak, aby sa obyvateľstvo pridalo na stranu USA, je dosiaľ obrovským neúspechom. Z Iraku zatiaľ pri počte viac ako stotridsaťtisíc vojakov odišli asi štyri tisícky a pribudlo omnoho viac pracovníkov bezpečnostných agentúr, teda žoldnierov zazmluvnených Spojenými štátmi americkými ako treťou stranou. V Afganistane sa USA snažia obísť volebné podvody, a „náhodné“ vojenské útoky, pri ktorých zomierajú civilisti, pokračujú ďalej.

Odzbrojovať: Snaha USA, aby zabránili Iránu získať jadrové zbrane je naozaj príkladná, zároveň však totálne neúspešná. Deklarovaná snaha o spoločný postup pri sankciách voči tejto krajine dostala zo strany USA dve vážne trhliny. Prvou je čerstvo schválený zákon, ktorý je podľa jedného zo senátorov jasným signálom, aby sa Američania obchodne stiahli z Iránu. Druhú predstavujú plány Pentagonu na vyvíjanie masívnej bomby schopnej likvidovať podzemné zariadenia. Na tieto plány získal Pentagon od Kongresu 88 miliónov dolárov. Podzemné zariadenia, ktoré Spojeným štátom americkým prekážajú najviac, sa nachádzajú v Iráne.

Skôr, než by niektorému čitateľovi napadlo, že Obama je klamár či zločinec a podobne, chcem podotknúť, že prázdne moralizovanie nemá veľký význam – aj keď priestoru naň poskytuje viac než dosť. Namiesto toho bude lepšie pozrieť sa na Obamu v americkom kontexte a priložiť naň nobelovskú mriežku. Barack Obama totiž nie je prvým americkým prezidentom, ktorý získal Nobelovu cenu mieru.

Slovutní predchodcovia

Ešte pred ním sa to podarilo trom jeho predchodcom. Pozrime sa v skratke, kto a za čo cenu získal.

Theodore Roosevelt (1901 – 1909) – Nobelovu cenu získal v roku 1906 za to, že sa mu podarilo dohodnúť ukončenie rusko – japonskej vojny. Roosvelt miloval vojnu, a najmä námorníctvo. Jeho prvá kniha je venovaná tejto téme. Jedným zo stupienkov v jeho kariére bol aj úrad zástupcu sekretára amerického námorníctva, kde sa priamo podieľal na príprave námorníctva na španielsko-americkú vojnu v roku 1898, ktorou USA získali kontrolu nad Kubou, Filipínami, Portorikom a Guamom. V každej z týchto krajín využili národooslobodzovacie hnutie, aby si túto krajinu následne podrobili a v každej z nich sa USA, už aj pod vedením Roosvelta, dopustili vojnových zločinov. Kruto potlačili oslobodzovacie hnutia a de facto tieto štáty spravovali. Woodroow Wilson (1913 – 1921) – cenu získal v roku 1921 za hlavný podiel na vzniku Ligy národov – predchodcu OSN. Za jeho vlády USA bombardovali Mexiko, okupovali Haiti a Dominikánsku republiku. Napríklad okupácia Haiti mala jednoduchý dôvod, ktorý sa volal Haitian American Sugar Company (HASCO). Nárnooslobodzovacie hnutie na tomto ostrove ohrozovalo záujmy amerických obchodných spoločností a priama okupácia trvala až do roku 1934. Počas jeho úradovania vstúpili USA do prvej svetovej vojny. Voľby v roku 1916 vyhral predovšetkým vďaka heslu „udržal nás mimo vojny”, ale o rok na to Spojené štáty americké do vojny vstúpili. Tomuto kroku predchádzala masívna propaganda. Wilson založil úrad na informovanie verejnosti, ktorý v priebehu necelého roka dokázal manipuláciou prelomiť verejnú mienku v prospech vojny.

Jimmy Carter (1977 – 1981) – Dôvodom ocenenia bola: snaha hľadať mierové riešenia medzinárodných konfliktov a presadzovať demokraciu a ľudské práva. Okrem podpory krutých tyranov sa Carterovi podarilo postaviť na nohy mudžahedínov, ktorí v tom čase bojovali v Afganistane proti Sovietskemu zväzu a dnes predstavujú Obamovu nočnú moru. Spomedzi diktátorského výkvetu, ktorý sa tešil plnej podpore tohto amerického prezidenta, spomeňme len indonézskeho generála Suharta, ktorý má na svedomí genocídu vo Východnom Timore. V roku 1978, keď zverstvá v Timore vrcholili a bežnou súčasťou postupu boli aj napalmové útoky na dediny, zvýšila Carterova administratíva svoju už vtedy štedrú vojenskú pomoc.

Ťažké dedičstvo

A teraz sľúbený americký kontext. Ak chceme porozumieť motivácii a správaniu amerických prezidentov a ich okolia, je potrebné vrátiť sa na úplný začiatok. Vznik Spojených štátov amerických sa bezprostredne spája s pocitom ohrozenia. Americká revolúcia predstavovala idealistický projekt namierený proti najväčšiemu impériu, ktoré vtedy ovládalo svet. Otcom zakladateľom bolo od začiatku jasné, že by to bol krásny príbeh do učebníc, kam sa aj neskôr dostal, ale skupinka idealistov britskú ríšu neporazí. To si samozrejme uvedomoval aj prvý prezident. V jednom z jeho životopisov – podotýkam, že veľmi úctivom až oslavnom, autor tento rozpor opisuje takto: „Washingtonovi bolo jasné, že prijať prezidentský úrad bude znamenať prežitie ústredného paradoxu raných rokov americkej republiky: teda, že to, čo bolo politicky nevyhnutné na prežitie životaschopného amerického národa, bolo ideologicky v rozpore s tým, čo tento národ tvrdil, že predstavuje“. Ako J. Ellis uvádza neskôr, Washington za tento paradox vedome zaplatil vysokú cenu. Vybudovanie amerického impéria vymenil za otázku Indiánov a otroctva. Životopisec sa však pomýlil v jednej dôležitej veci. Uvedený paradox sa netýkal len vzniku USA. Práve naopak, s rastom americkej sily rástol aj paradox a idea impéria si vyžadovala stále väčšie platby. Ak na tento kontext priložíme nobelovskú mriežku, zistíme, že cenu mieru získali americkí prezidenti vždy vtedy, keď uvedený paradox narástol tak, že sa týkal celého sveta. Pochybujem, že by si jednotlivé komisie uvedomovali tento kontext, ale vždy, keď cenu udelili prezidentovi USA, snažili sa ho primať k tomu, aby na idealistickú stranu amerického projektu aspoň nezabudol. Roosevelt ju získal v čase španielsko-americkej vojny, keď bolo zrejmé, že USA opanujú celú Latinskú Ameriku, Wilson v medzivojnovom období, keď sa USA stávali celosvetovou mocnosťou a Carter vtedy, keď sa už aj Sovieti pokúšali o zmierlivosť a prezidenti Spojených štátov amerických začali pri svojich požiadavkách používať slovný zvrat: svet očakáva. Obama dnes stojí na troskách amerického impéria a rozpad tohto impéria sa týka celého sveta.

Ak by som bol členom komisie udeľujúcej Nobelovu cenu mieru, čo znamená, že by som veril, že táto cena má váhu a naozaj ovplyvňuje motiváciu i konanie svetových politikov, hlasoval by som rovnako. Dokonca by musel počkať aj vynálezca „majster elixír“. A najdôležitejším dôvodom by vôbec nebola zvrátenosť s názvom copyright. Musím však priznať, že v relevanciu tejto ceny vôbec neverím. Upierať však preto logiku tohtoročnému výberu a pripisovať jej cynizmus alebo jednostrannosť naozaj nemôžem. Jedným z najväčších dôvodov, pre ktoré Nobelova komisia vybrala na cenu mieru Obamu, vraj bolo to, že sa mu podarilo „vytvoriť novú klímu v medzinárodnej politike“. Ak by to bola naozaj pravda, vôbec by to nebolo málo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984