Turecká rozlúčka?
Zdá sa, že kauza iránskeho jadrového programu bude poslednou kapitolou príbehu celosvetovej západnej dominancie. Rusko je ochotné poskytovať Iránu obohatený urán a čínske plány sa vo vzťahu k islamskej republike nedajú nazvať inak než snahou o spojenectvo a blízku spoluprácu. O slovo v tomto spore sa prihlásilo aj Turecko – viac než hlasno.
„Tí, ktorí chcú tieto arogantné sankcie, sa musia najprv vzdať vlastných zbraní. Tento postoj zdieľame s našimi iránskymi priateľmi, s našimi bratmi“, vyhlásil vo svojom poslednom prejave turecký premiér Recep Tayyip Erdogan na margo medzinárodných sporov o iránskom jadrovom programe. Jediný islamský člen NATO sa ústami svojho premiéra ani neunúval utiekať k diplomatickému žargónu. Nakoniec zmena tureckého kurzu sa nezačala včera ani predvčerom.
Turecké spojenectvo sa vo vzťahu k USA, Izraelu a Európe vždy vyznačovalo veľkou dôležitosťou, no v poslednom čase pribudla aj vratkosť. Ak spolu s Erdoganom odložíme diplomatický slovník bokom, môžeme povedať, že každý z menovaných spojencov s Tureckom vytieral dlážku. Pre Spojené štáty americké a Európu predstavuje Turecko veľmi dôležitého vojenského partnera pri realizácii ich zámerov na Blízkom východe. A doteraz táto krajina slúžila viac než dobre. Na oplátku Turecko očakávalo od Európy stále užšiu obchodnú spoluprácu smerujúcu k vstupu do únie. Odpovede oficiálnych predstaviteľov EÚ sa dajú zhrnúť do ľudového výrazu ťahanie za nos a vyhlásenia mnohých predstaviteľov členských krajín sú ešte otvorenejšie. Napríklad francúzsky prezident Sarkozy si podľa jeho vlastných slov Turecko v EÚ vôbec nevie predstaviť. Niet pochýb, že ešte dôležitejšie je, že si to predstaviť ani nechce.
Od spolupráce s USA si Turecko sľubovalo okrem vojenskej technológie aj vyriešenie kurdskej otázky. Treba zdôrazniť, že v Turecku existuje relatívne silný tábor, ktorého predstava riešenia je veľmi podobná predstave nemeckých nacistov pri riešení židovskej otázky. Avšak aj drvivá väčšina tureckej spoločnosti pokladá niekoľkomiliónovú kurdskú menšinu, ktorá svoj boj za nezávislosť vedie aj – či predovšetkým – zbraňami, za veľkú hrozbu. Lenže najbližšieho spojenca amerických okupantov v Iraku predstavujú práve Kurdi a Turecko sa už niekoľkokrát sťažovalo, že na irackom území cvičia teroristické jednotky pôsobiace na jeho území. Turecká armáda dokonca už aj vstúpila na územie Iraku a okrem pozemných operácií tiež bombardovala tamojšie kurdské ciele. Tento problém sa dodnes nevyriešil a Spojené štáty americké by ho vyriešiť nedokázali ani v prípade, že by naozaj chceli.
Ak by sa Turecko rozhodlo ukončiť spoluprácu s NATO, malo by to pre USA a Európu katastrofálne následky, ale skutočne tvrdo by to zasiahlo predovšetkým Izrael. Pre neho je kooperácia s touto krajinou životne dôležitá. Len pred pár dňami sa Turecko rozhodlo vylúčiť Izrael z medzinárodného vojenského cvičenia na jeho území. Dôvodom je izraelský postup voči Palestínčanom. Na miesto Izraela ako strategického vojenského partnera sa postupne dostáva Sýria.
Zatiaľ je predčasné uvažovať o vystúpení Turecka z NATO. Spor o Irán však naznačuje vytváranie silnej koalície, ktorá môže byť reálnou protiváhou Západu. Čím silnejšie kontúry táto koalícia bude naberať, tým pravdepodobnejšie je, že Turecko sa stane jej členom – dôvodov má na to už teraz viac než dosť.
