„Socialistický“ boj o strategické podniky
Nevedno, či si to minister Jahnátek uvedomil, ale ohláseným zámerom prijatia zákona, ktorý vláde umožní zachraňovať strategické podniky, rozpútal nové kolo ideologického súboja. Súboja o novú definíciu vzťahu štátu a ekonomiky, ktorého naliehavosť po avizovanom (liberálnom) konci dejín, opäť zvýraznila globálna hospodárska kríza.
Už podľa prvých reakcií je zjavné, že slovenský minister hospodárstva „pichol do osieho hniezda,“ hoci je fakt, že zámer médiá dezinterpretovali, takže napr. podnikateľské združenia „húfne“ odmietajú niečo, čo nikto nenavrhuje.
Môže fungovať ďalej
Zaujímavé je, že sa proti nemu okamžite strhla priam ideologická vojna, hoci sa nezrodil ako výsledok dlhodobej politickej (ideologickej) diskusie a ako nejaké zásadné opatrenie vyplývajúce zo strategického rozmýšľania, ale skôr ako pragmatická (priam manažérska) reakcia na momentálnu situáciu. Konkrétne na hrozbu krachu Nováckych chemických závodov.
Minister Jahnátek prišiel s návrhom po návšteve podniku a po rozhovore s jeho konkurzným správcom. Ako dlhoročný podnikový manažér sa oboznámil so situáciou vyslovene z podnikateľského hľadiska a na základe jej hodnotenia došiel k záveru, že z čisto ekonomického pohľadu by bolo najlepšie, aby podnik naďalej fungoval. Má totiž stabilných odberateľov, pevnú pozíciu na trhu, perspektívny výrobný program, fungujúcu štruktúru dodávateľov a bez problémov funguje aj vnútorne.
V tejto chvíli teraz nie je podstatné, prečo sa dostal na kolená. Podstatné je, že minister Jahnátek, ale od samého začiatku aj ministerka práce Viera Tomanová, pochopili, že ide v zásade o zdravý podnik, ktorý môže fungovať ďalej. A ďalej môže prinášať dane štátu a poskytovať zamestnanosť v sociálne mimoriadne citlivom regióne. Naopak, jeho definitívny krach by postihol ľudí, ktorí sú schopní byť naďalej „produktívnou výrobnou silou“, a ktorí by sa tak dostali do sociálne veľmi ťaživej situácie.
Vláda platí, vláda diktuje
Odporcovia Jahnátkovho návrhu varujú, že je to cesta k „socializácii“ hospodárstva, či dokonca „Chávezova cesta“ zoštátňovania a direktívneho riadenia ekonomiky. Nechajme teraz bokom fakt, že „Chávezov socializmus“ je aj v ekonomickej oblasti pre Venezuelu (a nielen pre ňu) prínosom, krajine nepriniesol žiadnu hospodársku katastrofu a naopak vedie k riešeniu mnohých vážnych sociálno-ekonomických problémov. Oveľa poučnejšia je skutočnosť, že podnikateľské „kruhy“ prejavili akýsi nepochopiteľný strach zo zoštátňovania. Nepochopiteľný preto, lebo dnes sa nepíše rok 1948.
Sme v Európskej únii a musíme dodržiavať nielen naše vnútorné, ale aj jej právne normy. A tie chránia súkromné vlastníctvo i v podnikateľskej oblasti. O nezmyselnom znárodňovaní nemôže byť ani pomyslenia. Ale „zmyselné“ znárodňovanie sa v poslednom roku udialo – na rozdiel od Slovenska – v nejednej „vyspelej kapitalistickej“ krajine, na čele so Spojenými štátmi. Niekde to bolo priamo – štát získal rozhodujúce majetkové podiely v dovtedy súkromných firmách – inde aspoň nepriamo, ako keď Barack Obama diktuje podnikom, ktoré štát zachránil aj systémom odmeňovania.
A nikto sa nad tým nepozastavuje, až na ultraliberálne „think-tanky“ či manažérov, ktorí prichádzajú o tučné bonusy. Každý normálny človek považuje za normálne, že ak štát „nalial“ do firiem stovky miliónov, má právo ho aj „dirigovať“. Presne tak, ako by to urobila ktorákoľvek banka, resp. iný veriteľ. A takmer úplne každý (aj tí dotknutí manažéri) považuje za normálne a správne, že vlády podniky v núdzi zachraňujú finančnými injekciami.
Jasné pravidlá pre vládu
Filozofia Jahnátkovho návrhu sa tejto filozofii neprieči. Nenavrhuje predsa, aby štát preberal kontrolu nad akýmkoľvek podnikom v akejkoľvek situácii, keď sa to zapáči vláde. Má ísť výlučne o podniky, ktoré stoja pred krachom.
Akéže zoštátnenie v situácii, keď sa majiteľ buď sám vzdal, alebo mu veritelia odňali majetkové práva vo vzťahu k podniku. Lebo, keď sa firma ocitne v konkurze, jej pôvodný majiteľ ju už neriadi a nemá na ňu prakticky žiadny vplyv.
Ešte viac treba oceniť, že minister hospodárstva chce čo najpresnejšie zadefinovať pravidlá, podľa ktorých sa má pri záchrane vláda riadiť. Nebude sa teda púšťať do akcie v prípade hocijakého konkurzu, napríklad len preto, lebo to vyhovuje konkrétnemu podnikateľovi či nejakej záujmovej skupine. Podnik musí spĺňať isté kritériá, podľa ktorých ho vláda môže označiť za strategický. A iba v tom prípade ho „zoštátni“. Čiže zachráni.
Každý podnikateľ, tobôž finančné skupiny, si na základe konkrétnych kritérií stanovuje svoju podnikateľskú stratégiu. Nie je jediný dôvod, prečo by sa štát nemal v ekonomike správať rovnako. Samozrejme, je celkom pochopiteľné, že vláda má o tejto „strategickosti“ iné predstavy než napr. finančná investičná skupina, ktorá sa nespráva ako dlhodobý strategický investor.
Zodpovednosť za ekonomiku
Problém tkvie v tom, že sebecký záujem veriteľov okamžite uspokojiť pohľadávky môže položiť na lopatky aj perspektívny podnik. Veriteľov pritom nič nenúti, aby uprednostnili postupné uspokojovanie pohľadávok, z ich pohľadu to môže vyzerať ako riziko. Malé, ale nemusia ho postúpiť, ak napr. podnik rozpredajú. Bez ohľadu na to, že keby počkali a podniku dali šancu, mohol by fungovať a postupne splatiť nielen záväzky, ale zároveň dávať prácu ľuďom.
Veriteľov obvykle nezaujíma zachovanie zamestnanosti. Dokonca ani v prípade, ak sú dodávateľmi, lebo globalizovaná ekonomika im umožňuje nájsť si odberateľov inde. V krajnom prípade dokonca môže krachujúci podnik nahradiť úplne nový (ak tým napr. vznikne diera na trhu), lenže v inej krajine. Dodávateľská firma sa za ním poľahky presunie, čo na tom, že tu zanechá sociálnu spúšť? Ju to nijak (výdavkovo) nezaťaží, záťaž ponesie výlučne štát. Ale predovšetkým samotní ľudia, ktorým nijaká dávka prácu nenahradí.
Jahnátkov návrh je nesmelým vyjadrením konceptu, ktorý globálny neoliberalizmus vyhlásil priam za kacírstvo. Obnovuje zodpovednosť štátu za jeho ekonomiku. Mení ekonomiku z „výrobného prostriedku“ kapitálových hráčov pre ich súkromné „megazisky“ na verejný nástroj riadenia a rozvoja spoločnosti ako celku. Je krokom k novej definícii pozície štátu v ekonomike a vychádza z novej ľavicovej paradigmy, ktorá stojí proti (ne)liberálnej. Je prejavom uvažovania, v ktorom nie je jediným a možno dokonca ani nie rozhodujúcim kritériom podnikania (súkromný) zisk.
Nielen v kríze
Zákon totiž nemá definovať ako dôvod pre vstup štátu do krachujúceho podniku jeho – či už aktuálnu možnú alebo predpokladanú budúcu – schopnosť prinášať priamy finančný zisk, ale napr. „schopnosť“ dávať ľuďom prácu, poskytovať energetickú bezpečnosť mestu či regiónu (vrátane podnikateľských subjektov), alebo „schopnosť“ udržiavať zamestnanosť v nadväzujúcom reťazci dodávateľsko-odberateľských vzťahov.
Mimochodom, vykresľovať takéto, vyslovene pragmatické uvažovanie ako návrat do socializmu je absolútne scestné. Bolo by to scestné aj v normálnom čase, a tobôž v období hlbokej globálnej hospodárskej krízy, keď záchrana každého nedotovaného pracovného miesta znamená významný prínos pre verejné financie (keď sa opäť podľa liberálneho vzoru obmedzíme len na finančnú stránku veci). A vláda už dala jasne najavo, že platnosť tohto opatrenia časovo ohraničí len don konca budúceho roka.
Avšak nebolo by nič nenormálne, keby takýto zákon existoval aj pre obdobie mimo krízy. Vždy sa môže stať, že pred krachom stojí podnik, ktorého súkromný majiteľ zlyhal (či už zámerne, alebo nie) a jeho pád by priniesol významnú nezamestnanosť, ohrozil by dodávky energie, či existenciu desiatok iných podnikov, pritom má zabezpečený odbyt a ďalšie samostatné „trhové“ fungovanie bez závislosti na dotáciách z verejných zdrojov.
Výhovorky politikov na trh
Nebolo by správne, keby vláda prijímala „lex NCHZ“ v tomto prípade, či „lex akýkoľvek podnik“ vo všeobecnosti. Avšak je prirodzené, že právna prax aj v oblasti normotvorby vychádza z reálnych skúseností, ktoré prináša život. Napokon, priamo či nepriamo sú vždy zákony reakciou na zistenie, že treba všeobecne upraviť nejakú oblasť spoločenského života. Lenže to zistenie býva celkom konkrétne, vyplývajúce z konkrétnej udalosti, konkrétneho problému. Do zákona sa potom premieta zovšeobecnenie takejto konkrétnej skúsenosti.
Najnovší návrh ministra Ľubomíra Jahnátka nie je príkladom špeciálneho zákona pre konkrétny prípad. Zovšeobecňuje konkrétnu udalosť, ktorá sa však môže v inej podobe kedykoľvek a kdekoľvek zopakovať. A vychádza z presvedčenia, že štát sa nemôže tváriť ako nezúčastnený pozorovateľ ekonomického diania.
Predovšetkým preto, lebo demokratický štát je predĺženou rukou občanov a tí si nevolia politikov, ktorí sa len bezmocne dívajú a pasívne sa vyhovárajú na „nezávislosť“ trhu. Ale aj preto, lebo v konečnom dôsledku nás, radových daňových poplatníkov, takáto pasivita stojí oveľa viac.
Autor je ekonomický novinár
