Slovo čitateľov
Neplatíme daň za slobodu, ale za hlúposť
Ad: November 1989 Slovo č. 37, 38, 39/2009
Treba sa už zaoberať nielen históriou novembra 1989, ale aj históriou jeho histórie. Skutoční historici, teda tí, ktorí poznávajú mincu dejín z oboch strán a netrpia televíznym syndrómom, keď dej beží od zapnutia po vypnutie a nie je nič predtým ani potom, zrejme raz prídu k záveru, že koniec tzv. komunizmu ako aplikovanej ideológie nastal už v prvých mesiacoch roku 1919 v Rusku. Už vtedy sa ukázalo, že prax sa akosi vymyká teoretickým predstavám o beztriednej spoločnosti a že v reáli sa závery z diskusných klubov nedarí uskutočniť. Preto aj ľudia okolo Lenina ustupovali od chiméry svetovej proletárskej revolúcie a nastúpili na cestu NEP-u ako modifikácie trhového hospodárstva. Dovŕšením ústupu od proletárskeho štátu bola Stalinova diktatúra. Rozmach socialistického a komunistického hnutia po druhej svetovej vojne bol za aktívneho pôsobenia Stalina vtlačený do rámca jaltských dohovorov o o sférach povojnového vplyvu. Svetová socialistická sústava tak bola monštrum vytvorené nie z vôle proletariátu, tobôž ľudu, ale ako výsledok druhej svetovej vojny. Vnútorné rozpory tejto nesúrodej aglomerácie viedli k jej postupnému oslabovaniu a k stagnácii. Agresia voči Československu v roku 1968 viedla k triešteniu komunistického hnutia a tieto tendencie zosilneli s nástupom Gorbačovovej voluntaristickej politiky reforiem. Pri všetkej úcte, naši disidenti sa iba chopili príležitosti, hoci nemali jasnú predstavu, kam to všetko bude smerovať. Demontáž socializmu nebola v uliciach roku 1989 vôbec na programe. Hlavnou relikviou prevratu bol Dubček, nie dovtedy takmer neznámy Havel. Tu však už začína história histórie Novembra tak, ako ju poznáme dnes. Dochádza k superpodvodu zvanému kupónová privatizácia, ktorý odštartoval ovládnutie hospodárstva rôznymi špekulantmi, k vzniku sociálne vylúčených, čiže bývalého Marxovho lumpenproletariátu, k zahnaniu Rómov do get, k demoralizácii a právnemu marazmu. Jeden z aktérov novembrového prevratu to nazval daňou za slobodu. Ide však skôr o daň za hlúposť. Platíme ju všetci, aj tí, ktorí v roku 1989 ešte neboli na svete.
Viktor Petrakovič
O autonómii iba v opozícii
Ad: Csáky: záchrana za každú cenu (Karol Palkovič) Slovo 40/2009
Poslanci za SMK autonómiu nechcú, iba ňou provokujú, keďže nemajú žiadnu inú agendu. Csáky spolu s Durayom si veľmi dobre uvedomujú, že hospodársky a sociálne slabé južné Slovensko by nebolo schopné vyžiť z toho, čo samo vyprodukuje. Zrejme je to jasné aj samotným menšinovým Maďarom, pretože len zanedbateľné percento z nich podporuje autonomistické snahy. Program SMK sa dal splniť, keď bol subjekt vo vládnej pozícii. Lenže za tých osem rokov boli maďarskí politici spokojní s pohodlnými ministerskými kreslami. Vtedy mohli rozhajdákať, koľko len chceli, na rôzne gulášove festivaly a všemaďarské žúrovačky s Tökésom a Orbánom – a pritom úspešne ohlupovať príslušníkov menšiny, že to všetko robia v záujme všemaďarskej súdržnosti, teda k pre ich dobro. Vtedy sa autonómia akosi vytratila z ich slovníka, dokonca aj Benešove dekréty boli mimo záujmu. Akonáhle boli odtrhnutí od moci, vytiahli starú obohratú pesničku. Csáky by podľa mňa zabudol na autonómiu, dekréty aj jazykový zákon v tom momente, keď by ho niektorý slovenský politik pohladkal po hlave a povedal: „Kedves Pali-barátom, berieme ťa znovu do vlády.“ Podobne ako SMK-áči sa zachoval aj ich sedmohradský kolega Béla Markó, ktorý v minulom volebnom období zastával funkciu podpredsedu rumunskej vlády. Vtedy vyslovene brojil proti autonómii, ako opozičný predstaviteľ po nej volá. V maďarských politikoch sa nedá vyznať, nehovoria jasnou rečou. Netúžia po zmene hraníc, ale bedákajú nad Trianonom, používajú dvojaký meter na problémy doma a u susedov. Budapeštianskych politikov a ich pomocníkov neberú veľmi vážne v európskych inštitúciách, svojimi sťažnosťami sa väčšinou len strápňujú a dúfajme, že sa na tom nič nezmení ani po budúcoročných voľbách.
Katarína Szászová
Prečo sa boja?
Ad: Otroci si demokraciu nezaslúžia (Peter Vittek) Slovo 40/2009
Myšlienky v tomto článku sú vynikajúce. Ak sa predstavitelia dnešnej „demokracie“ potrebujú zabarikádovať v areáloch obmotaných ostnaným drôtom za asistencie bojových vrtuľníkov, ostrých psov a ostreľovačov na okolitých budovách, predčili tým aj zlých „totalitných“ vodcov ľudových demokracií. Tí to nemuseli robiť. Položil si niekto z novinárov otázku, prečo sa naši demokratickí reprezentanti tak boja?
Vibro
