Krylov svet po zamatovej revolúcii
Väčšina z nás si Karla Kryla pamätá ako rebela bojujúceho proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v piesni Bratříčku zavírej vrátka či ako emigranta, ktorý sa vďaka svojim textom stal symbolom boja proti totalite. Karel Kryl však ostal rovnako nekompromisný aj po revolúcii a tak sa veľmi skoro stal tŕňom v oku rodiacej sa novej demokratickej moci.
Jedna z posledných piesní, ktorú napísal, bola pieseň Demokracie. Nikdy oficiálne nevyšla na žiadnom albume. O to viac vystihuje to, o čom by asi tento pesničkár písal dnes.
Karlove politické názory pretavené do piesní sa začali prejavovať v roku 1968, kedy naplno prežíval obdobie Pražskej jari. „Bol to ohromný výbuch slobody...“ Letnú dovolenku trávil Kryl s priateľmi na chate na Morave. Večer 20. augusta sedeli pri táboráku a spievali trampské pesničky, ktoré prerušil temný hukot lietadiel. Deň nato napísal „Bratříčku nevzlykej, to nejsou bubáci...“ Pieseň znamenala obrovský úspech, Kryl koncertoval po celej krajine, ale každému bolo jasné, že je len otázkou času, kedy príde koniec jeho slobodnej umeleckej tvorby. Ten nastal krátko po prvom výročí vpádu okupantských vojsk. Dvadsiateho prvého augusta 1969 sa na Václavskom námestí konalo protestné zhromaždenie, proti ktorému zasiahli Ľudové milície. Všetky Krylove koncerty a projekty boli postupne zrušené, čím sa prakticky skončilo akékoľvek jeho verejné účinkovanie. Keď deviateho septembra odchádzal do Západného Nemecka na festival ľavicových piesní, netušil, že jeho dvojtýždňový pobyt sa predĺži na dvadsať rokov.
Symbol boja proti totalite
Aj napriek tomu, že Kryl žil dlhé roky v emigrácii, v Československu bol nesmierne populárny. Albumy Rakovina, Maškary a Karavána mraků sa do ČSSR pašovali a vyrábali sa z nich ilegálne kópie. Karel Kryl sa stal symbolom boja proti totalite. Všetko sa zmenilo koncom osemdesiatych rokov, kedy sa v Sovietskom zväze stal prezidentom Michail Gorbačov a začali v okolitých krajinách postupne padať komunistické režimy. Ešte na jeseň však nič nenasvedčovalo, že by sa niečo podobné malo udiať aj v Československu. Keď na folkovom stretnutí v poľskom Vratislave vyhlásil „Tak za mesiac v Prahe,“ nikto tomu neveril – ani on sám.
A bola to pravda! Po udalostiach 17. novembra 1989 začalo totalitnému režimu zvoniť do hrobu. Kryl v Mníchove zbieral informácie o udalostiach v jeho vlasti, páčila sa mu originalita revolúcie, sympatizoval so študentmi. Zvonenie kľúčmi považoval za dobrý vtip.
Karel sa do Československa vrátil úplne nečakane – 30. novembra – na pohreb svojej mamy. Pôvodne dostal 24-hodinové sociálne vízum, ktoré mu bolo neskôr predĺžené. Kryl začal koncertovať a prvýkrát verejne vystúpil 3. decembra na Koncerte pre slušných ľudí. Ľudia tak konečne mali možnosť naživo vidieť legendu, ktorú dvadsať rokov počúvali len zo stokrát skopírovaných magnetofónových pások. Tam niekde sa stretol aj s Václavom Havlom, ktorý ho zapojil do víru revolučných udalostí. Práve na Havlovu žiadosť spieval Kryl na balkóne pražského Melantrichu československú hymnu spolu s Karlom Gottom, umelcom, o ktorom sa v tej dobe vôbec nedalo povedať, že by bol v nemilosti komunistického režimu. „Postavili vedľa seba rebela, ktorý bol v exile dvadsať rokov a Karla Gotta, ktorý z režimu profitoval,“ kritizoval vystúpenie Karlov brat Jan. Karel túto udalosť neskôr hodnotil ako veľkú politickú chybu. Václav Havel bol však na tento majstrovský čin hrdý. „Bola to doba veľkého emotívneho náboja s atmosférou všeobecného porozumenia, azda aj odpustenia.“ Karel Kryl neprestával koncertovať – neraz a rád aj v Bratislave – vystupoval na mítingoch, hral študentom, v reedíciách vychádzali jeho exilové albumy. Stal sa jedným zo symbolov revolúcie. Nie však nadlho. Kryl bol vývojom po revolúcii sklamaný. Nevedel sa zmieriť s tým, že nebol záujem vysporiadať sa s konkrétnymi vinníkmi „dlhodobej devastácie krajiny“. Tvrdil, že „tým, že sa jeden zločin nepotrestá, vytvára sa pôda pre ďalšie zločiny.“ Prekážalo mu, že si aparátčici a kolaboranti pripli trikolóry a vyrazili do ulíc spievať hymnu. „Staré štruktúry sa spojili s novými a spoločne kradnú, klamú a tliachajú.“ Kritizoval aj inklináciu k jednej strane, ku Klausovej ODS.
Utajovaná pieseň
Krylova kritika bola presná, premyslená a ujasnená. Mnoho problémov dokázal pomenovať skôr ako ostatní. Medzi prvými vycítil napätie medzi Slovákmi a Čechmi, ktoré popísal v takmer vizionárskej piesni Od Čadce k Dunaju spievanej po slovensky. „Od Čadce k Dunaju počuť čudnú nôtu / hranicu stavajú z ostnatého drôtu / kamarát – separát, nová paralýza / z Moravy do Blavy vyžaduje víza.“ Nálepku rebela mu definitívne prinieslo publikovanie básne Timur a jeho parta, ktorou zaútočil na Václava Havla a jeho poradcov, či novinárov, ktorých vystihol veršom „Ve všeobecné servilitě sní novináři o korytě...“
Kryl odmietol pozíciu mlčiaceho a pritakávajúceho klasika a usiloval sa byť opäť „burcujúcim svedomím národa.“ Kritizoval vandalov, ktorí namaľovali sovietsky tank na ružovo, veľmi ťažko niesol prístup Čechov k emigrantom. Ľudia však boli natoľko nadšení (a možno aj opantaní) z revolúcie, že jeho kritika ostávala nepochopená. Začal byť nepohodlný a postupne sa od neho odvracalo čoraz viac obdivovateľov. V tom čase vznikla pieseň Demokracie, ktorú poznajú len tí, ktorí ju poznať chcú. Kryl v nej naplno kritizuje pomery po zamatovej revolúcii. Pretože „ti, kteří kradli po léta, dnes dvojnásobně kradou“ a „ti, kdo nás léta týrali, nás vyhazují z práce.“ Karel Kryl sa zbláznil? Nie, on sa nezmenil. Vo svojom vnútri ostával tým istým, to len ľudia okolo neho zľavovali z hodnôt, o ktoré on dve desaťročia bojoval. A preto spieval:
„Demokracie dozrává do žaludečních vředů / bez poctivosti, bez práva a hlavně bez ohledů.“
Krylova ponovembrová kritická tvorba však zostáva pred verejnosťou akoby utajená. Posledný album s názvom Monology obsahuje len niektoré náznaky, pieseň Demokracie sa na ňom vôbec neobjavila. Rovnako ju nenájdete ani na žiadnej inej výberovke. Úmysel? Náhoda?
Čechoslovák na život a na smrť
Kryl do poslednej chvíle hájil federáciu. Neveril, že obyčajní ľudia si prajú rozdelenie, obviňoval politické špičky a požadoval vypísanie referenda. Zúčastnil sa niekoľkých mítingov českej sociálnej demokracie za zachovanie federácie, k politickej ľavici však neinklinoval. Medzi sociálnymi demokratmi mal množstvo priateľov, mal sociálne cítenie a obával sa raného kapitalizmu, ktorý sa začal u nás živelne rozvíjať. „Zbaštíme sóju bez sádla u strejdy McDonalda.“
Rozdelenie Československa niesol Kryl veľmi zle. Pre neho spoločný štát existoval aj po prvom januári 1993. „Chcem byť Čechoslovákom, pretože som ním bol celý život.“ Možno práve rozdelenie oboch republík mu nakoniec zlomilo srdce. Karel Kryl zomrel 3. marca 1994 na následky infarktu.
Ani tam sa však Karlov príbeh nekončí. Zrazu sa na jeho pamiatke chcelo priživiť množstvo ľudí, o miesto na pohrebe sa strhla bitka a z tejto smútočnej udalosti sa stal takmer politický škandál. Bývalá ministerka obchodu a cestovného ruchu ČR Vlasta Štěpová to vyjadrila lakonicky: „Na jeho pohrebe boli tí, ktorí tam byť mali a nikto nechýbal.“ V každom prípade však pravda bola taká, že koalícia na čele s Václavom Klausom a prezidentom Havlom pohreb odignorovala. Miloš Zeman to komentoval slovami: „Pohrebu Karla Kryla som sa zúčastnil ako človek, ktorý mal Karla Kryla rád. Domnievam sa, že ak niekto zomrie, nemala by sa jeho smrť politizovať.“ Rozruch okolo fenoménu menom Kryl neutíchol ani po jeho smrti.
Necelé dva mesiace po pohrebe komunisti Grebeníček a Ransdorf púšťali jeho piesne na prvomájovej veselici a pesničkára označili ako svojho obľúbenca. Keď sociálni demokrati v rámci predvolebnej kampane v roku 1996 púšťali pieseň Demokracie na stovkách mítingov, stalo sa to príčinou vášnivých sporov. Miloš Zeman vo svojej knihe Vzostup a pád českej sociálnej demokracie vysvetľoval, že oni na Kryla nezabudli ani vtedy, keď bol iným tŕňom v oku. Hraním piesne podľa neho chceli oživiť jeho tvorbu a myšlienky. Kde však boli všetci tí kritici, keď túto pieseň Kryl začiatkom deväťdesiatych rokov napísal? Ale tak to už medzi géniami neraz býva: za života nepochopení, po smrti velebení. Ako sa ukázalo, Karla politici velebili do tej chvíle, kým sa im to hodilo. Karlov priateľ zo Slobodnej Európy Egon Lánský o ňom povedal: „Bol výnimočný, to viete, ale ako ostatní aj on bol tiež občas nadutý, sebaistý, ostýchavý i samoľúby. Bol ale inštinktívne na strane slušných ľudí.“
Karel Kryl – Demokracie
Demokracie rozkvétá,
byť s kosmetickou vadou:
ti, kteří kradli po léta,
dnes dvojnásobně kradou,
ti, kdo nás léta týrali,
nás vyhazují z práce,
a z těch, kdo pravdu zpívali,
dnes nadělali zrádce.
Demokracie prospívá
bez nás a pragmaticky,
brbláme spolu u píva,
jak brblali jsme vždycky,
farář nám slíbil nebesa
a čeká na majetky,
my nakrmíme forbesa
za dvě či za tři pětky.
Demokracie zavládla,
zpívá nám Gott i Walda,
zbaštíme sóju bez sádla
u strejdy McDonalda,
král Václav jedna parta je
se šmelinářským šmejdem,
pod střechou jedné partaje
se u koryta sejdem.
Demokracie panuje
od Aše po Humenné,
samet i něha v pánu je
a zuby vylomené,
Dali nám nové postroje a,
ač nás chomout pálí,
zaujímáme postoje,
místo abychom stáli.
Demokracie dozrává
do žaludečních vředů,
bez poctivosti, bez práva
a hlavně bez ohledů,
a je to mýlka soukromá,
snad z optického klamu,
že místo srdce břicho má
a místo duše tlamu.
