Reklama
Reklama

Stvoriteľ na nebesiach, no stále živý

Václav Havel, prehrabávajúc sa vo svojich poznámkach z minulého režimu, naďabil na rozpísanú hru o povahe moci. Nadchol sa, aká je súčasná. Hoci okolnosti od načrtnutej skice boli prevratne iné. Stačilo iba zopár presnejších ťahov a hra Odchádzanie bola na svete. Potom už nasledovala teatrálna predpríprava uvedenia.
Počet zobrazení: 1031
aaaaa-m.jpg

Niekedy sa Stvoriteľovi dielo nevydarí. Keď sa na to príde, môže urobiť dve veci: tváriť sa, že to bol jeho úmysel, alebo sa uškrnúť nad nepochopením božského rozmeru diela.

Václav Havel, prehrabávajúc sa vo svojich poznámkach z minulého režimu, naďabil na rozpísanú hru o povahe moci. Nadchol sa, aká je súčasná. Hoci okolnosti od načrtnutej skice boli prevratne iné. Stačilo iba zopár presnejších ťahov a hra Odchádzanie bola na svete. Potom už nasledovala teatrálna predpríprava uvedenia. Všetky médiá tajomne informovali, až mal človek pocit, že sa stal zázrak: naplnené čakanie na Godota. Hra mala byť napísaná na mieru hlavnej predstaviteľke. Dagmar Havlovej-Veškrnovej to vraj manžel sľúbil. Hru malo uviesť pražské Národné divadlo. Ale bez Havlovej-Veškrnovej. Autor to nepripustil. Dal vyhlásenie médiám, ako ho to veľmi mrzí, ale nebude môcť súhlasiť. Napokon sa všetko na dobré obrátilo a herečka svoju životnú rolu dostala, hru naštudoval na scéne divadla Archa David Radok. Pred premiérou pani Dagmar od roly odstúpila – zahrala ju alternantka Zuzana Stivínová. Kritici sa zhodli na jej výbornom výkone. Premiéra bola udalosťou v Prahe. Slovenské národné divadlo ju tiež naštudovalo, tu neboli problémy s obsadením hlavnej postavy. V Londýne si dielo svetoznámeho dramatika tiež všimli, naštudovali a zahrali.

Hra vyšla aj v knižnej podobe, dokonca pred uvedením v divadle. A tak som si ju šťastne hneď kúpila, prečítala – a odložila. Počkala som si, kým odznejú všetky nadšené recenzie po premiére (november 2008) na scéne Slovenského národného divadla. A kúpila som si lístok takmer o rok presne po premiére. Všetci, ktorí o hre písali, ju už videli, a tak bola veľká sála činohry SND poloprázdna. Publikum pietne mlčalo, kým sa hra rozbiehala, po prvej časti (po troch dejstvách) zaznel nepatrný, ba až akoby vynútený potlesk – predsa len sa patrí! Hra má niekoľko literárnych odkazov – na Čechova a jeho Višňový sad a Shakespeara a jeho Kráľa Leara. Možno vlažné prijatie obyčajného, nie nutne literárne vzdelaného publika, malo príčinu práve tu: neviem, či sa v hre dokáže zorientovať nepripravený divák, ale to nie je vec Stvoriteľa. Na menšej scéne a s poučeným divákom by bolo prijatie hry azda aj vrelšie, no predsa nebudeme trocháriť.

Hra Odchádzanie má hlavného hrdinu Politiku. Každý, kto sa do tejto Politiky dostane, zakúsi takmer podľa šablóny to isté. Osoby a obsadenie mocenskej hry nedokážu svet Politiky poľudštiť. Tak bolo za reálneho socializmu a tak je i teraz, za reálneho kapitalizmu a bude navždy, až na veky vekov amen. Herci majú možnosť robiť veľké gestá na veľkej scéne, no z pohľadu Stvoriteľa sú maličkí, stratení, teatrálni. Preto ich aj karhá – hlas Zhora, ktorý nahovoril sám Stvoriteľ Václav Havel – „nepitvořte se“. A herci akoby nemali iného režiséra, len tohto Stvoriteľa, hrajú podľa jeho pokynov, i keď si sem-tam dovolia ukradomky upustené slovíčko, grimasu, posunok nesúhlasu, alebo len prekvapenia, čo to s nimi na tej scéne (sveta) Stvoriteľ robí. Aj majú svoj part, aj majú svoj postoj k nemu, aj hrajú, ako najlepšie vedia – a aj tak sú plytkí, ľahko čitateľní, ba až tragikomicky smiešni. A predovšetkým – nudní. Odchádzajúci politik Rieger rovnako ako ten činorodý, plný živočíšneho napätia a radosti z moci Vlastík Klein. Sivá myška, prítomná, no takmer neviditeľná dcéra Zuzana, i chamtivá dcéra Vlasta. Koketná a mocichtivá sociokulturologička Bea i panovačnosť starostlivosťou zakrývajúca dlhoročná priateľka Irena. Chápavá Babička (Riegrova mama) i moci vždy podriadený Viktor. Všetci na scéne manipulujú a sú manipulovaní, ale najviac manipuluje Stvoriteľ – voči ktorého manipulácii sa nikto ani len náhodne nepostaví. Veď ako by aj mohol, voči Jeho Svätosti? Stvoriteľ sa pohrá s motívom Višňového sadu, no ten Čechovov smútok z prázdna sa nedostaví, pohrá sa s motívom zrady Kráľa Leara, no Shakespeare zostane akýsi plochý, ako z dedinskej estrády. Bol to zámer Stvoriteľa? Na tom napokon nezáleží – hra sa bude hrať, aj keď tu jej Stvoriteľ dávno nebude. Ak sa bude hrať.

Čítala som po premiére hry v Londýne recenzie v anglických novinách. Veľmi chceli byť prajné, no poctivý recenzent nemohol inak, len merať dielo Václava Havla jeho predchádzajúcim dielom. Aby mu neublížil, spomenul radšej všetky jeho zásluhy z čias disentu a preberania moci. Čítala som recenziu po premiére v Bratislave v .týždni. Veľmi chcela byť prajná, a tak autor vyzdvihol všetky zásluhy Václava Havla, spolubojovníka v zbrani. Najbolestnejšia pre autora recenzie bola postava Vlastíka Kleina, lebo si ju spojil so žijúcim a úradujúcim Václavom Klausom. A ešte o niečo bolestnejšie vnímal Stvoriteľove poznámky na adresu pravice. A zdalo sa mu, že takto teda nie! To sa nerobí...

A prečítala som si po príchode z divadla hru Odchádzanie ešte raz. No – nič. Nijaké prekvapenie.

Po roku si pôjdem bratislavskú inscenáciu hry pozrieť znova – ak ju ešte budú dávať. Som zvedavá, čo sa zmení.

* * *
Nová hra od bývalého českého prezidenta je bujne štípavá fraška o problémoch odchádzania z politického úradu. Je to však tiež trochu vrecovité monštrum, ktoré spôsobilo, že sa mi začalo cnieť po formálnej disciplíne starších Havlových hier.
Guardien

Bodaj by som mohol povedať, že je Odchádzanie triumf, pretože Havel je jedným z veľkých mužov našej doby, okrem iného i preto, že počas všetkých svojich skúšok i následných pôct nikdy nestratil svoj šibalský zmysel pre humor. Lenže práve jedna z Havlových kníh (t. j. jeden anglický výber, pozn. red.) sa nazýva Život v pravde, a ak mám byť verný tejto obdivuhodnej filozofii, musím povedať, že mi Odchádzanie pripadá ako vážne sklamanie.
Daily Telegraph

Z dramatického hľadiska je Odchádzanie dosť zlé a nemá satirickú silu hier ako Audiencia či Protest, ktoré Havel napísal, keď bol ešte disidentom. Hoci je Odchádzanie hravé, nad jeho záverom visí deprimujúca otázka. To sa teda východná a stredná Európa oslobodila od tohto?
The Times

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama