Sociálne podniky sú dobrý nápad
Stúpajúca nezamestnanosť v roku 2009 posilnila oprávnenosť sociálnych podnikov. Nie sú to zbytočné projekty pre úzky okruh známych niektorých politikov, ale konkrétne riešenia pre nezamestnaných. Vláda ich preto chce podporiť ešte viac, aj keď opozícia zvyšuje tlak proti nim.
Pilotné projekty sa „predávali“ ako ukážka „straníckeho klientelizmu“. Sociálne podniky sa namiesto konštruktívnych diskusií o tom, čo s nezamestnanými, stali predmetom politických debát. V spŕške kritiky odznelo len málo hlasov, ktoré by si všimli, komu a prečo majú pomôcť.
Osem pilotných projektov, ktoré sú financované z európskych peňazí, zamestnáva v súčasnosti 346 ľudí. Zatiaľ však nevieme povedať, koľko zo znevýhodnených nezamestnaných si nájde uplatnenie na otvorenom trhu práce. Prípadné porušenie pravidiel financovania (vrátane transparentnosti) sa môže vláde vypomstiť. Má však byť prípadné šlendriánstvo dôvodom na opustenie dobrej myšlienky a návrat napríklad k aktivačným prácam, ako to navrhuje ĽS-HZDS?
Nielen pre krízu
Okrem ôsmich „najznámejších“ funguje na Slovensku ďalších vyše 40 sociálnych podnikov a každý z nich zamestnáva približne 10 ľudí v oblastiach, ako je odpadové hospodárstvo, cestovný ruch, priemyselná výroba, spracovanie kovov, špecializované stavebné práce, výroba ošatenia, údržba miestnych komunikácií alebo čistenie verejných priestranstiev. Väčšinou sú to práce, ktoré môžeme nazvať verejnoprospešnými.
Častým argumentom odporcov sociálnych podnikov je to, že narúšajú konkurenčné prostredie, keď zamestnávajú dotovanú pracovnú silu a majú tak nižšie prevádzkové náklady. Zrušenie sociálnych podnikov však v tomto prípade nie je riešenie, práve naopak. Aktivačné práce totiž nezakladajú medzi „zamestnávateľom“ teda obcou alebo štátom a nezamestnaným pracovno-právny vzťah, čo znamená, že pracujúci nemá žiadne záväzky určenú prácu splniť. To pracovné návyky nezamestnaných ešte viac deformuje. V prípade sociálnych podnikov ide práve o riadne zamestnanie so zmluvou uzatvorenou podľa Zákonníka práce.
Sociálne podniky sú nový a rozhodne efektívnejší prvok v boji s dlhodobou nezamestnanosťou, a to nielen v čase krízy. Pripomeňme si, že tieto podniky začali vznikať pred vyše rokom, keď sa Slovensko pýšilo najvyšším hospodárskym rastom v histórii. Problém je v tom, že ani vysoký hospodársky rast neposkytol pracovné miesta ľuďom, ktorí sú bez práce už celé roky. Títo ľudia už zväčša stratili akékoľvek pracovné návyky a bez tých sa s nimi nikto v normálnej firme trápiť nebude. To si radšej zabezpečí pracovníkov zo zahraničia, čo nie je až taký problém.
Nenarúšajú konkurenciu
Argument o narúšaní hospodárskej súťaže je nepravdivý ešte z jedného dôvodu. Sociálne podniky totiž zamestnávajú ľudí, ktorých bežné firmy zamestnať nechcú. Nevytvárajú teda na trhu práce nijakú konkurenciu, neberú zamestnancov ostatným zamestnávateľom. Naopak, robia „službu“ nielen dlhodobo nezamestnaným, ale aj ostatným podnikateľom, lebo po zaučení sú pripravení, aby pracovali v normálnej súkromnej firme. Bez dodatočných nákladov súkromného zamestnávateľa na školenia a inú odbornú prípravu, a najmä bez strachu, ako bude treba dozerať na niekoho, kto už celé roky do ničoho poriadne „nepichol“.
Dokonca ani na trhu výrobkov nie sú skutočnou konkurenciou, lebo iba zapĺňajú medzeru, ktorá objektívne existuje. Najmä, ak sa zameriavajú na výrobu a služby, ktoré potrebujú samosprávy, alebo nimi zriadené organizácie, resp. štátna sféra. Verejný sektor je práve v tomto období finančne poddimenzovaný a situácia lepšia nebude. Sociálne podniky s nižšími nákladmi, ale predovšetkým bez vytvárania zisku môžu práve v ťažkých časoch pomáhať verejným inštitúciám prežiť. Z občanov sa dozaista nikto nebude hnevať, ak samospráva dokáže takýmto spôsobom znížiť svoje náklady, resp. splniť ich očakávania.
Presnému posúdeniu by mala predchádzať presná analýza. Nie je však až taký veľký problém – na základe vyhodnotenia pilotných projektov – obmedziť sortiment výrobkov a služieb sociálnych podnikov tak, aby v prvom rade „obsluhovali“ verejný sektor. Takto budú prostriedky, investované do sociálnych podnikov, využité ešte efektívnejšie. Sociálne podniky totiž musia aj prípadný zisk investovať naspäť do vlastného fungovania a vytvárania ďalších pracovných miest.
Lepšie, než iba dávať podporu
Navyše treba tu mať na pamäti ešte jedno číslo a to, koľko stojí štát jeden nezamestnaný. Podľa prepočtov je to okolo 300 eur mesačne na dávkach a príspevkoch v hmotnej núdzi. Príspevok na zamestnávanie uchádzačov o zamestnanie v sociálnom podniku by mal byť približne 400 eur, ale s tým, že tento nezamestnaný sa neskôr na trhu práce uplatní s väčšou pravdepodobnosťou, ako keď nerobí nič, alebo sa len zúčastňuje na aktivačných prácach.
Sociálne podniky by podľa vládnej koncepcie mali zakladať nielen neziskové organizácie, ale aj obce, ba tie predovšetkým. Samosprávam môžu tieto podniky pomôcť minimálne v dvoch rovinách. Po prvé pri zamestnávaní ľudí, ktorí sú dlhodobo bez práce, čo je problém, ktorý oveľa viac pociťujú obce, kde títo ľudia žijú, než štátne úrady, ktoré im len vyplácajú podporu. Dlhodobo nezamestnaní sú náchylnejší na asociálny spôsob života, na kriminálne správanie – a toto všetko sa väčšinou v nejakej miere týka aj ľudí v ich okolí, teda obce či mesta.
Samosprávy môžu využiť túto príležitosť na orientovanie sociálnych podnikov do oblastí takej produkcie alebo služieb, ktoré sami potrebujú, ale (opäť väčšinou dlhodobo) si ich nemôžu, vzhľadom na svoju finančnú situáciu, dovoliť. Vynaložené štátne (európske) prostriedky teda nielenže vrátia do pracovného procesu ľudí, ktorých musí štát aj tak finančne podporovať, ale navyše umožní samosprávam pustiť sa napríklad do investičných akcií, ktoré by si inak nemohli dovoliť.
Treba aktívnejšie samosprávy
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny chce samosprávam poskytnúť na vytváranie sociálnych podnikov 70 miliónov eur. Okrem zamestnávania nezamestnaných budú môcť budovať aj infraštruktúrne kapacity pre potreby podniku a najmä samotnej obce. Podmienky zamestnávania by mali zostať rovnaké. Uchádzačov o zamestnanie budú zamestnávať minimálne rok a okrem toho budú musieť aktívne prispievať k ich uplatneniu na otvorenom trhu práce.
Motiváciou bude najmä znižovanie príspevku na zamestnaného uchádzača o zamestnanie, keď v prvom roku dostáva zamestnávateľ príspevok vo výške 50 % z celkovej ceny práce, v druhom roku je to 40 %, ale v ďalších rokoch už nárok na príspevok nemá. Okrem toho musia sociálne podniky preukazovať použitie 30 % vytvoreného zisku na zlepšenie pracovných podmienok, prípadne vytvorenia nových pracovných miest.
Ministerstvo práce ponúka samosprávam aj iné nástroje na podporu zamestnávania občanov. V čase krízy nejde len o dlhodobo nezamestnaných, ale aj o tých, ktorí o zamestnanie práve prišli. Samosprávy však v tomto smere nie sú dostatočne aktívne a flexibilné. Ministerstvo im ponúka peniaze, ale od predstaviteľov obcí a miest si to vyžaduje aktívne riadenie. Lenže samosprávy radšej načahujú ruky a sťažujú sa na nedostatok financií namiesto toho, aby s pomocou dotácií vytvárali pracovné miesta, a tým si lacnejšie zabezpečili služby a tovary, na ktoré žiadajú peniaze od ministerstva financií.
Hospodársky rast nestačí
To, či sociálne podniky pomôžu znížiť dlhodobú nezamestnanosť na Slovensku, však rozhodne jasné a jednoznačné nie je. V praxi sa možno naozaj ukáže, že ani sociálne podniky si nevedeli poradiť s dlhodobo nezamestnanými a bude potrebné hľadať ďalšie spôsoby, ako ich zaradiť naspäť do pracovného procesu. Slovensko malo problém s nezamestnanosťou (a najmä dlhodobou) už aj pred krízou, dnes je rozdiel akurát v tom, že sa k nám pridali ďalšie európske krajiny. Na Slovensku je teraz bez práce 12 % aktívneho obyvateľstva, z toho veľký podiel tvoria dlhodobo nezamestnaní.
Obe čísla patria k najvyšším v celej EÚ. Nemôžeme sa tomu len prizerať a tváriť sa, že hospodársky rast a zahraničné investície tento problém vyriešia. Lebo keby to tak naozaj bolo, nebol by potrebný ani tento článok. „Tigrí“ hospodársky rast v minulých rokoch by totiž ľuďom, ktorí celé roky nerobili, jednoducho pomohol sám. Nestalo sa to však. A aj zo skúseností z iných krajín je dnes už zrejmé, že sa to ani nestane. Hospodársky rast v globalizovanom svete zabezpečuje rast zamestnanosti iba v obmedzenej miere. A s dlhodobou nezamestnanosťou prakticky nehýbe.
Niektoré regióny Slovenska potrebujú osobitnú pozornosť aj osobitný prístup, lebo nezamestnanosť znamená okrem ekonomického aj vážny sociálny a spoločenský problém, ktorý treba riešiť. Sociálne podniky, ako jeden z nástrojov aktívnej politiky trhu práce, by preto mali dostať šancu. V nijakom prípade by nemali byť len nástrojom na vytĺkanie politického kapitálu a mediálneho tlaku na súčasnú vládu.
Monika Martišková, Braňo Ondruš
