O novinároch a plagiátoroch

V období, keď sa niektoré zvieratá tradične ukladajú na zimný spánok, sme na Slovensku svedkami aj opačného fenoménu. Istý endemický druh, známy pod označením „novinár mienkotvorný“, sa z ničoho nič prebudil zo sna.
Počet zobrazení: 976
4509-22-ilustracna foto-SITA Michal Burza-m.jpg

V období, keď sa niektoré zvieratá tradične ukladajú na zimný spánok, sme na Slovensku svedkami aj opačného fenoménu. Istý endemický druh, známy pod označením „novinár mienkotvorný“, sa z ničoho nič prebudil zo sna. Tieto osobité tvory sa vyznačujú pravidelnou hybernáciou v období tzv. uhorkovej sezóny. Počas tohto obdo­bia produkujú hybernujúci novinári iba bezduchý bľabot, ktorý svojím obsahom nápadne pripomína niektoré repliky z Ionescových Stoličiek.

Ergo, slovenský „mienkotvorní“ novinári sa po dlhom spánku zobudili zo sna a rozhodli sa zalistovať v diplomových prácach našich politikov. Nevedno, čo presne v nich hľadali, dôležité je, že našli. A nie hocičo, ale rovno plagiát. Nikto síce presne nevie, čo to ten plagiát je, ale medzi našimi zvieratkami sa už rozšírilo, že sa to nedá jesť. A keďže naši novinári sú živočíchy veľmi učenlivé a vedia aj písať (hoci gramatika a pravopis presahujú ich momentálne kapacity), rozhodli sa niektorí z nich o plagiátorstve medzi politikmi napísať. Fakt, že stále presne nevedia, o čo pri tom plagiátorstve vlastne ide, je nepodstatný. Keby mali novinári písať len o tom, čomu rozumejú, nemohli by písať vlastne o ničom. V tomto prípade však médiá trafili do čierneho. Je to síce čierne pozadie tesne vedľa terča, ale snaha sa cení.

Slovenským novinárom teda konečne došlo to, čo väčšina populácie tušila už dávno, t. j. že nie každý politik ašpiruje na Nobelovu cenu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že predmetný „plagiát“ poslankyne Zmajkovičovej vlastne ani nie je plagiátom. Texty právnych predpisov totiž nie sú autorským dielom a považujú sa za všeobecne známe. Plagiátom sa rozumie napodobenina alebo okopírovanie cudzieho umeleckého alebo vedeckého diela bez uvedenia autora. Nakoniec, keby sme si pozreli právnické učebnice, málokde nájdeme citácie zo zákona osobitne vyznačené. Prečo by teda mali študenti robiť niečo, čo nerobia ani ich pedagógovia a nevyžaduje to ani autorský zákon?

Táto spanilá jazda médií by však mohla byť spoločensky mimoriadne prospešná, keby slovenskí „mienkotvorní“ novinári nezostali v rámci evolúcie stagnovať na určitom vývojovom stupni, v dôsledku čoho nie sú schopní uvedomiť si podstatu problému. Mali by sa zamyslieť nad tým, že v systéme vysokoškolského vzdelávania na Slovensku je niečo patologické. A netýka sa to len pochybných garážových univerzít s detašovanými pracoviskami v Hornej Dolnej, kde výučba prebieha tak, že rýchlokvasený docent číta v poli svoje skriptá, ktoré nedosahujú ani úroveň plagiátu. Podliezanie elementárnych pravidiel je bežnou praxou na väčšine slovenských vysokých škôl.

Skutočným problémom, ktorý by mal novinárov trápiť, je odovzdávanie kvalifikačných prác „zbúchaných“ doslova „za noc“ bez akéhokoľvek vlastného prínosu študenta. To je na Slovensku skôr štandardom ako výnimkou. Nečudo. Veď diplomová práca sa u nás považuje viac-menej za formalitu. Pritom by malo ísť o najdôležitejší výstup študenta pri ukončení štúdia. Kým v rámci štátnych skúšok sa overujú hlavne namemorované vedomosti, záverečnou prácou kandidát na získanie akademického titulu preukazuje schopnosť samostatne tvorivo riešiť vybraný problém a formulovať vlastné závery a názory. Namiesto toho však v mnohých prípadoch (týka sa to predovšetkým humanitných odborov) predstavuje spracovanie a obhajoba diplomovej práce skôr frašku v dvoch dejstvách. Tvrdiť, že je to výlučne chyba študentov, by bol alibizmus. K spracovaniu kvalitnej záverečnej práce študentov totiž systém ani nenúti ani nemotivuje. Prečo by sa mali snažiť, keď rovnaký titul napokon dostanú aj tí menej usilovní a kvalitná práca nakoniec aj tak skončí založená medzi hŕbou „braku“. Navyše, v humanitných odboroch sa môže aj dvadsať rokov po „nežnej“ vyjadrenie vlastného názoru na problematiku premietnuť v podobe šťavnatého posudku oponenta s ešte šťavnatejším hodnotením.

Kritické myslenie sa u nás jednoducho nenosí. A zdá sa, že to trápi málokoho. Určite nie našich novinárov, ktorí o niečom podobnom jakživ nepočuli. Niet sa čo čudovať. Deväť z desiatich zoológov sa zhoduje v názore, že schopnosť myslenia je u živočíšneho druhu „novinár mienkotvorný“ značne redukovaná a je úplne bežné, že tieto zvieratá pre stromy nevidia les. Pochopiť, že škandál s titulmi a diplomovkami je prejavom vážneho zlyhávania systému vysokoškolského vzdelávania, celkom zjavne presahuje mentálne schopnosti slovenských novinárov. A možno je to celé inak. Po skúsenostiach s Richardom Sulíkom by sme mali radšej dúfať, že v blízkej budúcnosti žiadneho politika náhle „neosvieti“ a nerozhodne sa do svojej diplomovej práce napísať vlastné „prevratné“ myšlienky. Kým však bude úroveň kvalifikačných prác poslancov porovnateľná s kvalitou článkov v médiách, nemáme sa čoho báť.

Autor je doktorandom na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984