Studená vojna novej generácie: farebné revolúcie
Každá z udalostí, ktoré opíšem, sa stala v inom čase, v inej krajine. Keď ich však zaradíme za seba, začne byť evidentné, že všetky scenáre pochádzajú z toho istého zdroja. Tieto udalosti, ktoré naozaj vyzerajú, ako by ich „jedna mater mala“, už dostali aj spoločné pomenovanie: farebné revolúcie. To iba posilňuje presvedčenie, že za ich spoločným názvom, jednotným scenárom a podobným priebehom treba hľadať aj rovnaký úmysel.
V Gruzínsku sa 2. novembra 2003 uskutočnili parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila koalícia prezidenta Eduarda Ševardnadzeho. Radikálna opozícia vyhlásila, že voľby boli hrubo zmanipulované a rovnako sa vyjadrili aj niektorí medzinárodní pozorovatelia. Vodca radikálnej opozície Michail Saakašvili sa vyhlásil za víťaza volieb a usporiadal s pomocou mimovládnych organizácií sériu masových demonštrácií. Vtedy po prvý raz zaznelo heslo „Chmara“ (Dosť!). Keď sa nový parlament zišiel na svojom prvom zasadaní, Saakašvili a jeho prívrženci vtrhli do budovy „vyzbrojení“ ružami a prerušili prezidentov prejav. Polícia im v tom nezabránila. Ševardnadze urýchlene opustil zasadanie. Ruže v parlamente prispeli k tomu, že prevrat nazvali Ružovou revolúciou.
O rok neskôr, 31. októbra 2004, boli prezidentské voľby na Ukrajine. Prvé kolo vyhral tesne Viktor Janukovyč pred Viktorom Juščenkom. Aj druhé kolo volieb vyhral Janukovyč. Juščenkov tábor vyhlásil, že voľby boli zmanipulované a mimovládne organizácie, ako aj medzinárodní pozorovatelia, im dávali za pravdu. Nasledovali demonštrácie, na ktorých dominovala oranžová farba a znelo heslo Pora (Už je čas!). Tak vznikla Oranžová revolúcia. Krátko potom, ako sa v Kirgizsku skončili 13. marca 2005 parlamentné voľby, prepukli v mnohých mestách protesty. Medzinárodní pozorovatelia zaznamenali síce vo voľbách určitý pokrok, ale vraj ešte nespĺňali požadované kritériá. Keď protesty prerástli do násilia, prezident Askar Akajev opustil krajinu a 5. apríla rezignoval. Napriek násiliu, ktoré sprevádzalo protesty, dostali udalosti názov Tulipánová revolúcia.
V Bielorusku prepukli 19. marca 2006 demonštrácie ešte skôr, ako boli známe výsledky prezidentských volieb. Protesty doma i za hranicami sa navyše začali pripravovať už dlho predtým, bez ohľadu na to, ako voľby dopadnú. Lenže kým na námestí v Minsku sa prvý protest začal s asi 10-tisíc demonštrantmi, ich rady postupne zredli, až si nakoniec asi 200 „skalných“ postavilo na námestí stany. Tie polícia zlikvidovala bez použitia násilia. Opozícia sa ešte zmohla na jednu demonštráciu, ale tým sa skončilo hnutie, ktoré dostalo názov Džínsová revolúcia.
V moldavských parlamentných voľbách 5. apríla 2009 zvíťazili komunisti, ale aby mohli zvoliť aj prezidenta, im chýbal jeden hlas. Medzinárodní pozorovatelia označili voľby za férové a víťazstvo komunistov predpovedali aj prieskumy. Napriek tomu opozícia a mimovládne organizácie zorganizovali protesty, ktoré vyústili do útoku na budovu parlamentu a prezidentský palác. V zmenenej a vybičovanej atmosfére, na ktorej sa podieľali aj vyhlásenia zahraničných politikov, získala opozícia v nových voľbách viac hlasov, ale nie dosť na to, aby si mohla zvoliť aj svojho prezidenta.
Možno teda urobiť určitý súhrn: Porazená strana po voľbách tvrdí, že boli zmanipulované, pričom sa odvoláva aj na prieskumy nezávislých agentúr a názory zahraničných pozorovateľov. Nasledujú masové protesty, v ktorých dominujú aktivity mimovládnych organizácií a študentov. Jednota sa demonštruje spoločnými symbolmi (kvety, farba) a spoločným heslom. Vládna moc váha so zásahom aj v prípade evidentných výtržností, čo opozíciu ešte povzbudí, lebo to vníma ako prejav slabosti režimu. Demonštranti potom parlament jednoducho rozoženú, prípadne si vynútia opakovanie volieb.
To, aby sa zrodila farebná revolúcia, si vyžaduje určitú postupnosť krokov a akcií. Preto býva na začiatku konkrétny cieľ sformovaný stratégom, nasleduje voľba vhodnej metódy a hľadá sa jej vykonávateľ. K tomu treba mať nevyhnutné materiálne prostriedky a nakoniec aj vhodnú skupinu volajúcu po zmenách.
Stratég Zbygniew Brzezinski
Známy rusofób Zbigniew Brzezinski vo svojich prácach z konca 20. storočia radí, ako si majú USA udržať nadobudnutú pozíciu globálnej veľmoci. Jeho kniha The Grand Chessboard (Veľká šachovnica) je zaujímavá už podtitulom: Nadradenosť Ameriky a jej geostrategické imperatívy. Autor tvrdí, že v nasledujúcich rokoch bude pozornosť sveta zameraná na oblasť Centrálnej Ázie, ktorá je známa nesmiernymi zdrojmi nerastného bohatstva a susedí aj s ďalšou oblasťou oplývajúcou veľkými energetickými zdrojmi, s Perzským zálivom. Brzezinski dospel k názoru, že každá krajina, ktorá sa môže stať dominantnou v tomto regióne, bude priamo ohrozovať americké záujmy. V regióne sú dve takéto krajiny: Rusko a Čína, ale Brzezinski vidí väčšie nebezpečenstvo v Rusku. Kniha vyšla v roku 1997, teda v čase, keď Jeľcinovo Rusko bolo už iba tieň bývalej superveľmoci. Preto autor dospel k názoru, že oslabené Rusko bude stáť pred „dilemou jedinej alternatívy“. Neostane mu nič iné, iba v záujme prežitia prijať západné pravidlá hry. To však povedie k rozpadu Ruska na tri štáty. Európske Rusko, Sibír a Ďaleký východ.
Učiteľ Sharp, žiak Helvey
V čase, keď Brzezinski rozvíjal svoje stratégie s cieľom oslabiť Rusko v záujme udržania dominantného postavenia USA, existovali už aj vhodné metódy. V Harvarde sedel profesor Gene Sharp, ktorý sa zaoberal úvahami, ako dosiahnuť politické ciele bez použitia násilia. Výsledky zhrnul v knihe Politika nenásilných akcií (The Politics of Non-violent Action).
Gene Sharp sa narodil v roku 1928 v rodine protestantského kňaza a počas štúdií sa zaujímal o nenásilné metódy politického boja, aké používal Gándhí. V roku 1965 prišiel na Harvardovu univerzitu, kde o dve desaťročia založil Ústav Alberta Einsteina zameraný na štúdium a využívanie nenásilných akcií na dosiahnutie politického cieľa. Ako ironicky poznamenal Stephen Gowans, zásluhou pacifistu Sharpa môžu vládnuce kruhy USA dosiahnuť svoje imperiálne ciele už aj nevojenskými prostriedkami.
V roku 1987 prišiel si na Harvard doplniť vzdelanie penzionovaný plukovník armády Robert Helvey, predtým aj vojenský atašé v Barme (Mjanmarsko), v krajine, ktorá sa vtedy zmietala v nepokojoch vyvolaných snahou USA dosiahnuť zmenu režimu ozbrojeným bojom. Všimol si aj Sharpove prednášky a zaujal ho najmä výrok, že „strategický nenásilný boj nie je nič iné, iba boj o moc. Ako sa dostať k moci a ako v tom zabrániť iným“. Pod vplyvom Sharpových koncepcií dospel Helvey k presvedčeniu, že to môže byť metóda vhodná aj pre Barmu. Neskôr svoj poznatok opísal slovami: „Keď máte vo svojej skrinke na náradie iba kladivo, každý problém sa vám javí ako klinec.“ Rozhodol sa preto hľadať iné náradie, a tým aj iný prístup k problémom Barmy. Nástroj mu poskytol práve profesor Sharp a jeho publikácie, pre ktoré neskôr dostal prívlastok „Clausewitz nenásilného boja“. Ak sa totiž nemecký vojenský teoretik Carl von Clausewitz preslávil výrokom, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami, Sharp sa pričinil o poznatok, že politické ciele sa dajú dosiahnuť aj bojom, ktorý nemá podobu vojny. Plukovník Helvey obohatil jeho koncepciu o presvedčenie, že nenásilie môže byť dokonca pokračovaním vo vojne, či už studenej alebo ozajstnej.
Helvey sa Sharpa pýtal, či by sa jeho metódy nedali uplatniť v Barme medzi budhistami, pre ktorých je nenásilie prirodzenou formou života. Tak vzniklo zaujímavé spojenie medzi „pacifistom“ Sharpom a plukovníkom Helveyom. Sharpa dal Helvey tajne dopraviť do Barmy, kde potom spolu cvičili opozíciu v metódach nenásilného uchopenia moci. Mali na to od vlády 25 miliónov dolárov. Svoje poznatky Sharp nakoniec sformoval do knihy Od diktatúry k demokracii (From Dictatorship to Democracy). Obsahuje aj zoznam 198 nenásilných akcií, ktoré možno použiť na zvrhnutie ktoréhokoľvek režimu.
Sharpove aktivity v Barme zamerané na posilnenie amerického vplyvu mali síce dobrý štart, ale žalostný koniec. Prispeli k víťazstvu Národnej ligy za demokraciu, ktorú viedla Aun Schan Su Ťij, ale vojenská junta toto víťazstvo označila za predĺženú ruku Washingtonu. Preto odmietla uznať výsledky volieb a Su Ťij skončila v domácom väzení.
Začalo sa to v Srbsku
Helveyovi neostalo iné, iba hľadať ďalšie miesto, kde by uplatnil Sharpovu teóriu obohatenú o vlastné poznatky. V tom čase bolo takých miest nadostač vo východnej Európe, preto sa okamžite našli aj finančné prostriedky. V roku 2000 vyslal Medzinárodný republikánsky inštitút plukovníka do Srbska, kde sa zameral na predstaviteľov opozičnej skupiny Otpor. K dispozícii už mal aj srbský preklad Sharpovej knihy.
Tucet aktivistov Otporu pozval Helvey do Budapešti, kde ich v pohodlí luxusného hotela zasväcoval do metód nenásilného uchopenia moci. V jednom zo svojich neskorších rozhovorov potom opísal aj priebeh tohto kurzu. Podľa plukovníka Helveya nie sú nenásilné akcie ničím iným, iba inou formou bojovej operácie. Preto aj pri nich treba myslieť v termínoch vojny. Ako vojak pripisoval veľký význam iniciatíve. „Nikdy nezvíťazíte, ak ste v defenzíve. Musíte byť ofenzívni, či ide o vojenský boj, alebo boj bez zbraní,“ tvrdí Helvey. Dôraz kládol aj na rozličné metódy propagandy. „Propaganda nie je dnes veľmi pekné slovo. Zvykneme uprednostňovať pojem svetové médiá alebo informácia. Lenže ja stále používam tento termín, lebo jasne identifikuje, čo propaganda je a že zabezpečuje informácie, aby zmenili vzťah, ktorý ovplyvňuje správanie.“ Počas školenia vychádzal zo Sharpových poznatkov, že každý režim je závislý od rozhodujúcich zdrojov moci. Od určitej morálnej autority, podriadenosti alebo aspoň určitej spolupráce ľudí, armády a polície, od ekonomického systému a byrokracie. Kľúčom je oslabiť tieto piliere režimu.
V bývalej Juhoslávii sa 24. septembra 2000 uskutočnili prezidentské voľby, v ktorých síce zvíťazil kandidát opozície Vojislav Koštunica, ale keďže nezískal dosť hlasov, volebná komisia vyhlásila druhé kolo volieb. Opozícia tvrdila, že jej kandidát zvíťazil už v prvom kole, preto zorganizovala sériu demonštrácií. Zároveň vyzvala prezidenta Slobodana Miloševiča, aby odstúpil. Keď nevyhovel ich žiadosti, zaútočili na budovu parlamentu a podpálili ju. Miloševič pod tlakom ulice rezignoval.
Kurzy uchopenia moci
Srbi z hnutia Otpor vyškolení plukovníkom Helveyom sa zakrátko stali školiteľmi v iných krajinách. Ich prvým cieľom bolo Gruzínsko a potom Ukrajina. Opozícia v oboch krajinách získala aj značnú finančnú a morálnu podporu od rozličných amerických nadácií a od miliardára Georga Sorosa. Iba počas troch mesiacov pred voľbami minul Soros v Gruzínsku 42 miliónov dolárov. Jeho Open Society Institute pokračoval v podpore tých „správnych“ Gruzíncov aj neskôr, ba údajne financoval Saakašvilimu z veľkej časti celý jeho vládny aparát. Ministri vraj dostávali 1 200 dolárov mesačne, ich námestníci 700 dolárov. Na podporu Oranžovej revolúcie poskytol Soros 65 miliónov dolárov a ďalšie nadácie pridali ešte 35 miliónov. Opozičný kandidát Juščenko dostal významnú finančnú výpomoc aj od miliardára Borisa Berezovského žijúceho v Británii, lebo pre podvody vydali úrady v Rusku naňho zatykač. Oveľa menšia čiastka (iba 12 miliónov) smerovala z USA na podporu revolúcie v Kirgizsku.
Evidentná bola aj prítomnosť zahraničných expertov a politikov v týchto krajinách. Kyjev napríklad navštívil v kritickom čase bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger, Zbygniew Brzezinski a neskorší kandidát na prezidenta John McCain. Po Kyjeve sa v tom čase pohyboval aj náš dobre známy plukovník Helvey.
Evidentné je aj osobné prepojenie niektorých politikov. Saakašvili študoval v USA a tam istý čas aj pracoval spolu so svojou manželkou, Holanďankou Sandrou Roelofsovou. Juščenkova manželka Kateryna je Američanka, dlhý čas pracovala pre vládu USA. Oponent jej manžela Viktor Janukovyč dokonca vyhlasoval, že pracovala aj pre CIA.
Malá podpora verejnosti
Skupiny, ktoré spustili farebné revolúcie tvrdili, že majú širokú podporu obyvateľstva. Ukázalo sa, že v skutočnosti iba uplatnili metódu nátlakových skupín, ktoré dokážu presadiť zmenu, aj keď majú za sebou len päť percent spoločnosti. Musia však byť natoľko aktívni, že upútajú pozornosť médií. Druhou podmienkou ich úspechu je existencia „mlčiacej väčšiny“, ktorej je vývoj ľahostajný. Prax potvrdila, že vo farebných revolúciách išlo naozaj o akcie skupín, ktoré majú malú podporu obyvateľstva. Napríklad srbské hnutie Otpor získalo v riadnych parlamentných voľbách v roku 2003 iba 1,6 % hlasov. Ukrajinské hnutie Pora dostalo napriek koalícii s ďalšou stranou len 1,5 % hlasov.
Po Oranžovej revolúcii bolo už evidentné, že ide o akcie riadené z jedného centra. V ďalších farebných revolúciách sa preto ohrozené režimy vzmohli natoľko, že dokázali podniknúť aj úspešné protiopatrenia. Prejavilo sa to najmä v Bielorusku, kde sa Džínsová revolúcia doslova rozplynula.
Sharpovu knihu Od diktatúry po demokraciu medzitým preložili do 28 jazykov, okrem iných aj do ruštiny, španielčiny, čínštiny a tibetčiny. Navyše je voľne prístupná na internete a možno ju dokonca rozmnožovať bez povolenia autora, čo je vo svete založenom na trhových vzťahoch naozaj nezvyčajné.
A tak podľa prekladov možno tušiť, akým smerom sa budú uberať ďalšie aktivity ľudí typu plukovníka Helveya. Afganistan to zrejme nebude, napriek tomu, že tamojšie prezidentské voľby boli fraškou a v okolí prezidenta Karzaja bujnie korupcia.
