Osadné
Nebyť režiséra Marka Škopa, ležala by obec Osadné možno dodnes ukrytá pred zrakmi celého sveta potichu spievajúc svoju poslednú pieseň. Možno sa v tejto súvislosti do mysle tlačí istá paralela demografie obce a rozvoja cestovného ruchu v tomto akoby zabudnutom kraji, ale nedajme sa pomýliť. Socha medveďa, miestna krčma (v ktorej sa odohráva podstatná časť filmu) či krypta v tamojšom kostole sú iba ako predjedlo pre turistických labužníkov.
Snímka Osadné získala na tohtoročnom festivale v Karlových Varoch cenu za najlepší dokumentárny film nad tridsať minút. Starosta obce Ladislav Mikuláško, pravoslávny kňaz Peter Soroka a rusínsky aktivista Fedor Vico putujú do Bruselu propagovať svoju obec a lobovať v prospech podpory turistického ruchu. O filme sa v našich médiách popísalo mnoho, ale čo vlastne tento kraj ukrýva?
Kraj pralesov a lesných chodníkov
Obec Osadné sa nachádza na rozhraní Východných Karpát a Bukovských vrchov. Podľa Google Maps by cesta z Bratislavy mala trvať približne sedem hodín, ibaže za metropolou Šariša už priemernou rýchlosťou nemôžete konkurovať ani konskému povozu, takže treba počítať s celodenným cestovaním. Osadné je poslednou dedinou pred slovensko-poľskou hranicou. Ideálne je, ak na výlet do tohto kraja skombinujete bicykel a pešiu turistiku. Po pár kilometroch sa asfaltka končí a začína sa náučný chodník, ktorý bol ešte v roku 2004 obyčajnou rozbahnenou cestičkou. Dnes je už dláždený kameňmi a potoky preklenujúcimi mostíkmi. Vo filme Osadné môžete vidieť jeho slávnostné otvorenie za účasti europoslanca Milana Gaľu.
Lesná cestička vás povedie cez prales (zapísaný v zozname UNESCO) až po hranicu s Poľskom, kde ako spomienka na hraničné kontroly stojí bývalá colnícka búdka. Od nej je už len pár krokov k železničke s netradičným rozchodom 1 000 mm, ktorej história siaha až do roku 1898. Pôvodne, ako väčšina lesných železničiek, slúžila na prepravu dreva. Dnes vozí turistov na trase Wola Michova – Balnica – Majdan – Cisna – Dolzica – Przyslup. Bukovské vrchy a Národný park Poloniny ukrývajú v sebe viacero skrytých krás. Milovníci cyklistiky by určite nemali vynechať okružnú trasu okolo priehrady Starina, ktorá je najväčšou nádržou na pitnú vodu na Slovensku. Aby vznikla, museli v jej spádovej oblasti zatopiť niekoľko obcí a dnes tu nenájdete absolútne žiadnu civilizáciu.
Jazdu po novej asfaltovej ceste si môžete naplno vychutnať bez toho, aby ste stretli čo i len jediné auto. Ak sa rozhodnete pokračovať na Ruské sedlo (hranica s Poľskom), pripravte sa na nespevnenú cestu. Odmenou za „kosťotrasenie“ vám bude možnosť viezť sa po zvyškoch cesty Porta Rusica, čo je bývalá obchodná spojnica medzi Uhorskom a Malopoľskom z roku 1865, ktorá bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Na Ruskom sedle, pár stoviek metrov od prameňa rieky Cirochy, čaká na cyklistov prekvapenie v podobe úplne novej asfaltky vedúcej do Poľska. Ak ňou zídete až do Cisny alebo Majdanu, ocitnete sa akoby v úplne inom svete. Kým okolie Stariny pôsobí ako panenská oblasť na konci sveta, v Cisne sa to priam hemží turistami, obchodíkmi či reštauráciami. V Majdane je centrálna stanička lesnej železnice.
Nie je to koniec sveta, ale začiatok iného
Okres Snina je severovýchodným cípom Slovenska a je tam aj najvýchodnejšia obec Nová Sedlica a najvýchodnejší bod krajiny – vrch Kremenec, kde sa stretáva slovensko-poľsko-ukrajinská hranica. V Novej Sedlici sa končí aj cyklochodník ikon, ktorý vedie zo Stakčína. Trasa je popretkávaná drevenými sakrálnymi kostolíkmi, ktoré k tomuto kraju neodmysliteľne patria. Ak budete mať šťastie, na dverách nájdete telefonický kontakt na správcu, ktorý vám otvorí a za dobrovoľný príspevok sa môžete nadýchať vône umeleckých diel a oltárov siahajúcich miestami až do 15. storočia. V obci Ulič stojí tabuľa smerujúca k štátnej hranici s Ukrajinou. Ak však tunajší kraj nepoznáte, cestu k hranici budete hľadať veľmi dlho. A to aj napriek tomu, že je vyznačená na všetkých mapách. V skutočnosti sa k nej dostanete úzkou zarastenou lesnou cestičkou. Ak by ste čakali, že hranice „Schengenu“ budú strážiť stovky po zuby ozbrojených pohraničiarov, budete sklamaní. Nič z toho, ani nijaký ostnatý drôt. Len hraničné stĺpiky vedúce lesným výsekom.
Ak vďaka dokumentárnemu filmu Osadné zavíta do tohto kraja čo i len jeden turista, malo to zmysel. Nenájde tu síce desiatky bufetov a reštaurácií lemujúce cyklistické chodníky ako v iných krajinách, ani nespočetné množstvo obchodíkov so suvenírmi, zato si však môže vychutnať nádhernú prírodu, kde-tu stretnúť plcha usídleného pod strieškou studničky, ale najmä príjemných a pohostinných ľudí. Osadné určite nie je koniec sveta, ale brána do sveta iného. Pokojného, neuponáhľaného a ešte málo objaveného.
