Smer – príbeh slovenskej sociálnej demokracie
Na oslavy sa ľudia zvyčajne tešia. Oslavujúci najmä na to, že sa opäť uvidia, spomenú si na pekné chvíle, pripomenú, čo ich spája. Také boli oslavy 10. výročia založenia strany Smer. Dvetisíc delegátov strany a hostia sa v bratislavskej Inchebe zúčastnili snemu, ktorý niesol rukopis skúseného režiséra. Len modrá tlač od zlosti zelenela a Mikuláš Dzurinda až ožltol. Snem mu vraj pripomenul 17. zjazd KSČ. Skôr mu mohol pripomenúť nominačný zjazd Georga Busha, proti ktorému bol snem Smeru iba stužková. No to by musel samozvaný líder opozície Dzurinda aj niečo vidieť – z hlbokého predklonu, alebo ešte horšie rektoalpinizmu sa to nedá.
Desaťročný príbeh Smeru je zaujímavý najmä tým, že je zároveň príbehom katarzie a „znovuzrodenia“ slovenskej sociálnej demokracie, pričom sa rozvíjal a naďalej rozvíja na pozadí vážnej hodnotovej krízy európskej sociálnodemokratickej ľavice.
Iná ľavica
Existuje verzia, podľa ktorej Robert Fico odišiel z SDĽ pre neuspokojené osobné ambície. Po tom, čo sa SDĽ po prvýkrát nie na základe vnútropolitických machinácií, ale volieb dostala do vlády, neočakával len on, že dostane nejaký dôležitý post. Bol v tom čase najpopulárnejším ľavicovým politikom, získal najviac preferenčných hlasov, mal politickú skúsenosť, veď poslancom Národnej rady bol od roku 1992 a roky bol aj členom vedenia SDĽ. Strana, ktorá sa navonok profilovala ako moderná a progresívna, však zlyhala hneď v prvej vážnej skúške – namiesto toho, aby obsadzovala vládne posty podľa programových priorít, vyberala si ich podľa toho, aby uspokojila osobné ambície „zaslúžilých súdruhov“. Ľuďom, ktorí sa na slovenskú vrcholovú politiku vtedy pozerali „zvonku“, ktorí nepoznali pomery vnútri SDĽ, a najmä v jej užšom vedení, naozaj mohli Ficove kroky pripadať ako urazený egoizmus. V skutočnosti však išlo o viac, o oveľa viac. Bez toho, aby to otvorene a nahlas pomenoval, Robert Fico po rokoch vzdal súboj o hlbšie vnútorné premeny postkomunistickej ľavicovej strany. Tá sa už dávno zmietala vo vnútorných súbojoch, ktoré predvolebný boj zastavil iba na chvíľu. Predovšetkým sa však vstupom do vlády odkryla jej programová nejednoznačnosť a najmä ideologická (hodnotová) prázdnota.
SDĽ išla v roku 1998 do vlády ako na porážku – vnútorne i navonok. Mentalitou svojich lídrov nebola na vládnutie vôbec pripravená. Neskôr sa ukázalo, že Robert Fico nebol jediný, kto to tušil, ale bol jediný, kto sa s tým nemienil zmieriť. A hoci to bolo v tej chvíli z jeho strany veľké osobné riziko, z SDĽ odišiel a rozhodol sa osamotený dokázať, že (sociálnodemokratická) ľavica môže a musí byť iná. V opačnom prípade nemá v dnešnom (kapitalistickom) svete nádej ani len na prežitie, nieto ešte na úspech.
Nešlo o prázdny protest
Všelijakým „čistým“ ľavičiarom sa to nepáčilo vtedy a nepáči ani dnes, ale po desiatich rokoch je isté – keby to vtedy Fico neurobil, keby zostal ako poslušný radový poslanec v klube SDĽ, postupne by sa nad ním „zatvorila voda“ a „zaslúžilí súdruhovia“ by ľavicu definitívne pochovali. V parlamente by SDĽ v roku 2002 vystriedala iba KSS a v roku 2006 už nikto. Z ľavice by sa stala nepodstatná mimoparlamentná politická sila a pravici by už na Slovensku nikto „neprekážal“. A ak sa niekomu zdá takýto scenár priveľmi katastrofický, nech si spomenie, koľko ľudí v roku 2000 pripúšťalo, že sa SDĽ v najbližších voľbách už vôbec nedostane do parlamentu a o ďalšie dva roky úplne zanikne.
Robert Fico v roku 1999 vysvetlil svoje rozhodnutie tým, že vyvodil závery „na základe osobného hlbokého nesúhlasu a sklamania z obsahu a štýlu politiky, ktorú po voľbách v roku 1998 realizovala tzv. vláda zmeny“. Stačilo iba pár rokov, aby sa s týmto konštatovaním stotožnila obrovská skupina ľavicových voličov, ktorá v roku 2002 volila najmä Ficov Smer a menej i komunistickú stranu. SDĽ a z nej odštiepená SDA získali iba hanebný zlomok ľavicových hlasov, aj to skôr zo zúfalstva, než z presvedčenia voličov.
Strana Smer síce vznikla z „hlbokého nesúhlasu a sklamania“ z dovtedajšej ľavicovej politiky, ale nebola len protestom. Robert Fico mal na rozdiel od ostatných zakladajúcich členov Smeru politické i stranícke skúsenosti, na základe ktorých možno ešte presne nevedel, čo a ako chce robiť, ale presne vedel čo a ako robiť nechce.
Hľadanie seba v globálnom kontexte
Za najkontroverznejšiu etapu považujú ľavicoví kritici hľadanie ideologického ukotvenia Smeru. Niet pochýb o tom, že Robert Fico a jeho spojenci ho chceli od začiatku budovať ako ľavicovú stranu, ale zároveň bolo jasné, že sa musia od dovtedajšej ľavice odlíšiť, inak by celé ich úsilie nemalo logiku a nemalo žiadnu cenu. Pritom sa Smer od svojho založenia usiloval pôsobiť ako úplne nový prvok na politickej scéne, ako alternatíva voči vtedajšej vládnej koalícii, i vtedajšej opozícii. Ešte pred voľbami v roku 2002 prijala strana do názvu prívlastok „Tretia cesta“. A o úsilí o modernú ľavicovú orientáciu svedčí aj vlastná definícia: „strana moderného progresívneho stredoľavého politického prúdu typu britskej Labour Party, alebo nemeckej SPD“.
Každý má právo na vlastný názor, na myšlienkový ideologický kvas v európskej sociálnodemokratickej ľavici, ktorý sa začal koncom minulého storočia. Avšak nikto objektívny nemôže poprieť, že v tomto období predstavovala tzv. tretia cesta (vo V. Británii), alebo „Das Neue Mitte“ (v Nemecku) legitímnu súčasť hľadania podoby novej modernej sociálnej demokracie. Tony Blair i Gerhard Schröder predstavovali v tom čase úspešnú odpoveď na nové výzvy globalizovaného sveta. Kam zaviedli svoje strany, je už dnes jasné, no po bitke vie byť každý generál. Neodškriepiteľným zostáva, že Blairovi sa podarilo ukončiť najúspešnejšie obdobie britských konzervatívcov a Schröder zasa „pochoval“ úspešnú éru charizmatického Helmuta Kohla.
Okrem toho si treba uvedomiť, v akej situácii Fico svoju novú ľavicovú stranu zakladal. Ľavica sa v povedomí slovenskej verejnosti (okrem prívržencov KSS) stále viac spájala na jednej strane s nepochopiteľným porazeneckým ústupom vo vzťahu k Dzurindovej pravici, na strane druhej s „protireformnou“ konzervatívnou politikou topiacou sa vo vnútorných sporoch a korupčných a klientelistických škandáloch.
Praktická, čiže pre ľudí
Hoci sa to nám, stále zapáleným a hlboko presvedčeným ľavičiarom, nepáčilo, ľavica sa na konci prvého „Dzurindovho“ volebného obdobia stala synonymom bezzásadovosti a hodnotovej prázdnoty. Bežní ľudia sa topili v neistote, deklarované ľavicové hodnoty boli v príkrom rozpore s reálnou vládnou ľavicovou politikou. Nikto už a s istotou nevedel povedať, čo to vlastne ľavica a ľavicová politika v slovenských pomeroch (koľko potenciálne ľavicových voličov zaujímali teoretické dišputy ľavicových intelektuálov?) znamená. Pojem ľavica sa spájal s absolútnou nedôveryhodnosťou.
Dnes už chápeme, že prihlásiť sa v takejto situácii k ľavici by znamenalo veľkú chybu z taktického a napokon i strategického hľadiska a predovšetkým by to neumožnilo v očiach verejnosti dostatočne sa od vtedajšej chybujúcej ľavice (ešte vôbec ľavice?) vyčleniť.
Keď Robert Fico vyhlásil, že „nie je dôležité, či je mačka biela, alebo čierna, ale či chytá myš“, nebol to triumf bezzásadového pragmatizmu, ale úsilie zrozumiteľne povedať, že ľavicovému Smeru ide a pôjde najmä o praktické riešenia v prospech ľudí. To bol zásadný rozdiel od SDĽ, ktorá sľubovala „lepší život“, ale jej praktická politika bola od praktických potrieb jej voličov vzdialená na hony. (Ako sa neskôr ukázalo, ešte horšiu „ľavicovú“ politiku v praxi predvádzala KSS.)
Vláda – rozhodujúca skúška
Neviem, ako prijal Robert Fico, Robert Kaliňák, Boris Zala či Dušan Čaplovič volebný výsledok Smeru v roku 2002. Možno ho vtedy naozaj vnímali ako neúspech. Dnes je však jasné, že to tak nebolo. Stačí si len uvedomiť, že takmer 14 % voličských hlasov získala strana, ktorá mala dovtedy jediného poslanca v parlamente. Na druhej strane je dnes evidentné, že štvorročný pobyt v opozícii Smer dokázal využiť nielen na to, aby s obrovským náskokom porazil svojich hlavných politických súperov, ale aby sa zároveň poctivo pripravil na vládnutie tak, aby to nebolo len štvorročné narábanie s mocou, ako nám to v rokoch 1998 – 2006 predvádzal Mikuláš Dzurinda.
Smer sa za tie štyri roky navyše ideologicky vyprofiloval. Nepochybne k tomu dopomohlo aj vytvorenie čisto pravicovej vlády v roku 2002. Občania mohli jasne vidieť, čo v praxi znamená pravicová politika – v ekonomike, spoločenskej sfére, národných otázkach, v oblasti zdravotníctva, školstva a kultúry. Vznik inštitútu ASA bol dôkazom, že Smer svoju ideologickú profiláciu berie vážne a pracuje na nej systematicky. Napokon, hľadanie nových sociálnodemokratických odpovedí na „otázky doby“ menili i tvár európskej sociálnej demokracie a aj tento proces ovplyvňoval ideologickú profiláciu Smeru. A mimoriadne dôležitým krokom sa ukázala byť integrácia drobných a bezvýznamných ľavicových strán do jedného celku.
Doteraz najvýznamnejšiu časť prvého desaťročia života Smeru predstavuje obdobie po júni 2006. Osud SDĽ ukázal, že rozhodujúcou skúškou každej, a najmä ľavicovej politickej strany, nie je akokoľvek dlhý pobyt v opozícii, ale akokoľvek krátky pobyt vo vláde. A už fakt, že Smer sa nebojí ani vysvedčenia, ktoré pri urnách vystavujú voliči, svedčí o tom, že príbeh slovenskej sociálnej demokracie má veľkú budúcnosť.
Braňo Ondruš Autor pracuje na úrade vlády. Článok vyjadruje jeho osobné postoje.
