Ľudské práva v Číne: príliš veľa otáznikov
Zhruba pred mesiacom som so záujmom sledoval reláciu na STV 2 Večer na tému, kde sa rozpútala polemika medzi filozofom Eduardom Chmelárom a sinologičkou Marinou Čarnogurskou v súvislosti s dodržiavaním ľudských práv v Číne. Uvedomil som si, že súhlasím tak s E. Chmelárom, ktorý vášnivo kritizoval Čínu za porušovanie ľudských práv, ako aj s M. Čarnogurskou, ktorá Čínu nemenej vášnivo obhajovala ako svojbytnú kultúru, ktorú nemožno hodnotiť cez úzku západnú hodnotovú orientáciu. Ako môžem súhlasiť s obidvoma protikladnými názormi? Som rozpoltená osobnosť? Ako môžem byť taký nedôsledný? Pokúsim sa na tieto otázky odpovedať v širších súvislostiach, pretože poznám mnoho ľudí, ktorí majú podobný problém.
Ak si diskusiu o Číne, vysielanú na STV 2, preložíme do filozofických pojmov, ide o dlhodobý spor liberálneho univerzalizmu a komunitaristického partikularizmu, ktorým sa dodnes seriózne zaoberám v rámci odbornej analýzy, no – žiaľ – dodnes nemám vyhranený názor. Pokúsim sa však vyhnúť filozofickému slovníku a predstaviť problém takpovediac „po lopate“. V prvom rade by som rád upozornil, že polemika medzi Chmelárom a Čarnogurskou sa síce týkala Číny, ale problém je širší. Týka sa aj dodržiavania ľudských práv v islamských krajinách, v Rusku a v iných neeurópskych kultúrach. Týka sa vzťahu k menšinovým kultúram, ktoré žijú v Európe či v USA. Týka sa hraníc našej tolerancie. A v neposlednom rade: týka sa problému, aký máme vzťah k vlastnej názorovej nedôslednosti. Skúsim sa nad všetkými týmito otázkami postupne zamyslieť.
Idealisti: Ľudské práva platia všade!
Začnime tým, o čom bola aj televízna diskusia, a teda Čínou. Vo vzťahu k dodržiavaniu ľudských práv v Číne som doteraz počul v podstate štyri druhy názorov. Všetky považujem za legitímne a pokúsim sa interpretovať ich z ľavicových pozícií, hoci môžu byť obhajované aj inak. Prvý by som označil za „idealizmus“ (v tom najlepšom zmysle slova). Ten v relácii STV prezentoval práve E. Chmelár. Podľa toho názoru by základné ľudské práva mali ako najvyšší ideál platiť na celej planéte, bez ohľadu na jednotlivé kultúrne a geografické špecifiká. Takýto pohľad vychádza z osvietenského racionalizmu a vo filozofickej rovine je mi najbližší. Aj v oblasti teórie spravodlivosti som mal intuitívne vždy bližšie k osvietenskému racionalizmu (napr. John Rawls) než k partikularistickému komunitarizmu (napr. Michael Walzer) a dôkazom je aj „antiakcidentálna koncepcia spravodlivosti“, ktorú obhajujem v knihe Späť k Marxovi?. Bez toho, aby som zachádzal do detailov, stačí si len položiť niekoľko jednoduchých otázok: Ak dokážeme rozumovou úvahou presvedčivo obhájiť určité princípy, prečo by potom nemali platiť univerzálne? Ak majú ľudia určité práva iba preto, že sú ľuďmi, prečo by mali tieto práva platiť iba v rámci západnej kultúry? Prečo by racionálne ideály nemali platiť všade? Vieme na to nájsť dáky racionálny dôvod?
Napriek tomu, že som hlboko ovplyvnený osvietenstvom a racionalizmom, som si však v mysli vždy nechával akúsi únikovú cestu z univerzalizmu. To mi umožňovalo ako-tak chápať napríklad odpor mnohých moslimov k západnej kultúre či otvorený súhlas mnohých islamských žien s tým, aká genderová nerovnosť panuje v islamskom svete, a to bez ohľadu na to, že autoritatívne moslimské režimy považujem za latentne fašistické a hlboko ich odmietam. Nikdy som si však nedokázal odpovedať na otázku, na základe akých kritérií sú naše normy lepšie ako tie čínske či moslimské. Sú takéto kritériá neutrálne alebo sú jednoducho „naše“? Ak sú „naše“, ako môžeme naše kultúrne stereotypy vnucovať niekomu inému? Aké máme na to právo? Chceme byť rozhodcami a nevieme nájsť neutrálne stanovisko?
Partikularisti: Rešpektujme iné kultúry!
Skúsim tieto otázky stručne vysvetliť na druhom type názorov na Čínu, ktorý v diskusii v STV zastávala M. Čarnogurská. Jej pohľad by som nazval „partikularizmom“, pretože vychádza z presvedčenia, že západný, osvietenský koncept univerzálnych ľudských práv nemožno aplikovať na všetky kultúry, keďže každá kultúra má vlastné vnímanie sveta, vlastný vzťah k ľudským právam, vlastný vzťah k indivíduu a jeho relácii k spoločnosti. Neexistuje nijaký univerzálny pohľad, pretože sa vždy odrážame z partikulárnych okolností. Kým povedzme v modernej západnej spoločnosti je prvoradou témou jednotlivec a jeho ľudské práva, v iných kultúrach je jednotlivec chápaný iba ako súčasť celku a jeho individuálne práva majú ďaleko menšiu váhu než kolektívne práva spoločnosti. Sú komunity, v ktorých koncept povinností zohráva dôležitejšiu úlohu ako koncept práv. Odmietať moslimský alebo konfuciánsky spôsob videnia sveta prostredníctvom západných osvietenských argumentov je preto určitou formou kultúrneho šovinizmu, podľa ktorého je „biela“ európska kultúra nadradená ostatným kultúram vo svete. A tu musí zbystriť pozornosť každý človek, ktorý sa oháňa toleranciou a neutralitou. Sme šovinisti? Chceme mentorovať Číňanov? My, „biela“ civilizácia, ktorá po stáročia dobýjala, plienila, podmaňovala si a vraždila?! Alebo inak: je našou morálnou povinnosťou hrať sa na svetového „policajta“, aby sme celý svet doviedli k našim ideálom?
Základná otázka znie, či môžeme povedzme Číňanov poučovať o dodržiavaní ľudských práv a zároveň rešpektovať ich kultúrne stereotypy a filozofické poňatie sveta? Asi to celkom možné nie je. Lenže aj tento postoj má háčik a nie je ľahké sa ho držať za všetkých okolností. Keď vidíme, ako v Číne bez mihnutia oka odsúdia desiatky ľudí na trest smrti za triviálne prehrešky; keď vidíme, že v Saudskej Arábii ukameňujú ženu za to, že podviedla svojho muža, pričom on ju podvádza ako na bežiacom páse; keď vidíme prenasledovanie, mučenie, nespravodlivosť a obmedzenosť, nedokážeme sa len tak cynicky pousmiať a povedať: je to ich kultúra, nestarajme sa do toho. Základná otázka preto ostáva nezodpovedná – ktorý pohľad je bližší pravde? Idealistický, alebo partikularistický? A čo, ak sa nám páčia obidva rovnako? Ako z tohto začarovaného kruhu von?
Realisti: Porovnávajme porovnateľné!
Spomeňme ešte dva typy názorov na dodržiavanie ľudských práv v Číne. Tretí pohľad by som nazval „realizmus“ (nemám na mysli odborný termín z teórie medzinárodných vzťahov), v rámci ktorého by sme sa odvolávali na reálne možnosti zmien, konkrétne historické a kultúrne okolnosti, situáciu v regióne, politické kontexty a pod. Základný realistický predpoklad znie: ľudia v treťom svete umierajú z dôvodov, ktoré sú pre našu kultúru nepochopiteľné. Umierajú od hladu, umierajú pre politické prenasledovanie, umierajú pre nezmyselné občianske vojny. Lenže abstraktné moralizovanie nepomôže. Nedokážeme zmeniť všetko naraz a naše ciele by mali byť realistické. Preto si aj musíme zvoliť priority: čo je dôležitejšie – občianske alebo sociálne práva? Všetko naraz mať nemôžeme. Ak vychádzame z reálneho kontextu, skôr môžeme byť radi, že povedzme Čína ako-tak zvláda problém hladu a extrémnej chudoby. Stačí sa len pozrieť na okolité krajiny regiónu a zistíme, že iné krajiny na rozdiel od Číny nerobia pre boj s chudobou vonkoncom nič. A ide pritom často o krajiny, v ktorých sú formálne občianske práva relatívne dodržiavané a ktoré považujeme za demokratické zriadenia.
Na vysvetlenie: realista nám určite povie, že ak chceme kritizovať Čínu, porovnajme ju najskôr s porovnateľnými krajinami, napríklad Indiou. Veľmi rýchlo by sme zistili to, na čo poukázal povedzme Amartya Sen, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu: že keď si zoberieme počet ľudí, ktorí umierajú v Indii preto, že sa tamojšia vláda nestará o chudobných a porovnáme toto číslo s počtom ľudí, ktorí umreli v Číne počas strašného hladomoru z rokov 1958 – 1961, vyjde nám, že indická „nečinnosť“ štátu doteraz stála život viac ľudí ako čínska „činnosť“ štátu, ktorej dôsledkom bol aj spomínaný hladomor. Stačí nám porovnať mortalitu v Indii a v Číne a zistíme, že v Indii umiera pre strašné sociálne podmienky neporovnateľne viac ľudí ako v Číne pre politickú neslobodu. Inými slovami, otázku ľudských práv by sme nemali zužovať iba na občianske práva. Mali by sme sa zaujímať aj o sociálne práva. A z tohto hľadiska nám už Čína v komparácii s inými krajinami v regióne nevyjde až taká monštruózna, ako ju vidia mnohí idealisti. Lenže problém je v tom, že keď Slovensko navštívi predseda demokratickej Indie, ulice nie sú plné ľudsko-právnych aktivistov, ktorí žiadajú aktívnejšiu politiku Indie v rámci boja proti chudobe. Ako je to možné? Chceme naozaj prijať predpoklad, že politické práva sú dôležitejšie ako sociálne a naďalej sa tváriť, že sme ľavičiari?
Pravda, tu musím jednoznačne zdôrazniť, že Čínu nepovažujem za dobrý režim ani z hľadiska sociálneho systému a asi ani nemusím pripomínať, že čínsky režim nemá vonkoncom nič spoločné s komunizmom. Ak by ma teda chcel niekto obviňovať zo sympatií ku „komunistickej“ Číne preto, že som radikálny ľavičiar, nemôže byť od pravdy ďalej. To však nemení nič na tom, že v porovnaní s porovnateľným je očividné, že Čína sociálne pomáha svojim občanom viac ako napríklad India. Kritizovať iba Čínu znamená ignorovať kontext. A do tohto kontextu nepatrí len India, ale aj dodržiavanie sociálnych práv vo vyspelých demokraciách, ako napríklad v USA či vo Veľkej Británii. Ak nám naozaj ide o ľudské práva, toto všetko musíme zahrnúť do úvahy, aby sme na Čínu nekládli nerealistické požiadavky, zatiaľ čo doma tolerujeme porušovanie sociálnych ľudských práv ako na bežiacom páse.
Spoločným menovateľom realistického prístupu je odmietnutie idealistických predstáv z jednoduchého dôvodu: nežijeme v ideálnom svete a naše názory by mali vychádzať skôr z empirickej reality a konkrétnych historických možností než z idealistických morálnych princípov a abstraktných hodnôt. Porovnávať paušálne naše normy a ideály s konkrétnou realitou v treťom svete je zúfalo nerealistické. Skôr sa treba zamýšľať nad aktuálnymi možnosťami jednotlivých krajín a porovnávať ich politiku s inými štátmi v regióne.
Pragmatici: Meňme len to, čo vieme zmeniť!
Štvrtý typ názorov sa často využíva v politike a diplomacii. Nazval by som ho „pragmatizmus“. Tento postoj zastáva väčšina európskych lídrov, keď neprovokujú Čínu ďalekosiahlou kritikou nedodržiavania ľudských práv. Dôvodom je napríklad snaha o ekonomickú spoluprácu, snaha o prehĺbenie diplomatických vzťahov, vlastné národné záujmy a predovšetkým: poznatok, že kritika nedodržiavania ľudských práv v Číne doteraz nemala takmer žiadny vplyv na to, aby Čína zmenila svoj pohľad na vzťah k ľudským právam. Čiže, povedané pragmatickým jazykom: nemá zmysel mlátiť prázdnu slamu, keby sme tým ohrozili naše záujmy v ekonomike či politike. Lenže toto idealistov nepresvedčí. Povedia: čo je to za pokrytectvo?! Sme predsa ľudia a nemôžeme zatvárať oči nad hroznou situáciou našich blízkych iba preto, aby sme z toho mali výhody! Pragmatici však budú kontrovať: v politike a diplomacii vždy musíme zvažovať dôsledky. Ak sú dôsledky našej politiky také, že náš cieľ nenaplníme a ešte aj uškodíme našej krajine, je jednoducho iracionálne, aby sme v takejto politike pokračovali. Z toho vyplýva aj kacírska otázka pre všetkých idealistov: ako by sa zachovali v situácii vrcholového politika, keby mali obhajovať slovenské záujmy vo vzťahu k Číne? Ohrozili by ich záujmy len pre zadosťučinenie svojmu svedomiu? Aj keby tým vôbec nič nezmenili?
Skúsme ešte jeden pragmatický pohľad. Čína má takmer poldruha miliardy obyvateľov a udržať poriadok v takejto obrovskej spoločnosti asi nebude také jednoduché, ako udržiavať stabilitu povedzme v päťmiliónovom Dánsku. Z tohto pohľadu by bolo asi trochu smiešne, ak by povedzme Slovensko, ktorého počet obyvateľov je porovnateľný s hociktorým menším provinčným mestečkom v Číne, poučovalo čínskych lídrov o tom, ako majú riadiť svoju krajinu. Čiže, čisto pragmaticky: keby sa hneď zajtra aj ten najväčší slovenský ľudsko-právny idealista stal hlavným čínskym lídrom a mal by moc nastaviť agendu ľudských práv v Číne úplne nanovo, dokázal by hlava-nehlava zavádzať opatrenia, ktoré by možno Čínu uvrhli do chaosu a nestability? Dokázal by ponúknuť akékoľvek praktické riešenie, aplikovateľné na celkom odlišnú kultúru, akou Čína bezpochyby je?
Rozpoltenosť naša každodenná
Otvoril som viacero pohľadov a viacero otázok. Nemám ambíciu nájsť na všetky odpovede. Skôr chcem upozorniť na to, že diskusia o Číne iba demonštruje to, čo platí aj pre mnohé iné hodnotové diskusie. Keď sa na ktorýkoľvek problém pozrieme očami filozofa, dospejeme k inému pohľadu, ako keď naň pozrieme očami politológa či štátnika. Vždy v nás bude bojovať idealista s realistom, rojko s pragmatikom, filozof s politikom. Nemusíme hovoriť len o dodržiavaní ľudských práv, môžeme hovoriť o čomkoľvek inom. Spor idealizmu a realizmu sa týka environmentálnych otázok, otázok revolúcie, otázok vládnych koalícií, skrátka, obrovského množstva problémov. Napríklad, v otázke ochrany životného prostredia sa môžeme ako postmoderní ľavičiari všetci zhodnúť na tom, že by sme mali zodpovedne podporovať ekologické riešenia. Ale pri prvom praktickom probléme musíme zvažovať aj realistické stanovisko: zatvoríme fabriku, ktorá nespĺňa ekologické štandardy, aj keby prišlo o prácu 1 500 ľudí a my pre nich nemáme pripravenú alternatívu?
Iný príklad – revolúcia. Povedzme, že vychádzame z filozofického presvedčenia, že kapitalizmus je zvrátený režim a mal by byť nahradený demokratickým socializmom. Lenže, máme pred sebou praktický problém: vieme, že kapitalistický sociálny štát pomáha udržiavať stabilitu kapitalistického zriadenia a keby neexistoval, v spoločnosti by vládla taká neznesiteľná nerovnosť, že by bola revolúcia na spadnutie. Budeme však v mene lepších podmienok na revolúciu obhajovať voľný trh a sociálnu devastáciu len preto, aby sme urýchlili pád kapitalizmu?
Posledný príklad – tentoraz priamo zo slovenskej politickej scény: ako presvedčení ľavičiari budeme odporcami toho, aby sa sociálna demokracia spolčovala vo vládnej koalícii s národnými konzervatívcami. Ale okamžite nastupuje praktická otázka: aké sú alternatívy? Má sa sociálna demokracia spolčovať radšej s neoliberálmi? S ľudákmi? S menšinovými nacionalistami? Alebo sa má veľkoryso vzdať vládnutia a prenechať krajinu libertínskym dogmatikom? Skrátka, spor idealizmu a realizmu je prítomný v mnohých otázkach, ktorým musí dennodenne čeliť každý principiálny ľavičiar. Ako von zo všetkých týchto začarovaných kruhov? Ako nájsť ideálne riešenia vo svete, ktorý je všetko, len nie ideálny? Ako ostať dôsledný vo všetkých hodnotových voľbách?
Inak to nejde... Jediná odpoveď, ktorú dokážem ponúknuť, je nasledovná: musíme vedieť oddeliť naše názory. Musíme vedieť povedať: toto si myslím ako „filozof“, toto ako „politológ“, toto ako „realista“, toto ako „politik“. Musíme hľadať kompromisy v rámci vlastných vnútorných polemík. Nerád to hovorím, ale nedá sa byť vo všetkom vyhranený. A ako sme videli na príklade problému s ľudskými právami v Číne, niekedy môžeme mať štyri rôzne názory na ten istý problém. Môžeme byť odrazu nedôslední idealisti, nedôslední realisti, nedôslední pragmatici aj nedôslední partikularisti. Zdá sa, že v reálnom svete je údelom každého človeka byť niekedy priam – dôsledne nedôsledný. A preto môžem povedať jediné: áno, som v mnohých otázkach rozpoltený; áno, som v mnohých otázkach nedôsledný. Ale myslím si, že inak to nejde.
V otázke dodržiavania ľudských práv v Číne zastávam striedavo všetky naznačené pozície a vyberám si podľa toho, z akého pohľadu sa na problém pozerám. Ak sa naň pozerám ako filozof, som idealista ako E. Chmelár. Ak sa naň pozerám ako kulturológ, som partikularista ako M. Čarnogurská. Ak sa naň pozerám ako politológ, som realista. Ak sa naň pozerám ako „politik“, mám pochopenie aj pre pragmatické stanoviská. Môže sa preto stať, že budem Čínu obhajovať a o päť minút na to tvrdo kritizovať. Keby ma niekto pozval do diskusnej relácie o Číne, azda by som ani nepotreboval oponentov – hádal by som sa sám so sebou... A preto, môže sa stať, že budem pôsobiť nekonzistentne. A mojou jedinou šancou je, aby som svoju nekonzistentnosť vedel vysvetliť. Zbaviť sa jej však nedokážem.
Americký sociológ Daniel Bell kedysi napísal, že v politike sa cíti ako liberál, v kultúre ako konzervatívec, v ekonomike ako socialista. Jeho výrok má veľa spoločného aj s problémom, ktorý som otvoril. Obrazne povedané: „bojujeme“ na viacerých frontoch a nie je vždy ľahké, aby sme ostali úplne dôslední. A ja bez mučenia pripúšťam, že hoci mám relatívne vyhranené názory, v niektorých otázkach dokážem v jednej chvíli obhajovať aj protichodné postoje – a to podľa toho, ktorý moment zdôrazňujem. Je to oportunizmus? Myslím si, že nie. Skôr je to večný vnútorný boj, ktorý sa nedá vyhrať, ak človek nie je tmár alebo dogmatik.
Ostáva mi len zaželať Číne veľa šťastia a držať jej palce, aby všetky svoje problémy zvládla. Želám jej to aj ako „filozof“, aj ako „politológ“, aj ako „kulturológ“, aj ako „politik“. V tomto sa „môj človek“ dokáže zhodnúť... Alebo nie?
Autor je filozof a politológ
Reláciu STV Večer na tému – Čína – Ríša stredu: kultúra, ekonomika, svet
z 29. 10. 2009 si možno pozrieť na http://www.stv.sk/videoarchiv/relacia/vecer-na-temu-/
