Reklama
Reklama

Ďalší krok talianskej ľavice

Vlani po talianskych parlamentných voľbách nazval jeden novinár svoj článok Ľavica, ak si tu, zabúchaj dvakrát. Ide o vetu zo špiritistickej seansy, keď sa jej účastníci pokúšajú zistiť, či je prítomný duch, s ktorým sa snažia spojiť. Dezorientovaná ľavica sa nevedela vzchopiť z nečakane jasnej prehry a článok v novinách jej dával najavo, že to vyzerá, akoby sa z politickej scény celkom vytratila.
Počet zobrazení: 795
47-48_XX_ilustracna foto-luca nassini-m.jpg

Vlani po talianskych parlamentných voľbách nazval jeden novinár svoj článok Ľavica, ak si tu, zabúchaj dvakrát. Ide o vetu zo špiritistickej seansy, keď sa jej účastníci pokúšajú zistiť, či je prítomný duch, s ktorým sa snažia spojiť. Dezorientovaná ľavica sa nevedela vzchopiť z nečakane jasnej prehry a článok v novinách jej dával najavo, že to vyzerá, akoby sa z politickej scény celkom vytratila.

O konsolidáciu a novú podobu ľavice v Taliansku sa najprv pokúsil Walter Weltroni, keď v októbri 2007 založil Demokratickú stranu (DS). Tvorili ju bývalí Ľavicoví demokrati a Margaréta Francesca Rutelliho, kde sa sústredili bývalí ľavicoví kresťanskí demokrati. Mala to byť reformná strana s ambíciou získať väčšinu v parlamentných voľbách. Voľby v apríli 2008 však nesplnili jej nádeje, ba ani nepriniesli skoro nerozhodný výsledok ako v minulosti. Jasne vyhral Berlusconiho Ľud slobôd (ĽS), a tradičné ľavicové strany sa vôbec nedostali do parlamentu. Veltroni sa dostal pod tlak a vo februári 2009 sa vzdal funkcie. Bol to protest proti tomu, že mu nedovolili viesť stranu tým smerom, aký si vytýčil pri jej založení. Týkalo sa to bývalých funkcionárov DS, ako bol D´Alema, ale i jeho súčasných kritikov (Bersani). Zaskočení straníci narýchlo vyriešili situáciu tým, že za nového tajomníka zvolili Veltroniho zástupcu, Franceschiniho, ktorý potvrdil dovtedajší kurz strany. Vydržal do 25. októbra 2009, keď sa v strane znovu konali tzv. primárky na výber nového tajomníka. Bol to zároveň test podpory strany, lebo na týchto predbežných voľbách sa mohol zúčastniť každý sympatizant ľavice, ktorý zaplatil dve eurá. Na voľbách sa zúčastnili tri milióny voličov, čo bol pekný úspech. Favoritom bol Pier Luigi Bersani, ktorý voľby vyhral. Získal 53 percent hlasov, pred Dariom Franceschinim s 34 percentami a tretím kandidátom Ignaziom Marinom s 12 percentami.

Politika sú najmä osobné vzťahy

Franceschini bol pokračovateľom Veltrniho projektu DS, Bersani jeho kritikom, dá sa teda očakávať, že politika DS bude „ľavicovejšia“, bude si viac rozumieť s odbormi a niektorými predstaviteľmi tradičnej ľavice z čias Ľavicových demokratov. To sa však nepozdávalo Rutellimu, ktorý na čele Margaréty zakladal s Veltronim DS, a zo strany odišiel. Neznamená to oslabenie bývalých ľavicových kresťanských demokratov v DS, lebo spomedzi nich zvolili na kongrese strany za predsedkyňu DS Rosy Bindiovú a za zástupcu tajomníka Encrica Lettu. Nový tajomník strany pritom ocenil prínos Prodiho i Franceschiniho, nie však Veltroniho, ktorý stranu založil.

Osobné vzťahy hrajú dôležitú úlohu a ovplyvňujú postoje strany k politickým problémom aj k politickým rivalom. Naznačuje to nedávna voľba ministra zahraničných vecí EU. Berlusconiho vládam opozícia stále pripomína konflikt záujmov predsedu vlády, ktorý je zároveň vlastníkom veľkej časti médií. Lenže ľavica od vstupu Berlusconiho do politiky pred pätnástimi rokmi už dva razy vládla, zákon, ktorý by tento problém odstránil, však neprijala. Vysvetlením môže byť priznanie Luciana Violanteho, ktorý v roku 2002, keď bol predsedom klubu poslancov DS, že Berlusconimu ešte v roku 1994 (tajomníkom Ľavicových demokratov bol vtedy Massimo D´Alema) sľúbili, že sa nedotknú jeho televízií. Potom neprekvapuje, keď po mesiacoch neľútostného boja medzi vládnou koalíciou a opozíciou prvý zmierlivý krok urobil Berlusconi a v mene národného záujmu podporil kandidatúru D´Alemu na post ministra zahraničných vecí EU. A neprekvapuje ani to, že zákon, ktorý poistil Berlusconiho postavenie na mediálnom trhu navrhol Franco Frattini, terajší taliansky minister zahraničných vecí. Možno sa ukáže, že k ďalším zmierlivým krokom medzi vládou a opozíciou prispeje to, že zástupca tajomníka DS, Encrico Letta, je príbuzný Gianniho Lettu, pravej ruky Berlusconiho.

Reformy

Rozdielna politická orientácia členov rodiny nie je nič nezvyčajné. Ešte v časoch studenej vojny a vyhranených ideologických pozícií pochádzali z tej istej rodiny Enrico Berlinguer, tajomník komunistickej strany a Francesco Cossiga, viacnásobný minister a prezident republiky za kresťanských demokratov. Kuriózne bolo, že vodca strany, ktorá bola predvojom proletariátu, pochádzal z aristokratickej vetvy rodiny, a kresťansko-demokratický prezident z plebejskej, ako Cossiga, známy svojou iróniou, rád pripomína.

Bersani po zvolení povedal, že chce budovať novú stranu, ktorá si bude viac veriť a dávať viac najavo svoju prítomnosť v politike. Bude stranou opozície, ale predovšetkým alternatívy, lebo keď je alternatívou, je aj opozíciou, ale naopak to vždy neplatí. Reformy, ako zaklínadlo súčasnej politiky, sú aktuálne aj v Taliansku. Bersani by chcel reformovať parlament a zmeniť senát na federálnu komoru, aby nebol iba duplicitou poslaneckej snemovne (nie je to tak dávno, čo sa vtedajší predseda senátu, Giovanni Spadolini, pri stretnutí s našou parlamentnou delegáciou čudoval a označil za nedostatok demokracie, že máme len jednokomorový parlament). Za zrušenie senátu alebo jeho premenu na zmysluplnejšiu ustanovizeň je však dnes v taliansku nielen opozícia, ale aj mnohí predstavitelia vládnej koalície. Prijali by aj zníženie počtu poslancov, čo by prispelo k zníženiu ceny politiky, ktorou sa tiež všetci oháňajú.

Bersani je aj za reformu súdnictva, lebo aj v Taliansku sa jednotlivé kauzy ťahajú nekonečne dlho. Vládna koalícia navrhla, aby procesy smeli trvať najviac dva roky a potom sa jednoducho pozastavia. Pre opozíciu má takéto riešenie jeden háčik: zase to pomôže predovšetkým Berlusconimu, ktorý čelí obvineniu, že podplatil svedka, aby svedčil v jeho prospech. Svedka, britského advokáta Millsa, už bol za branie úplatku odsúdili. Keby prešiel návrh vládnej koalície o zastavení dlhých procesov, Berlusconi by sa pred súd ani nedostal. Sudcovia sú Berlusconiho nočnou morou od jeho vstupu do politiky. Na kongrese svojej strany dokonca prirovnal časť talianskej justície k vojskám Varšavskej zmluvy, ktoré vyčkávali na hraniciach na vhodnú chvíľu, aby mohli zaútočiť

Moralizovať, či vládnuť?

Na rozdiel od slovenského sú ťahúňmi talianskeho hospodárstva malé a stredné podniky, a keď výrobné kapacity prevyšujú možnosti spotreby, treba pomáhať aj im. Či pomôže ochrana stredne a nízko príjmových skupín a zásahy do daňovej, odvodovej a úverovej politiky, ktoré Bersani ohlásil, sa ukáže až potom, keď tieto opatrenia nadobudnú konkrétnu podobu. A zostáva otázka, ako chce strana takúto politiku, ktorú by mala ešte doplniť reforma bankového sektora a zdanenie jeho ziskov, zníženie výdavkov na verejnú správu a podpora začleňovania mladých ľudí do pracovného procesu, presadzovať strana v opozícii.

Silnou stránkou ľavicového zoskupenia bola vždy analýza stavu spoločnosti a diagnostikovanie jej chorôb. Súčasná podoba verejného života však aj v Taliansku stavia pred politikov otázku, či chcú len zmapovať situáciu, alebo vyhrať voľby. Pripomenul im to nestor talianskych politológov Giovanni Sartori, keď hovoril o volebnej strane a strane „svedkovi“. Volebná strana vzniká na to, aby vyhrala voľby a získala vládu a strana – „svedok“ sa vytvorí, aby obhajovala isté eticko-politické hodnoty, aby „svedčila“ o dobrom stave politickej obce. Neprekáža jej, že nevyhrá voľby, lebo obhajuje správnu vec. DS však pre­hraté voľby veľmi mrzia, a tak bude musieť hľadať odpoveď aj na to, či chce moralizovať, alebo vládnuť.

Výnos z pozície

Problémom reforiem je, že zmenami, ktoré prinášajú, nemenia len nevyhovujúce pravidlá riadenia spoločnosti a nefungujúce inštitúcie nahrádzajú novými, ale pripravujú o výhody a vplyv tých, ktorým dovtedajší stav vyhovoval. Tí sa snažia reformy blokovať, alebo ich usmerniť tak, aby im ubrali čo najmenej privilégií. Ako hlavnú prekážku na ceste lepšieho vývoja talianskej spoločnosti mnohí analytici videli tzv. výnos z pozície. Najčastejšie sa tento argument používal pri kritike odborov v otázke zamestnania mladých ľudí. Vyčítali im, že bránia len pozície tých, čo už prácu majú, ale mladým ľuďom pri hľadaní zamestnania nijako nepomáhajú. Problém sa však týka všetkých skupín obyvateľstva, lebo neexistujú len výhodné zamestnania, ale aj výhodné zákony pre podnikateľov, bankárov a politikov. Vždy je to otázka rovnováhy medzi záujmami jednotlivých zložiek spoločnosti. Berlusconiho strana si už do názvu dala dve základné slová: sloboda a ľud. Chce presadzovať slobodu, najmä ekonomickú, lebo je zárukou blahobytu a ubezpečuje ľud, že pri delení sľubovaného koláča nikto nezostane bokom.

Quo vadis DS?

Nový tajomník DS a jeho strana musia Talianov presvedčiť, že sú serióznou a dynamickou reformnou silou. Ako reformné zoskupenie totiž vystupuje aj vládna koalícia a v niektorých oblastiach, napríklad pracovný trh, školstvo či verejná správa aj reformy robí. Pred DS to stavia otázku, ako sa k činnosti vlády postaviť. Či všetky jej kroky odmietať a zotrvať v doterajšom vojnovom stave, ktorý uprednostňuje radikálna ľavica a Taliansko hodnôt opozičného spojenca Antonia Di Pietra,, alebo sa pokúsiť o dialóg s vládou a presadzovať reformy pokojným a trvalým argumentovaním, čím by si možno znovu získali voličov, ktorí ich opustili, ale nepresviedča ich ani príliš osobný spôsob vládnutia Berlusconiho. A Taliani môžu len dúfať, že situácia privedie obe strany k rozumu a prinúti ich, aby si sadli za rokovací stôl a riešili závažné problémy krajiny bez toho, aby ťažili len z momentálneho „výnosu z pozície“. Pokušenie je vždy veľké. Ukázalo sa to pri vlaňajších voľbách. Predchádzajúce priniesli veľmi tesný výsledok a s minimálnou parlamentnou väčšinou sa prakticky nedalo vládnuť. Aktuálna preto bola reforma volebného systému, ktorý by umožnil stabilnejšiu vládnu väčšinu. Keď však Berlusconiho strana voľby prekvapujúco vyhrala s dostatočným náskokom, stratila o reformu volebného systému záujem. Dobrý volebný výsledok jednej strany však potrebu reforiem nijako neznížil. Vláda tvrdí, že ich robí a opozícia musí dokázať, že by ich vedela robiť lepšie. DS ako jej hlavná sila sa o to pokúša už dva roky. V novembri tohto roku urobila na tejto ceste ďalší krok, keď si zvolila nové vedenie a všetci dúfajú, že aj nový smer. Budúcnosť ukáže, či to bol krok správnym smerom.
Autor je vysokoškolský učiteľ

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama