Slovo čitateľov
O Trati mládeže sa píšu hlúposti
Ad: Slovo 45/2009
Predkladám vám pohľad dedinčana na súčasnosť – tak, ako ju vidí človek, ktorý začal so školským vzdelaním ešte za Adolfa Hitlera v Reichu. (Čo značí, že nemám nič spoločné s Trenčínom ani s Plzňou.) To, čo píšete a čo píšu tí, ktorí sa tým živia, napríklad o Trati mládeže, sú hlúposti. Nie je pravda, že betón prekladali z jedného piliera do druhého, že sa prezident zúčastnil otvorenia prevádzok na Trati mládeže v roku 1949, že brigádnici museli jedávať čierny chlieb ani ďalšie výmysly o zlej strave. Tak isto ani tie o hygiene. V Slove č. 41 sa píše, že od roku 1988 bolo jasné, že režim padne. Naozaj? Potom nebolo potrebné ani zhášanie sviečok vodnými delami, ani žiaden Mikloško, Mikloš a Mikuláš. Namiesto zásahu proti demonštrantom stačilo priviesť výjazdné predajne Jednoty s banánmi a sviečkami.
Ján Šimko
Tá, ktorú oberajú o mladosť, som ja!
Ad: Som pasažier, ktorého bijú (V. A. Daniel) Slovo 45/2009
Konečne ste ma rozhýbali a prinútili urobiť to, čo som v duchu robila už od čias Veľkej nežnej novembrovej revolúcie – žiaľ, iba v duchu. Mám pred sebou príspevok od V. A. Daniela v Slove č. 45 a píšem. Musím – veď tá žena, ktorej berú už 20 rokov jej život a mladosť, som predsa ja! Ako ma mohol pán Daniel na takú diaľku počuť? Dvadsať rokov počúvam reči o tom, ako sme (iba) strašne žili a ako si teraz žijeme skvostne. Už som sa naučila filtrovať to, čo sa na nás leje, no vnútro mi rozkývali veľké ostrovy Veľkej nežnej novembrovej revolúcie. Tak ste ju nazvali vy, a rovnako ju už mnoho rokov volá môj manžel. Všade, bez ohľadu na to, kto ho počúva. V rámci zachovania zvyškov duševného pokoja nečítam naše rovnaké noviny, nepočúvam rozhlas a nesledujem televízie. Posledné sa mi nepodarí vždy, a tak trpko ľutujem ohlúpených mladých redaktorov a uvažujem, akú veľkú kopu kalerábov bolo asi na ich ohlúpnutie treba. Už som si myslela, že žijem v inom časopriestore (narodila som sa v roku 1948) a budem sa musieť dať liečiť. Zachránilo ma Slovo číslo 44 a 45 – predovšetkým vaše články. A tak som sa rozhodla, aký vianočný darček dám sebe a manželovi na celý nasledujúci rok. Budeme čítať Slovo, pretože Pravdu sme v roku 2006 po dlhoročnom odoberaní odhlásili. O vašom týždenníku som sa dozvedela asi pred dvoma rokmi, keď nejaký angažovaný mienkotvorný novinár habkal čosi o nehoráznej podpore ľavicového časopisu Slovo. Ľavicového? Taký je? Nemali ho nikde, no pri novinovom stánku na SAD v Prešove mi za mnou stojaci neznámy pán povedal, že v ministánku pred staničnou halou ho zvyknú mať. Mali. Žiaľ, po roku som odišla do dôchodku a dostala som sa k nemu iba sporadicky, väčšinou iba pri návšteve lekára v Prešove. Ďakujem za vašu prácu!
Mária Štefaňáková
Ako sa rodí mýtus?
Ad: 20 rokov po (Gabriela Rothmayerová) Slovo 44/2009
Ak chcete odpoveď, prečítajte alebo vypočujte si niektoré médiá. Napríklad prílohu denníka SME zo 16. novembra. Mýtus o ľuďoch a udalostiach z pohľadu dvadsiatich uplynulých rokov. Národ pre svoju identitu potrebuje aj mýty. Lenže historickú pravdu treba od nich oddeliť. A v neposlednom rade treba skúmať aj históriu histórie. Tvorcovia mýtov nemusia byť len účeloví manipulátori mystifikátori. (Hoci spravidla sú to oni a ich „transformovaná skutočnosť“ má účelový charakter a obvykle spĺňa politickú objednávku.) Mýtus sa dá vytvoriť aj „umeleckým“ spracovaním témy alebo ľudovou tvorivosťou. Niečo sa z historických udalostí uberie, niečo sa pridá a okorení sa tak, to bolo šťavnaté a pikantné. Tak sa to dobre predá. V tomto duchu vzniká v súvislosti s rokom 1989 mýtus o zlých komunistoch, o disidentoch čistých ako ľalia, o obetavých podnikateľoch, ktorí v snahe urobiť pre národ čo najviac, vrhli sa na spoločný majetok. O nezmanipulovanej mládeži, ktorá, hoci nemala žiadne skúsenosti, vedela, že všetko dovtedajšie je zlé. O hercoch a spevákoch, ktorí bez patričného vzdelania rozumeli všetkému od ekonómie až po ľudskú dušu. Chrbtovou kosťou tohto obrazu sú mýty o ŠtB, o V. Havlovi a jeho súdruhoch, na Slovensku mýtus o tzv. otcoch národa, v Čechách o neschopnom Dubčekovi a jeho ľuďoch. Na ne sa nabaľujú aj ostatné mýty. Podľahnúť im, najmä ak konvenujú s prijímateľovou názorovou orientáciou, je veľmi ľahké. Rovnako ľahké je takéto mýty šíriť. No akú škodu narobia v hlavách tých, ktorí nemohli mať s vtedajšou realitou vlastné skúsenosti, je dnes ťažké odhadnúť. Je preto morálnou povinnosťou politikov, žurnalistov, spisovateľov a učiteľov dôsledne rozoznávať mýtus a fabuláciu od historickej pravdy.
Viktor Petrakovič
