Reklama
Reklama

Všednosť ľudských práv

Kto chce počas Vianoc písať o práve a nenarušiť ich atmosféru, tomu ostane iba téma ľudských práv. Právo ako neosobný a nevyhnutne odcudzený normatívny systém nezodpovedá duchu sviatkov pokoja a mieru.
Počet zobrazení: 1028
47-48-09_22-23_ilustracna foto_Jackal of all trades-m.jpg

Kto chce počas Vianoc písať o práve a nenarušiť ich atmosféru, tomu ostane iba téma ľudských práv. Právo ako neosobný a nevyhnutne odcudzený normatívny systém nezodpovedá duchu sviatkov pokoja a mieru.

Nedávno, 10. decembra prešlo bez povšimnutia neokrúhle 61. výročie schválenia jedného zo základných dokumentov OSN, Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Jej prijatie predstavovalo v roku 1948 reakciu na skúsenosti druhej svetovej vojny a snahu zabrániť opakovaniu hrôz fašizmu deklarovaním katalógu práv každého človeka garantovaného medzinárodným spoločenstvom. Odvtedy vzniklo zložité medzinárodné právo ľudských práv so stále dôraznejšími mechanizmami ich presadzovania. Ľudské práva a ich súdna ochrana sa stali skoro nevyhnutnou súčasťou ústavných systémov. Paradoxne sú chránené nevľúdnymi byrokratickými a súdnymi inštitúciami a ich zložitosti rozumie už len špecializovaný právnik.

To je cena za poľudštenie každodennosti prostredníctvom ľudských práv. Zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv dýcha pátos, ale riešenie konfliktu slobody slova a práva na súkromie predstavuje v konkrétnom prípade nepríjemný súdny spor. A predsa je naša každodennosť znesiteľná aj vďaka ľudským právam. V nich ako keby moderné a postmoderné právo prekonávalo samé seba a pokúšalo sa poľudštiť poriadok vecí, ktorý samo spoluvytvára.

Ľudské práva predstavujú reakciu na pocit vážnej nespravodlivosti poriadku vecí či „systému“. Za každým ľudským právom stojí skúsenosť s upieraním alebo porušovaním niečoho významného, čo sa pokladalo za nespravodlivé. V postmodernej kapitalistickej spoločnosti sú relevantné a prítomné skoro všade. Návšteva u lekára súvisí s právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, (ne)účasť na voľbách s právom zúčastňovať sa správy verejných vecí a dovolenka so slobodou pohybu.

Existuje neprekonateľné napätie medzi ľudskými právami a odľudštením neprehľadného sveta postmoderného kapitalizmu, ktorý už chválu samého seba nahrádza prekliatím vlastných alternatív. Prejavuje sa najmä pri realizácii a rešpektovaní ľudských práv outsiderov, čiže tých, čo nedokážu alebo nechcú kráčať s duchom doby radiacim uchytiť si svoj diel šťastia bez ohľadu na iných. Zmierňujú lotériu a zápas života v sociálnom chlade všade prenikajúceho trhu. Ich uznanie je pokáním spoločenského systému, ktorý rezignoval na humanizmus a ohľaduplnosť.

Pre našu civilizáciu patria k podmienkam dobrého života. Spájajú začlenenie do spoločnosti s osobnou slobodou a autonómiou. Sú vždy predbežným a nedokonalým riešením vzťahu človeka s inštitúciami verejnej moci, od ktorých požadujeme stále viac služieb, od bezpečnosti po zdravé životné prostredie, ale aj nezasahovanie do nášho súkromia.

Dnes tu nevidno významný ideovo-politický prúd, ktorý by popieral ideál ľudských práv. Prebiehajú nekonečné právno-filozofické spory o ich podstate, rozsahu, o pribúdaní stále nových ľudských práv, ale každý sa k nim ako k samozrejmosti a spravidla i úprimne hlási. Predstavujú spoločný ideový či azda ideologický základ väčšiny politického myslenia a v tomto zmysle nastúpili na miesto, ktoré kedysi zaujímalo vo verejnom živote Európy kresťanstvo.

Časť politických sporov sa vybojúva v slovníku ľudských práv. Presadzovať ľudské práva a brániť ich porušovaniu, to sú silné argumenty v politickom zápase. A tak si rôznorodé záujmy obliekajú masku ľudských práv. Stráca sa zmysel pre mieru a skoro všetko, čo niekomu nevyhovuje, býva prezentované ako porušenie jeho ľudských práv. Nadužívanie ľudskoprávnej argumentácie vo verejnom živote hrozí ich banalizáciou a vyprázdnením obsahu.

Zabúda sa, že ľudské práva boli a majú byť predovšetkým právami človeka a priznávajú sa v neprimeranom rozsahu aj organizáciám niekedy aj proti jednotlivcovi. Ochrana vlastníctva zoskupenia kapitálu ako jeho ľudského práva voči človeku prekračuje zmysel ľudských práv. Ľudské práva chránia človeka pred tými, čo sú od neho oveľa mocnejší. Dlho bola najvýznamnejšou jeho ochrana pred štátom, ale s rastom subjektov súkromnej moci vystupuje do popredia ochrana pred ich nadvládou.

Smutným uznaním sily ideálu ľudských práv sú vojny vedené aj v ich mene. Napriek tomu asi v súčasnosti predstavujú v rámci našej, teda európskej civilizácie najvýznamnejšiu formu humanizmu. Dobro a ľudskosť však nemožno vtesnať do žiadneho katalógu ľudských práv. Vždy ho budú prevyšovať. Aj spoločnosť a verejná moc plne rešpektujúca a uplatňujúca ľudské práva, môže ostať odcudzená a sociálne chladná. Uľahčuje však človeku znášanie odľudštených a stále ťažšie pochopiteľných riskantných pomerov. Možno v postmodernej situácii ľudskosť stráca priamosť a prostotu prispôsobujúc sa komplexite a premenlivosti sveta.

Všeobecná deklarácia ľudských práv i na ňu nadväzujúce pakty o ľudských právach sa týkajú všetkých ľudí. Okrem Európy a Ameriky však mnohé národy hľadia na ne s nepochopením. Majú vlastné premyslené koncepcie dobra a humanizmu, ktoré vyrástli z ich tisícročných skúseností. Náš dôraz na individualizmus a osobný úspech je pre nich vzdialený pozitívnym hodnotám. Uvedomenie si, že ľudské práva nie sú jedinou formou humanizmu, je nevyhnutné, aby sa nestali ideológiou nových krížových výprav a pocitu vlastnej nadradenosti nad inými „zaostalými“ kultúrami. Má však i hranice v ľudskosti, ktorej zachovávanie bráni pred bezbrehým relativizmom a navyše novšie skúsenosti ukazujú, že základy ľudských práv sú zlučiteľné aj s mimoeurópskymi veľkými kultúrami Indie a Číny. Sú súčasťou našej pozície a ponuky v strete kultúr.

Ľudské práva predstavujú kritérium hodnotenia podmienok života človeka a tak sa vracajú do jeho skutočného sveta. Pokiaľ sú rešpektované a zachovávané, tak si ich spravidla ani neuvedomuje. Svet ľudských práv je pre nás v podstate v poriadku a vieme v ňom žiť. Zároveň však tušíme a čiastočne už aj vieme, že niekde za ním sú skutočné ekonomické sily a rozhodujúce mocenské vzťahy. Vyhovujú našim obavám z veľkých zmien pomerov, po ktorých v minulosti len zriedka prišlo niečo lepšie tým, že sa sústreďujú na bezprostredné skúsenosti človeka. V tom je ich sila a prínos. Nezbavujú mocných moci, ale bezmocným podstatne uľahčujú ich údel.

Autor bol podpredsedom Ústavného súdu SR, teraz pôsobí na Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied

* * *

Odporúčame


Noam Chomsky: Čo povieme, to platí Interview s Davidom Barsamianom
Rozhovory o americkej moci v meniacom sa svete
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov Preložila Izabela Viskupová

Titul Čo povieme, to platí je jedným zo série rozhovorov, v ktorých sa Noam Chomsky vyjadruje k aktuálnym politickým otázkam súvisiacim so zahraničnou politikou Spojených štátov amerických. Chomskeho za jeho odvahu a otvorenosť hovoriť o niektorých témach označujú aj za „najužitočnejšieho občana Ameriky“. Iní sa o ňom vyjadrujú ako o „svetovom fenoméne“. V každom prípade patrí Chomsky k najčítanejším autorom vo svojej oblasti. Aj predkladaný titul je vyváženým posúdením správania štátu, ktorý si myslí, že jeho poslaním je ovládnuť svet.

V Chomskeho slovách objavíte muža, ktorý pociťuje hlboké sklamanie z toho, čo sa so svetom politiky deje a ktorý je frustrovaný z premrhaného potenciálu svojej krajiny. Napriek tomu môžeme objaviť v jeho úvahách nádej, ako aj konkrétne návrhy na riešenie niektorých problematických otázok. Či už bude čitateľ s Chomskeho názormi súhlasiť alebo nie, diela tohto výnimočného muža sú podnetom na zamyslenie.

V origináli vyšli rozhovory vo Vydavateľstve Metropolitan Books, New York roku 2007, vznikali v priebehu rokov 2006 – 2007, teda ešte v ére bushizmu a pred nástupom Baracka Obamu do úradu amerického prezidenta.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama