Milka Zimková Ponďola
V predvianočnom zhone som sa na vernisáži stretla so svojou priateľkou Gabikou, ktorá sa mi zverila, že zháňa látku na župan. Moja mama ho nazývala ponďola. O pôvode tohto slova nemám ani potuchy, ale páči sa mi, je veľmi priliehavé. O ponďole by som vedela veľa rozprávať. Aj vám porozprávam.
Chodila som do päťtriedky v našom valale, presnejšie do dvojtriedky. Už som to raz tuším spomínala. Doobeda sa spolu učili prváci a druháci, poobede tretiaci, štvrtáci a piataci. Súdruh riaditeľ Kuchár mal päť dcér a dvoch synov. Jedna z nich, Gabka, chodila so mnou do ročníka. Najskôr ma súdruh riaditeľ vyskúšal posadiť vedľa Cigána Janka Sojku, ktorý piatym ročníkom ukončil ZDŠ, potom vedľa jeho sestry Mane, od ktorej som dostala vši, ale tá to dotiahla až do siedmej triedy a nakoniec ušla s nejakým Rómom do Čiech, ba aj vedľa Tomáša, ktorý mi pod lavicou bárskedy ukázal prirodzenie, kým ma konečne neposadil ku Gabike, svojej dcére.
Gabka ma občas zavolala k nim do bytu, ktorý bol súčasťou školy. Mali priestranný dva a polizbový byt, ale nie nadmerný, lebo ich bolo dokopy deväť. Všetko v ňom malo svoje miesto. Bolo tam čisto, akurátne. Prvý raz som videla, mne neznáme kusy nábytku – sekretár, knihovničku, fotelky, respektíve sofu a gauč. Na malom vešiaku sa na boku veľkého trojdverového šifoňera zo svetlého orechového dreva vynímali dlhé lesklé šaty, tmavočervené so žltým tureckým vzorom. Hneď mi padli do oka. Predstavovala som si, ako sa v nich pani riaditeľová vykrúca na nejakom bále, lebo som to videla v kine. Raz do týždňa sme mali v škole putovné kino, ktoré, samozrejme, premietal súdruh riaditeľ. Jedno mi nešlo do hlavy, kedy pani riaditeľová ten bál stíha, keď chodievala buď s veľkým bruškom, alebo kočíkom po školskom dvore pod fialkovými orgovánmi, v ktorom hojdala svojho ďalšieho potomka.
Týždeň pred Viľijou ma mama poslala s receptom na orechový koláč, ktorý si od nej vypýtala pani riaditeľová. Moja mama bola nielen dobrá kuchárka, ale piekla aj koláčiky, ktorým sa nijaké iné nemohli vyrovnať. Bez jej metrového koláča, pečeného v srnčom chrbáte, bez jej šuhájd s rumom a tort, na ktoré som vždy miešala cesto, s privilégiom, že potom môžem vždy vylízať misku (raz som zvládla asi päť korpusov za sebou a z toho sladkého vaječnocukrového olizovania ma tak preháňalo, že som každú pol hodinu sedela na latríne), bez jej medvedích labiek, vanilkových rožkov, punčového rezu, orechového sna jak pavučina sa vo valale neurobilo jedno vešeľe ani krstiny. Doteraz mám pred očami našu kuchyňu plnú misiek od cesta či polevy, zaschnutých plechov, ktoré som musela umývať. Možno preto teraz nerada pečiem. Zato rada varím.
Otvorila mi pani riaditeľová v rozprávkových tmavočervenožltých šatách. Podala som jej košíček koláčikov od mojej mamy i recept na koláč a chcela som odísť. Nepustila ma, vraj mama musí okoštovať z toho, čo napiekla. Rada som vošla dnu. Ovanula ma vôňa kapustovo-fazuľovej polievky so suchými slivkami, ktorá sa miešala s klavírnou hudbou z obývačky a plačom malého Marcelka v kočíku v kuchyni. Súdruh riaditeľ nemohol chodiť do cerkvi, tak sa potajme rozprával s Bohom prostredníctvom hry na klavíri a spievaním nábožných piesní spolu s deťmi. Všetky tie zvuky som už tak trochu poznala, no „bálové” šaty na trošku korpulentnej pani riaditeľovej (po siedmich deťoch nečudo) mi spôsobili miernu traumu. Odrazu som sa nemohla vysomáriť z toho, že môže mať na sebe oblečenú takú krasotu z vešiaka na skrini aj v kuchyni, keď miesi cesto, a pod ňou dokonca nočnú košeľu... Od cesta zababranou rukou vybrala z košíka koláčiky od mojej mamy a v bielom obrúsku ta niečo vložila. Medzitým sa v prútenom košíku vedľa kachľového sporáka rozplakal malý Marcelko, asi mu bolo teplo. Gabka, neviem, či na zavolanie, či sama od seba odbehla z domovej omše, keď začula hlas Marcelka. Vedela, že ho treba prebaliť, a urobila to bez slova. Obradne, akurátne, kým jej mamča v červenom vandlíku domiesila cesto a medzitým si do tých hriešne krásnych šiat aj ruky od múky utrela! Bola som už na odchode so svojím košíčkom, keď Gabka poprosila mamču, či ma môže vyprevadiť. Nečudovala som sa jej. Iste sa jej zažiadalo trochu luftu. Išli sme dolu valalom, bývali sme len pár domov od školy, no nedalo mi, aby som sa Gabky neopýtala, prečo jej mama varí a chodí po dome v takých krásnych šatách.
- Joj, šak to ľem taka ponďola!
- Jaka ponďola?
- No taky župan, čo si mamča oblieka rano, ked vstava, alebo večer, ked ide spať.
Ešte v ten deň začal duť poriadny vetrisko a sypal sa hustý sneh, ktorého už bolo neúrekom, takže sa ráno ani dvere z ganku na dvor nedali otvoriť. Dobre, že bola sobota a nemuselo sa ísť do školy ani do roboty. Neprešiel ani rok, čo sa tento úžasný móres zaviedol. Na dvore sme mali také závejiská, že dedka ani spoza rohu nebolo vidno, keď išiel do maštale. A môj dedko Janko nebol malý chlap. Šatstvo na šnúrach medzi stromami bolo rozvešané po celej záhrade. Deň predtým sme ho s babkou v jarečku pláchali. Dedko nám vyrúbal do ľadu zengrubu a v hlinenom hrnci nosil horúcu vodu, do ktorej sme si podchvíľou namáčali skrehnuté ruky. Babka nadávali, keď sme zmrznuté falatky vyťahovali spod ľadu, ale mne sa to páčilo. Nemali sme rukavice. (Tak som si privykla, že ani teraz ich nenosím, a možno preto začínam mať prsty jak hrable.) Zo tri razy sme sa museli obrátiť, toľko bolo prádla. Nie div, z deviatich ľudí.
V stodole natiahol dedko medzi pľantrami kábel, či drôt a tam sme zavesili to, čo nevošlo na šnúru v záhrade. Na druhý deň sme to všetko pozbierali a dosušili doma na kachliach. Zrazu babka zistili, že im chýba čierna barchetová kidľa (sukňa). Pobrali sme sa ju hľadať. Nebola v záhrade ani v stodole. Vetrisko ju zrejme odfúkol až k lesu. Vtom som zbadala, že sa pri jarečku konča susedovej záhrady niečo červenie. Prídem bližšie, a čo nevidím! Rukáv z tých krásnych šiat pani riaditeľovej, čo viseli na boku skrine. Potiahla som ho a vynorili sa v celej paráde, stále krásne, červenozlaté, len trochu stvrdnuté od mrazu. Otrepala som ich od snehu, ale zaraz nezaniesla pani riaditeľovej. Utekala som s nimi do stodoly. Babka už boli, chvalabohu, het. Nezavesila som ich na kábel, zašla som do bočnice a rozprestrela ich na kopu voňavej žitnej slamy. Mäkli mi pod rukami. Nevedela som sa na tú krasotu vynadívať.
Vtom som začula volať babku z dvora, či som dačo našla.
- Ňe, babko, ňič som ňenašla!
- Daj temu pokuj, šak to už bula taka starota, od slunka vycahana, poc śe zohrac!
Jedli sme naľeśniki (zemiakové placky), ktoré mama piekla len tak na platni, zapíjali sme ich kyslým mliekom, ktoré sa dalo krájať, no ja som furt myslela na červenozlaté hodvábne šaty.
Aj v noci mi chodili po rozume, aj celú bohoslužbu v nedeľu ráno v cerkvi, z ktorej som utekala rovno do stodoly. Cez drevené foršne zubato presvitalo slnko, od včerajška sa deň zmenil na nepoznanie, vietor nedul. Šaty ležali na žitnej slame už suché a boli ešte krajšie ako na šifoňeri riaditeľovej spálne. Zhodila som hubertus, ktorý som nenávidela. Rukávy mi boli nielen dlhé, ale aj ošúchané. Už neviem, či som ho nosila po staršom bratovi alebo sestre. Jedovalo ma, že som doteraz nemala vlastný zimník (keby len zimník!), a obliekla som si róbu. Dvakrát som sa do nej zavila. Ruky mi nebolo vidno, skoro jak spod hubertusa. Bola dlhá, ťahala sa za mnou po žitnej slame ako za kráľovnou. Odrazu sa vlečka zachytila o trám z bočnice a ja som sa vyvalila horeznačky, hlavou som tresla do foršne, len tak zadunelo. Začula som kroky smerujúce k humnu. Čo teraz? Keď je to mama, pre ktorú som už dávno nadšalista, len sa v tom utvrdí, keď babka, tak mám po chlebe. Našťastie to bol dedko, ktorý išiel do druhej bočnice s opalkou po sečku. Ani som nedýchala. Keby ma načapal, nič by sa nebolo stalo. Bol jediným normálnym patrónom z našej rodiny, tiež trošku nadšalistý.
Tri dni som bola na chvíľu kráľovnou. Tri dni som sa topila v róbe a trýznila vo svojom hriechu. Ani priznať, ani ďalej utajovať. V piatok som mala ísť na predvianočnú spoveď. V stredu podvečer som sa rozhodla. Pod hubertus som napchala všetku tú lesklú krasotu, prešla dve záhrady a v pološere som ju zavesila na šnúru. Dala som na ňu všetky štipce, ktoré tam viseli. A smutná som utekala do nášho dvora.
Už vtedy som si uvedomila, že nie je dôležité, ako vyzerajú šaty na vešiaku, dôležitejšie je, kto a kedy si ich oblečie.
(Z novej knihy Milky Zimkovej Inter City, ktorá vychádza 16. decembra 2009 vo vydavateľstve Kaligram)
