Reklama
Reklama

Ako ďalej, pýtali sa sami seba socialisti

Pravicový pozorovateľ by určite povedal: typickí „socani“! Veľké ambície a ešte silnejšie slová, o to menej reálnych receptov a „skutek utek“. Nechajme pravičiarom ich názory a pozrime sa, čo Strana európskych socialistov na svojom kongrese v Prahe riešila. Pretože sociálnodemokratická politika, verná svojim hodnotám a princípom, a súčasne zodpovedná a realistická, je dnes pomerne náročná disciplína.
Počet zobrazení: 1210
47-48_10_11_PES-m.jpg

Pravicový pozorovateľ by určite povedal: typickí „socani“! Veľké ambície a ešte silnejšie slová, o to menej reálnych receptov a „skutek utek“. Nechajme pravičiarom ich názory a pozrime sa, čo Strana európskych socialistov na svojom kongrese v Prahe riešila. Pretože sociálnodemokratická politika, verná svojim hodnotám a princípom, a súčasne zodpovedná a realistická, je dnes pomerne náročná disciplína.

Dažďom zmáčaná Praha a dôstojný veľtržný areál. Eko-taxíky a európski lídri v električke. Jiří Paroubek so svojím tímom, odhodlaný mediálne skapitalizovať prítomnosť európskych sociálnodemokratických lídrov. Dva dni panelových diskusií o sociálnodemokratickej odpovedi na hospodársku krízu, o prísnejšej regulácii, o novej globálnej finančnej architektúre, o zintenzívnení boja proti klimatickým zmenám, a samozrejme, o otázke otázok – ako dať nový dych a náboj nalomenej európskej sociálnej demokracii.

Radi diskutujú

Pre Smer-sociálnu demokraciu bol pražský kongres zadosťučinením – PES mu veľkou väčšinou hlasov obnovil plnoprávne členstvo. Delegáti kongresu opätovne zvolili do svojho čela Paula Nyrupa Rasmussena, potom nasledovalo hlasovanie o nových členoch, videoposolstvá hostí, množstvo aktivistov a ešte viac starých známych tvárí európskych sociálnodemokratických štruktúr, ktoré sa „x-krát“ do roka stretávajú na takých či onakých fórach a asi preto niekedy pôsobia, akoby „zacyklení“ vo svojich svetoch. Či na záver napríklad možnosť príspevku na boj proti globálnemu otepľovaniu podľa výpočtu emisií, ktoré ste vyprodukovali cestou na kongres. Aj toto sú fragmenty dvojdňového snemovania európskej sociálnej demokracie v Prahe.

O sociálnych demokratoch už tradične platí, že mimoriadne radi diskutujú. Samozrejme o svojom presvedčení a hodnotách a ich morálnej prevahe, o tom, či to robia správne, či ich dostatočne dôsledne presadzujú v reálnej politike, a tak dookola. A najradšej, samozrejme, diskutujú, keď na tom práve nie sú najlepšie. Čo je práve teraz. Lídri tejto najstaršej a najviac uvedomelej politickej rodiny Európy vedia, že v hre je dnes pre sociálnu demokraciu veľa. Vedia, že súčasnosť, jej ekonomické a spoločenské kontexty kladú na ich politiku veľké nároky. A vedia, že ak ich nenaplnia, riskujú stratu podstatnej časti svojho politického pôsobenia. Kongres v Prahe úplne odzrkadľoval tento duševný stav jej predstaviteľov.

Popri témach, pri ktorých medzi delegátmi panovala zhoda aspoň pri novej globálnej finančnej architektúre s prísnejšími pravidlami, ktoré budú slúžiť reálnej ekonomike, a nie miliónovým bonusom maklérov, ako aj pri požiadavke zintenzívnenia boja proti klimatickým zmenám, sa ako všadeprítomná niesla priestorom kongresu otázka otázok: ako definovať nový, realistický a úspešný sociálnodemokratický projekt pre 21. storočie, a teda ako vrátiť sociálnej demokracii náboj, silu, vplyv a moc.

Prečo nás nevolia?

Paradoxy, ktoré stoja na pozadí tejto otázky a ktoré zamestnávajú sociálnodemokratické múdre hlavy, sú dva: ako je možné, že ľudia dnes výraznou väčšinou podporujú vyslovene ľavicové postoje, či ide o privatizáciu, spravodlivé rozdeľovanie vytvoreného bohatstva a férové životné šance pre všetkých, opateru starých, chorých či inak odkázaných, a tak podobne, ale v oveľa menšej miere podporujú sociálnodemokratické strany. Inými slovami: prečo sociálna demokracia vyhráva boj o verejnú mienku, ale nie boj o voličské hlasy?

Druhý paradox: ako je možné, že v čase, keď sa neoliberálny model samoregulujúceho voľného trhu ako najlepšieho garanta udržateľného rastu a pokroku rozsypal ako domček z karát, ľudia netrestajú jeho odvekých propagátorov, ale naopak, stráca sociálna demokracia, ktorá ho vždy odmietala. Návody a recepty na obnovenie silnej pozície sociálnej demokracie siahali v diskusných príspevkoch od návratu k hodnotám, alebo ich intenzívnejšej komunikácii, cez potrebu opätovného načúvania potrebám bežných ľudí, používania ich jazyka, intenzívnejšiu komunikáciu s tradičnými partnermi v odboroch, primárne sústredenie sa na tvorbu pracovných miest, investície do ľudí a ich schopností, až po ekonomickú a fiškálnu zodpovednosť, ako základný predpoklad dlhodobo udržateľného sociálnodemokratického modelu.

Spor modernistov s tradicionalistami

Plasticky, do siedmich bodov, ako prehrať boj o voliča, zabalila vec nová hviezda nastupujúcej generácie sociálnodemokratických lídrov, Dánka Helen Thorne Schmidtová: bojovať sami so sebou, opustiť stred, byť stranou okrajových záujmov a nie širokej verejnosti, ignorovať obavy bežných ľudí najmä pri kriminalite ľudí iného etnika, označovať každého, kto má obavy z iných kultúr za rasistu, nehovoriť o našich kľúčových hodnotách, prenechať ich druhým.

Nikdy nekončiaci a všadeprítomný spor modernistov tretej cesty s tradičnou ľavicou bol na sneme najlepšie zastúpený horúcou reakciou českého exodborára Falbra, ktorý britskému modernistovi McShaneovi vykričal, že je síce pekné postaviť ako prioritu tvorbu pracovných miest, ale že je treba sa hanbiť za desaťtisíce ľudí pracujúcich vo Veľkej Británii kvázi na dobrovoľníckej báze, bez akýchkoľvek istôt a ochrany.

Druhým významným prvkom diskusie bola požiadavka silnejšej europeizácie sociálnodemokratickej politiky. Pomerne jasne ju sformuloval nový predseda nemeckej SPD, podľa ktorého sú vlády na národnej úrovni nútené podľahnúť tlaku globalizácie, a preto je potrebné sociálnodemokratickú agendu preniesť výraznejšie na európsku úroveň, hľadať spoločné európske odpovede. „Ak to neurobíme, budeme z času na čas vyhrávať nejaké voľby, to je bez diskusie, ale nie dlhodobo“, uviedol.

Najdôležitejšie je národné ihrisko

Opačným pólom tu opäť bola okrem iných Dánka Schmidtová, ktorá zdôraznila, že to, po čom všetci volajú – silnejšia európska sociálna demokracia – je v konečnom dôsledku dosiahnuteľné len jedinou cestou: víťazstvami sociálnych demokratov na národnej úrovni. V tomto rozpore treba hľadať aj odpoveď na to, čo vo svojom bojovnom prejave pomerne ostro a otvorene kritizoval šéf sociálnodemokratickej frakcie v Európskom parlamente Martin Schulz. Neprítomnosť väčšiny sociálnodemokratických šéfov národných exekutív na kongrese síce možno kritizovať, ale je to len dôsledok toho, že rozhodujúca časť politického súboja sa stále odohráva na národnom ihrisku, pred národným publikom, a teda legitimita a politická moc politických lídrov sa odvodzuje a je závislá na domácich voličoch.

Určite sa nedá povedať, že by kongres ponúkol opäť len množstvo otvorených otázok, ale žiadne odpovede. Čomu sa však nemožno ubrániť, je výsledný dojem, ktorý len potvrdil, že sociálnodemokratické odpovede na výzvy dnešnej doby, teda také, ktoré budú sledovať tradičné ciele rovnosti šancí, sociálnej inklúzie a férovej redistribúcie bohatstva, či udržateľného rozvoja a súčasne budú realistické a zodpovedné, čiže ekonomicky a finančne udržateľné, že takéto odpovede sú v dnešnom svete pomerne náročnou disciplínou. Dobrým znakom je, že sociálni demokrati ich napriek nepriazni okolností stále hľadajú. A niektorí viac, niektorí menej aj nachádzajú.

Kto iný? Kongres európskych socialistov ponúkol teda obraz súčasného myšlienkového sveta sociálnodemokratického hnutia s pomerne veľkou vypovedacou hodnotou. Sociálna demokracia má stále veľké ambície, ale kontext a podmienky ich napĺňania sa zmenili na nepoznanie. Sociálni demokrati odmietajú stať sa klientelistickou stranou typu liberálov, zelených, či radikálnej ľavice. Neustúpia od nároku na seba, predstavovať a presadzovať ucelený a udržateľný spoločenský projekt, avšak podmienky doby tento projekt výrazne sťažujú. Jednak vonkajšími faktormi – globálnym kapitalizmom, permanentne sa zostrujúcim konkurenčným bojom o kapitál a mozgy (teda intelektuálny a inovačný potenciál). Ale aj hlbokými vnútornými zmenami spoločnosti, životnými štýlmi, štruktúrou rodiny a samozrejme formami pracovných vzťahov.

Sociálni demokrati chcú ucelený spoločenský projekt, aj ekonomicky zodpovedný, aj ekologicky udržateľný, aj medzigeneračne a cezhranične solidárny. Súčasne zabezpečujúci dôstojný život a istoty ľuďom doma, ale takisto neignorujúci ľudské práva v ich univerzálnom ponímaní. Je zrejmé, že tieto ciele stoja v praktickej politike viac či menej vo vzájomnom rozpore. Medzi ekonomickou dynamikou a ekologickou udržateľnosťou, medzi individualizmom a súťažou na jednej a kolektívnou zodpovednosťou a verejným záujmom na strane druhej, medzi istotami pre odkázaných a podporou talentovaných, medzi národnými záujmami a globálnou zodpovednosťou.

Zladenie týchto rozporov tak, aby ich mix alebo synergia pracovali v prospech väčšiny, to je nikdy nekončiaca a súčasne stále náročnejšia rovnica, ktorá bude donekonečna takpovediac domácou úlohou sociálnodemokratických múdrych hláv. Faktom však je takisto, že napriek súčasnej voličskej nepriazni, nie je nikto iný, ako práve sociálna demokracia, z princípu svojho presvedčenia, lepšie predisponovaný túto rovnicu vyriešiť. V tom je stále jej šanca.
Autor je politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama