Reklama
Reklama

Revolucionári v pozadí

Náš čitateľ, ktorý sa v diskusii na stránke Slova podpísal ako „učiteľ na dôchodku“ k článku Leopolda Moravčíka Studená vojna novej generácie: farebné revolúcie (Slovo 45/2009) píše: „Dobre napísané, ale chýba mi tam aktívna účasť nášho Pavla Demeša v organizovaní spomínaných farebných prevratov...
Počet zobrazení: 1888
47-48-09_26-30_ilustracna foto_Council od Europe-m.jpg

Studená vojna novej generácie: farebné revolúcie
Náš čitateľ, ktorý sa v diskusii na stránke Slova podpísal ako „učiteľ na dôchodku“ k článku Leopolda Moravčíka Studená vojna novej generácie: farebné revolúcie (Slovo 45/2009) píše: „Dobre napísané, ale chýba mi tam aktívna účasť nášho Pavla Demeša v organizovaní spomínaných farebných prevratov... Spomínam si – pred pár rokmi som čítal český preklad zaujímavého článku francúzskeho autora, ktorý zverejnili na webovej stránke Britských listov. Autor okrem iného opisuje, ako navštívil P. Demeša v Bratislave a cituje z rozhovoru niekoľko odsekov, kde P. Demeš informuje o organizačnej štruktúre German Marshall Fund of the U. S. vo východnej Európe (centrum je v Bratislave a kdesi v Srbsku je pobočka) a priamo sa chváli, ako organizovali oranžovú revolúciu na Ukrajine, ako niekoľko mesiacov pred voľbami organizovali a školili na vidieku 10 – 20 členné skupinky „ostrých“ chlapíkov, pripravovali transparenty, heslá, stany, dopravné prostriedky a iné náležitosti potrebné na demonštratívne vystúpenia.“ Článok, ktorý pôvodne uverejnil francúzsky časopis Le Nouvel Observateur, sme našli v archíve Britských listov a sprístupňujeme ho našim čitateľom.

Vincent Jauvert

Živelná „oranžová revolúcia“, počas ktorej státisíce Ukrajincov vyšli do ulíc, vznikla pre skorumpovanosť a autoritárstvo Kučmovho režimu. Je to však skutočne tak? Nie celkom. Podobne ako aj v prípade vlny národných povstaní, ktoré zlikvidovali režim Srba Miloševiča, Gruzínca Ševardnadzeho alebo Kirgiza Akajeva. Skutočný bol nanajvýš hnev ľudských davov. Falšovanie volebných výsledkov takisto. Postkomunistických autokratov by sa však nepochybne nebolo podarilo zvrhnúť tak rýchlo a bez násilia, nebyť know-how niekoľkých expertov, ktorí vynašli a „skúšali“ naozajstný „návod na použitie revolúcií“. Vincent Jauvert sa s týmito „vývozcami“ demokracie stretol. A oni mu odhalili svoje tajomstvá.

Medzinárodné demokratické brigády

Oni – dediči Gándhího a McDonalda. Je ich iba hŕstka, iba niekoľko desiatok, ale poriadne potrápili cisárikov bývalého sovietskeho bloku. A tak už päť rokov „vyvážajú“ revolúciu do východnej Európy a Strednej Ázie. Ujali sa aj pádu Ševardnadzeho v Gruzínsku, Kučmu na Ukrajine a aj Akajeva v Kirgizsku. Dnes sa snažia o zvrhnutie autokratických a skorumpovaných vodcov v Minsku, Alma-Ate a Baku.

Títo misionári svojho druhu sú Srbi a Slováci, Gruzínci a Ukrajinci. Sú mladí, pomerne vzdelaní a viac-menej si trúfajú na to, aby vykonali demokratizáciu postkomunistickho sveta. Ich spoločným jazykom sa stala angličtina, a zvyčajne je to perfektná angličtina. Najčastejšie pracujú v západných inštitúciách a organizáciách, predovšetkým v amerických. Možno ich nazvať „medzinárodnými demokratickými brigádami“. Ich činnosť zastrešuje Washington. Niektorých navyše do funkcie „šampiónov slobody“ vymenoval osobne George Bush.

Na zvrhnutie despotov Východu majú títo revolucionári unikátne know-how, pozostávajúce zo sofistikovanej zmesi nenásilnosti, marketingu a fund raisingu (zberu prostriedkov).

Všetci považujú za svoju povinnosť „vývoz“ tejto magickej formulky. Niektorí si tým zarábajú na živobytie (a odmietajú hovoriť o výške svojho platu). Pre iných je to zdroj vedľajšieho príjmu (niekoľko stoviek eur občas). Sú napokon aj takí – a sú v menšine –, ktorí pracujú bez nároku na odmenu.

S desiatkami predstaviteľov demokratických brigád, brigád nového typu (čosi ako amerických Che Guevarov), sme sa stretli v Belehrade a Tbilisi a aj v Bratislave a Kyjeve. Detailne nám opísali svoje recepty na zvrhnutie postkomunistických diktatúr.

Najskúsenejší je Slovák

Najskúsenejší z nich je Slovák Pavol Demeš. Má 49 rokov a na túto cestu sa vydal ako jeden z prvých. V roku 2000 tajne koordinoval program zahraničnej pomoci vzbury proti Miloševičovi. V minulom roku bol – tiež dôverne – radcom ukrajinských revolucionárov. V Bratislave riadi východoeurópske oddelenie veľmi vplyvnej americkej mimovládnej organizácie German Marshall Fund, ktorá pomáha aktivistom v celom okolí. V minulosti bol ministrom zahraničných vecí, dokonale pozná politickú situáciu v bývalom sovietskom bloku a vie, ako vybrať najvhodnejšiu chvíľu na vypuknutie revolúcie.

Úzka, dôsledne pristrihnutá krátka briadka, čistý anglický jazyk. Pavol Demeš vysvetľuje: „Väčšina postkomunistických autokratov pripomína kraby. Majú pevný pancier, ale všetci majú jedno veľmi zraniteľné miesto: chcú dostať legitímnosť vo voľbách. Falšujú hlasovanie, ale naďalej pokračujú v organizovaní volieb. Je to otázka medzinárodného postavenia. A potom sa presviedčajú, že ovládajú masmédiá a bezpečnostné služby. A že sa im nič nestane. Ale ich stratégia má svoje medzery. Počas celej predvolebnej kampane,“ pokračuje Demeš, „sleduje tlač z celého sveta každý ich krok. A oni odmietajú strieľať do davov počas priameho prenosu CNN. Práve v takejto chvíli je možné ich zvrhnúť.“

Akým spôsobom? Úspech sa zakladá predovšetkým na manifestáciách bez násilia. „Je to zároveň otázka etiky a efektivity,“ vysvetľuje Demeš. „Nenásilie dáva morálnu prevahu a prináša podporu iných. A navyše – násilie je oblasť, v ktorej je moc silnejšia.“ Druhý kľúč k úspechu spočíva v metóde konania a zakaždým sa opakuje. „V deň hlasovania, večer,“ rozpráva Demeš, „sa zhromaždia dôkazy o falšovaní a tie sa veľmi rýchlo rozšíria po celej krajine. A ihneď vychádzajú stovky tisíc ľudí do ulíc. Následne by mali mierovou cestou prevziať kontrolu nad štátnymi zariadeniami, aby autokratovi ukázali, že zákonná moc prešla do druhých rúk. A pretože polícia nestrieľa, je ruka v rukáve.“

A týchto starých krabov – Miloševiča, Ševardnadzeho, Kučmu a iných (Akajev) – zvrhli takto. Je to detská hra? „Samozrejme, že nie, vyžaduje si to dlhodobú prípravu.“

Úrad expertov na revolúciu T

o je teória. Aby sme sa dozvedeli, ako to vyzerá v praxi, vypočujme si Srba Srdža Popoviča. Vo svojich 32 rokoch je tento vysoký chudý človek s utrápenou tvárou a kruhmi pod očami už legendárnou postavou. Bol organizátorom prvého revolučného hnutia 21. storočia, ktoré sa stalo predobrazom všetkých ostatných: v októbri 2000 jeho Odpor zvrhol Miloševiča bez preliatia jedinej kvapky krvi. Odvtedy si k Srdžovi Popovičovi chodia po rady takmer odvšadiaľ, „dokonca aj zo Zimbabwe“. Aby uspokojil dopyt, otvoril úrad expertov na revolúciu pod názvom Canvas Group.

„Je to súkromný podnik,“ priznáva, „ale úrad je zaregistrovaný ako mimovládna organizácia, aby nemusel platiť dane.“ Ročný obrat? „To je obchodné tajomstvo“.

Sediac za stolom v Movie Bare, módnom podniku v centre Belehradu, ktorého je majiteľom, Srdža poodhaľuje tajomstvo: „Ako hovorieval Lenin, pre úspech revolúcie sú nevyhnutné tri veci: organizácia, organizácia a ešte raz organizácia. A ja k tomu dodávam: treba mládež, mládež a ešte raz mládež. Prečo? Pretože mladí ľudia sú entuziasti, sú smelí a moc na nich nemá veľký vplyv: nemajú deti, prácu, ani majetok – nemajú sa o čo báť.“ Je ešte jeden dôvod, pragmatickejší, či dokonca trochu cynický: „Vždy keď sa režim chytá bezbrannej mládeže, bije mladých a zatvára ich do väzenia,“ hovorí Popovič, „zároveň sa otáča chrbtom k ich otcom, dedom, strýkom a tetám, priateľom... Stručne povedané, k mnohým, teda aj k svojim verným prívržencom. A práve to je ten hľadaný cieľ.“

„Chcete, prezradím vám jeden fígeľ?“ pokračuje s úsmevom. „Na demonštrácii, na ktorej hrozí, že sa skončí zrážkami, postavte do prvých radov mladé dievčatá v bielych blúzkach. A čakajte na útok polície. Efekt je zaručený: po niekoľkých zásahoch sa na bielych blúzkach objaví trochu krvi (alebo, nanešťastie, veľa). Vyjdú tak skvelé zábery, ktoré obletia televízie celého sveta... A režim bude zdiskreditovaný.“

„Iba“ niekoľko miliónov dolárov

Úspešná revolúcia sa odvíja podľa scenára, ktorý je rovnako presný ako počítačový program. Prvá etapa, podľa Popoviča dlho pred voľbami je nutné vytvoriť skupinu krajne zainteresovanej mládeže, ktorá sa napokon stane hrotom kopije, nástrojom revolúcie. Pre túto skupinu treba vybrať vhodný názov. Aký?

Vypočujme si Alexandra Mariča. Spolu s tromi inými veteránmi Odporu tento 30-ročný Srb založil v Belehrade ešte jeden expertný kabinet, zaoberajúci sa revolúciami, a je Popovičov konkurent. „Názov revolučnej skupiny musí byť krátky, nie viac než dvojslabičný, ľahko zapamätateľný, napríklad ako Levi alebo Coca a musí byť silný ako slogan. To bude podpis „značka“ revolúcie.“

Druhá etapa: treba vypustiť do obehu túto novú značku. Tu je príklad kampane-+blitzkriegu. Na jar 2003 Sorosov fond vyslal Alexandra Mariča a jeho tím do Gruzínska, kde sa mali stať poradcami lídrov rodiacej sa protestnej skupiny. Gruzínskych zástupcov bolo asi 20 a už si vybrali názov – Kmara! (dve slabiky, ktoré znamenajú Dosť!). Zostávalo už len „predať“ túto značku po celej krajine. „Che“ z Belehradu ponúkli plán a mladí Gruzínci-entuziasti ho okamžite zrealizovali. V jednu aprílovú noc povylepovali stovky plagátov s názvom Kmara! po celom Tbilisi a v deviatich ďalších mestách. Výsledok predstihol všetky očakávania. Ráno celá krajina nehovorila o ničom inom ako o tých plagátoch! Do pasce sa chytil sám Ševardnadze. Namiesto toho, aby tieto „čarbaniny“ ignoroval, celý čas vystupoval v rozhlase a televízii s odhaleniami a urobil tým malej skupinke, o ktorej si všetci mysleli, že je masovým hnutím, nečakanú reklamu. Marketingový útok sa podaril: v priebehu jednej noci bola revolučná „značka“ Kmara! vypustená.

Tretia etapa: nájsť peniaze. Onedlho totiž skupina bude musieť tlačiť tisíce letákov, nálepiek, vyrábať tričká s potlačou. Musia sa vytvoriť internetové stránky, kúpiť mobilné telefóny, plagáty... Hnutie bude musieť organizovať aj zhromaždenia svojich bojachtivých prívržencov, ktorí, treba dúfať, sa zídu zo všetkých kútov krajiny. Toto všetko si vyžaduje, aby sa zaplatilo za stovky lístkov na vlak, za noci strávené v hoteloch, za prenájom miestností, za stravu. A potom treba zaplatiť za služby zahraničných konzultantov. Stručne povedané, nevyhnutné je nájsť „iba“ niekoľko miliónov dolárov.

Aby sa zohnali, je potrebné pustiť sa do práce predčasne. Pretože takéto peniaze sa dajú nájsť iba v zahraničí. Domáci bohatí podnikatelia sa postavia k celému nápadu s nedôverou, nechcú si pokaziť vzťahy s vládnymi orgánmi. Až na začiatku revolúcie prebehnú do druhého tábora a mladým revolucionárom budú pchať balíky peňazí. Dovtedy však treba hľadať pomoc vonku – konkrétne vo Washingtone. Lebo podľa všeobecne panujúceho názoru Európania sú bojazliví, pomalí a skúpi – česť výnimkám, aj to len v rade prípadov Britov, Holanďanov alebo Poliakov. Francúzi nikdy nefigurujú medzi „darcami“ – až na Fondation Jean-Jaurés, organizáciu, ktorá trochu pomohla mladým sociálnym demokratom na Ukrajine.

Agenti s „dobrou zvesťou“

Pokiaľ ide o oranžovú revolúciu, tu sa výzvy USA k veľkým súkromným fondom a spoločenským organizáciám (USAid a National Endowment for Democracy), naozaj začali ešte na jeseň roku 2003, teda rok pred udalosťami. Slovák B. Jarabík pomáhal ukrajinskej skupine Pora pri hľadaní subsídií na tejto strane Atlantiku. Jarabík za to dostával peniaze od americkej organizácie Freedom House, ktorá nechcela „sólo“ financovať Poru . Áno, aj v revolúcii, tak ako v biznise, sa často všetko začína poradou investorov...

„Revolúcia, to je trh s vysokou konkurenciou“, hovorí Jarabík, ktorý získal vysokoškolské vzdelanie na Columbijskej univerzite. Lídri demokratických skupín musia chodiť do Washingtonu, aby sa lepšie „predali“ fondom, ktoré poskytujú kapitál. Aby boli pripravení na túto veľkú skúšku, musia brúsiť svoju argumentáciu, pripravovať si plány a finančné tabuľky...“ Áno, presne ako v biznise...

Štvrtá etapa: nabrať maximum aktivistov. Len čo sa získajú prvé peniaze, do provincie XX sa posielajú „obchodní agenti“ revolúcie, aby niesli „dobrú zvesť“. Na každej schôdzi musia znovu a znovu opakovať, že všetko sa dá, že sa im v ich krajine podarilo zvrhnúť diktátora. Neraz tam nachádzajú jednu či dve desiatky mladých ľudí, rozčarovaných alebo bojazlivých. Ako ich motivovať – na to má každý vlastný recept. Srb Siniša Sikman odchádza vždy na turné, napríklad ako minulý rok do Bieloruska, s malým cestovným kufríkom. „Mám v ňom celú propagandistickú zbierku: nálepky, tričká, balóniky s logom Odporu... Symboly úspechu, tak je to teda!“

Tieto semináre zvyčajne prebiehajú tajne, v neveľkých, zle vykurovaných a ponurých miestnostiach. Ale organizujú sa aj na čerstvom vzduchu, za mestom v bývalých pionierskych táboroch. Aby nevzbudzovali podozrenia polície, hovorí sa, že skupina ide dovolenkovať. Atmosféra na zhromaždeniach pripomína súčasne Club Media a cvičenia vojenskej prípravy. Napríklad v Gruzínsku, v lete 2003, tri mesiace pred revolúciou ruží, zhromaždila Kmara! 700 vlastných aktivistov v pionierskom tábore ďaleko od Tbilisi. „Oddiely prišli do absolútne nevyhovujúcich podmienok. Chýbalo dokonca aj zásobovanie vodou. Napriek tomu sme sa dobre zabavili!“ spomína jeden z lídrov skupiny Georgij Kendelaki.

Presne takisto v auguste 2004 sa na štyri dni zišli v pionierskom tábore na Kryme, na brehu Čierneho mora, mladí Ukrajinci z hnutia Pora. Bol tam s nimi aj bývalý slovenský minister zahraničných vecí Pavol Demeš, ktorý im pomáhal vypracovávať stratégiu. „Stretávali sme sa v malých skupinkách na pláži. Dokonca sme aj spali na piesku alebo v malých chatkách. Bolo to skvelé!“ hovorí dnes, zabúdajúc, že Pora v tom čase prežívala obdobie ostrých vnútorných roztržiek.

„Prebudiť“ občanov a podráždiť políciu

Piata etapa: naraz začať dve kampane na získanie pozornosti verejnej mienky. Toto je najzložitejšia fáza, ktorá si vyžaduje najväčšiu citlivosť. Cieľom prvej kampane je vysvetliť občanom, v čom spočíva ich volebné právo a vyburcovať ich, aby volili. Druhým cieľom je odhalenie skorumpovaného a autoritatívneho režimu. Každá kampaň má svoj lable, svoje heslá, svoje buklety... Tieto dve operácie uskutočňuje jedna skupina aktivistov, ale pozor: nesmie sa o tom vedieť. „V opačnom prípade prvá kampaň, ktorá musí byť neutrálna, bude prekazená,“ vysvetľuje Dmitrij Potechin. Tento nevysoký, usmievavý 29-ročný Ukrajinec v lenonkách a červenej košeli bol jednou z kľúčových postáv oranžovej revolúcie. Hneď po Juščenkovom víťazstve sa vydal do Moldavska, aby ho obracal na „svoju vieru“. Tento obrátenec je marketingový profesionál. „Viesť dve operácie súčasne a navyše tajne, je veľmi ťažké,“ hovorí. „V hnutí Pora nás bolo tak málo, že aktivisti sa cez deň museli niekoľkokrát prezliekať do iných tričiek, lebo rozširovali letáky jedného aj druhého tímu...“

Šiesta etapa: organizovať na uliciach efektné akcie bez použitia násilia. Cieľom je: „prebudiť“ občanov a podráždiť políciu. Metóda, ktorá sa najviac uprednostňuje: organizovanie tzv. flash-mob. „Sú to také krátke zhromaždenia veľkého počtu ľudí, že polícia nemôže nikoho zastaviť.“ vysvetľuje Dmitrij Potechin. Chcete príklad? Pätnásť členov revolučnej skupiny sa prezlečie za „trestancov“ a navrch si oblečie sivý kabát. Prostredníctvom SMS-iek si určia hodinu stretnutia na najfrekventovanejšej ulici hlavného mesta v okamihu, keď je tam trma-vrma. V naznačenú hodinu si vyzlečú kabáty a vyzerajú ako trestanci. Niekoľkokrát vykrikujú: „Hlasujem za XY!“, prirodzene XY je miestny diktátor. Potom si demonštranti znovu oblečú kabáty a miznú v útrobách metra bez stopy. Výsledok je zaručený. Polícia je zúrivá, začínajú sa represie.“

Siedma etapa: zachovať skupinu. Ako? Srb Miloš Milenkovič učí základy ilegálnej činnosti svojich bieloruských alebo azerbajdžanských klientov. „Ide o klasické „triky“ odporu – hovorí tento 27-ročný urastený zábavný chlapík. „Revolučnú skupinu nesmie viesť jeden človek. Keby ho uväznili, môže to jej činnosť paralyzovať. Riešenie: zorganizovať kolektívne vedenie, t. j. rozdeliť líderské funkcie medzi niekoľkých zodpovedných jednotlivcov, ktorí nepoznajú detaily toho, čo robia tí druhí“. Iný príklad: „Aby sa zamotala schéma riadenia, každý týždeň treba meniť oficiálneho predstaviteľa“. Podľa Milenkovičovho názoru, je nutné udržať atmosféru tajnosti. „Mladých lákajú tajné organizácie, Toto očarenie z tajomnosti umožňuje prekonať zúfalstvo a pripojiť sa k skupine, ktorú vláda považuje za teroristickú,“ hovorí.

Ôsma etapa: naučiť sa riadiť strach. „Na to existuje množstvo rôznych nitiek,“ spresňuje Miloš Milenkovič,. „Počas demonštrácie mladí nikdy nesmú pocítiť, že sú v izolácii, ustavične musia byť vo fyzickom kontakte s inými. Potrebné je, aby si spievali a nepočuli šum policajtov alebo vojakov, vyvolávajúci znepokojenie. Aby sa zakryla prítomnosť početných ozbrojených ľudí v popredí demonštrácie, možno rozvinúť veľký transparent na začiatku sprievodu. Zabráni demonštrantom, aby videli zhromaždených vojakov, ktorí ich môžu zastrašiť.“ Iný fígeľ: vysvetliť im, že zatknutie nie je nijaká tragédia. Na seminároch školitelia začínajúcich revolucionárov organizujú skúšky policajných razií. Jedni vystupujú v úlohe polície, druhí v úlohe demonštrantov. Na seminároch sa učia odpovedať vyhýbavo, nikdy nevystupovať agresívne, dokonca sa usmievať. Vypracúva aj stratégia podpory uväznených spolubojovníkov. „Tí, čo neboli uväznení, musia vedieť, na koho sa obrátiť, na akého advokáta, na akú mimovládnu organizáciu na akého domáceho či zahraničného novinára. Oni by mali mať zoznam aktivistov, s ktorými sa dá spojiť a ktorí sa s nimi spoja, aby zorganizovali demonštráciu pred policajným okrskom, o ktorej budú hovoriť v médiách,“ hovorí Georgij Kandelaki, ktorý tieto pravidlá vysvetľoval minulý rok Kazachom. Tento expert na politické vedy, absolvent americkej univerzity, dochádza k záveru: „Takýmto spôsobom obraciame protivníkovu silu proti nemu samému.“ Veta, podľa ktorej sa dá urobiť resumé generálnej stratégie demokratického „Che“.

Nové ciele „obchodných agentov“

Takže, všetci sú na svojich miestach: aktivistov naberajú a školia, šíri sa niekoľkotisíc letákov, organizuje sa niekoľko flash-mobov a hnutie schytáva prvé údery. Keď sa majú začať voľby s neodmysliteľnou falzifikáciou novopečení revolucionári sú už pripravení, aby proti nim protestovali. Práca školiteľov je ukončená. Málokto z nich sa zúčastňuje na udalostiach samých. Alebo v nich zohrávajú len veľmi skromnú úlohu. Stroj je už raz spustený, a tak nie sú viac potrební. Tak či onak, niektorých vypovedia z krajiny ešte pred hlasovaním. Jedného bieloruského zástupcu zo skupiny Zubr (názov zodpovedá znaku krajiny) a troch Srbov vyhostili z Ukrajiny pred oranžovou revolúciou. Jedného, Miloša Milenkoviča, dokonca vyhlásili za personu non grata do 1. januára 3000... Nikdy sa nedá mať všetko na zreteli.

Misia je splnená a „obchodní agenti“ demokratickej revolúcie majú teraz nové ciele. Pripravujú sa nové prevraty v bývalom sovietskom impériu. Aby sa tento proces urýchlil, chystajú sa založiť v Kyjeve nové centrum šírenia revolúcie pod názvom Medzinárodný inštitút demokracie. Vo februári roku 2005 iniciátor založenia tohto inštitútu, ambiciózny Vladislav Kaskiv, predstavil svoj projekt osobne Georgovi Bushovi. „Povedal som mu, že by som si prial, aby tento inštitút podporovali a jeho kurátormi boli také známe osobnosti ako Václav Havel, Lech Walesa či Madeleine Albrightová,“ hovorí tento bývalý líder hnutia Pora, ktorý po oranžovej revolúcii vymenil džínsy za tmavý oblek a kravatu. Tento ctihodný človek mal to šťastie, že urobil dojem v Bielom dome: zdá sa, že Američania mu sľúbili pomoc, vrátane financií, vložiac časť nevyhnutných prostriedkov.

Takáto pozornosť znervózňuje posledných despotov na Východe. Koncom roka sa uskutočnia voľby v Kazachstane. Miestny vladár, skorumpovaný Nazarbajev, už pristúpil k bezpečnostným opatreniam, viacerých aktivistov poslal do väzenia a Vladislavovi Kaskivovi zamietol vstup do Kazachstanu.

Pokiaľ ide o bieloruského vladára, zlovestného Lukašenka, ktorý núti mučiť opozičníkov a proti ktorému zorganizovaná „zamatová revolúcia“ už utrpela porážku v roku 2001, ten chce za akúkoľvek cenu „odpudiť“ členov „demokratických brigád“, aby sa neobjavili na bieloruskom území. Na prahu volieb, ktoré prebehnú na budúci rok, nedávno poslal do väzenia piatich ukrajinských aktivistov. Na jeho príkaz zbili a vzápätí z krajiny vlani vyhostili srbských a slovenských revolucionárov. Tak či onak, určité prípravy na revolúciu prebiehajú vonku, mimo územia krajiny. International Republican Institute, organizácia, ktorú financuje Kongres USA, tajne pripravuje aktivistov v susednej Litve.

Putin – sen nových „Che“

A je tu ešte Vladimír Putin. Koncom roku 2004 fond Freedom House zaradil Rusko medzi krajiny, ktoré nie sú slobodné. Stalo sa tak prvý raz od rozpadu Sovietskeho zväzu. Zaradiť ruského prezidenta medzi svoje trofeje je sen nových „Che“. Ba viac než to, je v tom ich najvyšší cieľ. Niektorí už pracujú ako poradcovia v rodiacich sa revolučných skupinách. Teraz na leto sú naplánované semináre na Kryme a v Rusku, na miestach, ktoré sa zatiaľ taja. Zvrhnúť pána Kremľa však nie je jednoduché. Podľa všetkého, vládne svojej rozviedke a veľkej časti armády tvrdou rukou. Otvorene podporoval krvavé represie v Uzbekistane (pozri nižšie), a takýmto spôsobom jasne dal najavo, že sa v prípade nevyhnutnosti nezľakne strieľať do davu. Ruský prezident napokon našiel dva spôsoby, ako zmariť činnosť aktivistov. Založil svoju vlastnú mládežnícku organizáciu. Je kópiou hnutí Odpor, Kmara a iných – rovnaký dvojslabičný názov Naši, rovnaké tričká, rovnaké úsmevy. Program je však nacionalistický a vystúpenia tvrdé. A to nie je všetko. FBS sa ponáhľa, sleduje a manipuluje: agenti sa zapájajú do všetkých protestných skupín a zakladajú iné, zjavne falošné, aby zamiešali karty. Medzinárodní demokratickí agenti to v Moskve nebudú mať ľahké: starého medveďa revolúcii nenaučíš.

Zostáva veľa otázok. Prvá z nich znie: „obchodní agenti“ demokracie – sú obyčajnými agentmi Washingtonu, ako to chcú prezentovať v Kremli a na iných miestach? Odpoveď znie – nie. Je síce pravda, že pracujú pre americké (a občas aj európske) organizácie a neskrývajú to. Pravda je aj to, že vyznávajú hodnoty strýka Sama – demokraciu a dolár – a želajú si pevne ich ukotviť v bývalom Sovietskom zväze. Nakoniec je očividné, že Bushov Biely dom v nich vidí vektory svojej soft power, pešiaka v geostrategickej šachovej partii, ktorú s Ruskom rozohráva v regióne. Stavajú však záujmy USA vyššie nad záujmy tých krajín, v ktorých pracujú? Nič nepoukazuje na to, aby sa to dalo povedať. A o akej Amerike je reč? O Amerike neokonzervatívcov Freedom House alebo o Amerike finančníka-humanistu Georga Sorosa, ktorý míňa milióny dolárov na boj s Bushom?

A čo po revolúcii?

Druhá otázka: boli tieto revolúcie naozaj ľudové, alebo boli dielom niekoľkých aktivistov? V skutočnosti platí jedno aj druhé. Ako sme ukázali, vopred ich pripravilo neveľké jadro aktivistov. S cieľom zburcovať národ, „zapáliť“ ho, tieto skupiny sa uchyľovali ku všetkým teraz už známym technikám AGITPROPA (agitačnej propagandy) a občas dokonca k manipuláciám. Ale bez hnevu národa, ktorý autoritatívny a skorumpovaný režim uvrhol do zúfalstva, bez jeho vôle nedať si znovu ukradnúť voľby a bez státisícov ľudí, ktorí dobrovoľne vyšli do ulíc Belehradu, Kyjeva alebo Tbilisi, by sa nič nebolo stalo.

Napriek tomu sa však natíska ešte jedna, posledná otázka: a čo bude po revolúcii? Inými slovami, čo sa stane s týmito národmi o niekoľko rokov? Nezapadnú noví vládni predstavitelia do tých istých koľají ako ich predchodcovia, ktorých – je nutné to pripomenúť - k moci vyniesla vlna ľudových povstaní?“ – pýta sa Jacques Rupnik, expert na východnú Európu v Centre medzinárodného výskumu. Srbský príklad dáva nádej. O päť rokov po páde Miloševičovho režimu, sa zdá, že demokracia v Belehrade sa trochu stabilizovala a ľudské práva sa vo všeobecnosti dodržiavajú. V prípade Gruzínska, kde bol George Bush 10. mája 2003 prijatý ako mesiáš, situácia vyzerá zložitejšie: mnohí lídri povstania ruží v roku 2003 už demaskujú návrat ku korupcii a militarizmu novej vlády. A tak hra zatiaľ nie je skončená. A ani zajtra „alchymisti“ revolúcie ešte neodložia na zaprášenú policu svoje knihy s receptami. Pretože tak ako raz v Tbilisi, Kyjeve alebo v Biškeku budú možno musieť so všetkým začať odznovu.

(Les faiseurs de révolutions, 25 mai 2005,
Le Nouvel Observateur, krátené,celý text: http://www.blisty.cz/art/23789.html)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama