Reklama
Reklama

Dve v tom

Herečka, spisovateľka a scenáristka Milka Zimková vyštudovala divadelnú fakultu VŠMU. Spolupracuje s filmom, televíziou a umeleckými agentúrami. Ako herečka účinkovala vo viacerých celovečerných filmoch. Okrem pravidelných vystúpení na Slovensku sa viac ráz prezentovala v Česku, Poľsku, Maďarsku, Nemecku, Rusku, Bulharsku i na Kube.
Počet zobrazení: 1800
IMG_1490-m.jpg

Herečka, spisovateľka a scenáristka Milka Zimková vyštudovala divadelnú fakultu VŠMU. Spolupracuje s filmom, televíziou a umeleckými agentúrami. Ako herečka účinkovala vo viacerých celovečerných filmoch. Okrem pravidelných vystúpení na Slovensku sa viac ráz prezentovala v Česku, Poľsku, Maďarsku, Nemecku, Rusku, Bulharsku i na Kube. Má dve deti, žije v Bratislave. Prvú knižku, ktorá jej vyšla v roku 1980, len o dva roky neskôr sfilmoval slovenský režisér Štefan Uher. Svoje literárne diela umiestňuje hlavne do prostredia východoslovenského vidieka. Vykresľuje osudy žien, ktoré hľadajú životné šťastie.

S hosťkou Slova sa zhovárala Gabriela Rothmayerová

Milá Milka, takto ťa oslovujem v listoch, ktoré si vymieňame, hoci bývame neďaleko od seba. Dve v tom by mal byť názov knižky, ktorú spolu píšeme. A tie listy sú vlastne denníkové záznamy, chceli by sme nimi oživiť tradíciu korešpondencie spisovateľov z minulosti. Ľudia sa alebo stretávali, alebo si písali. Dnes „fejzbúkujú“ alebo mailujú. Do ľudskej vravy vstupuje technika. Čím by sme boli, keby tak všetky technické vynálezy zmizli? Dokázali by sme si ešte porozumieť?
– To sa naozaj pýtaš tej pravej. Okrem pevnej telefonickej linky nie som majiteľkou ani jedného z technických vynálezov – mobilu, počítača, internetu. Ešte aj nová elektrická rúra ma bantuje, hoci ja varím rada. Zatiaľ ma nikto nepresvedčil, že bez mobilu sa nedá žiť. Ojoj, dá sa. Celkom pokojne. A kto chce, si ma nájde aj bez mobilu.

A nemáš menej príležitostí, keď nepoužívaš mobil?
– Pred pár rokmi sme o mobile ani nechyrovali a žili sme. Robili sme, milovali sa, stretávali – oveľa častejšie ako dnes. A nemám pocit, že by sme pociťovali absenciu týchto technických fenoménov. Technický pokrok ako prirodzený proces vývoja sa zastaviť nedá, ale ľudská pohodlnosť sa dá hamovať, a toto ľudský tvor odmieta. Radšej sa dá do područia menšej či väčšej mašinky, dokonca s ňou aj spáva, nosí ju aj tam, kde sa to nesluší. Namojveru, na svojich cestách s divadlom som počula telefonovať už aj zo staničného záchodu. Samé mašinky... Ľudia ani netušia – a to je dokázané –, že ich to oberá o psychofyzickú energiu. A najmä o to, že pomaly zabúdame, akú farbu očí majú naši priatelia...

Priateľstvo a porozumenie či istá prajnosť ťa našla, keď si na začiatku kariéry nemohla hrať, a tak si písala. Myslím teraz na Petra Karvaša, dramatika, ale predovšetkým nesmierne vzdelaného a rozhľadeného človeka, ktorý ťa k písaniu povzbudzoval. Poznal ťa zo školy a videl, že nie si iba herečka...
– Keď mi vyšla druhá kniha poviedok No a čo? stretli sme sa s pánom profesorom Karvašom v Bratislave na Poštovej ulici pred hračkárskym obchodom. Pozdravil ma a povedal: Pani kolegyňa, čítal som vašu knižku, nie je horšia ako prvá. Nepovedal – je dobrá. Ale – nie je horšia ako prvá. On bol veľmi prísny pán. No ale potom dodal – a keby ste už nikdy nič nenapísali, aj to by stačilo. Áno, to bolo povzbudivé. Najmä vtedy, keď som nemala kde hrať, a tak som si vymyslela svoje písanie, aj svoje divadlo.

Ty si herečka, ja novinárka, ale chcela som aj ja byť umelkyňou, hlásila som sa na VŠMU na dramaturgiu, lenže ma nevzali. Raz si mi povedala, že môžem byť rada, aspoň mám prácu. Ako je to s tebou?
– Napísala som päť knižiek poviedok, pár filmových a divadelných scenárov, všetko rukou, pekne do linajkovanej písanky – to sa ešte vraciam k tej prvej otázke – vidíš, zatiaľ sa ma nikto neopýtal, akým spôsobom som tú sladkobôľnu spisbu urobila. Ale keď sa ma pýtaš na robotu, azda to nebude s ňou také márne, ak to niekoho zaujíma. Ale mohlo by byť aj lepšie.

Lepšie už je, mala si aj horšie obdobia, keď si skončila s červeným diplomom herectvo, a napriek tomu si nemala kde hrať.
– Ale ja nemyslím iba na seba. V poslednom čísle Slova vediete debatu o situácii po novembri ´89. Prečítala som si, čo si myslí 48 percent ľudí: že sa im žije horšie ako v reálnom socializme a nezakusujú slastný pocit zo slobody ako intelektuáli. Namojdušu, pozri sa, našla som si v slovníku, lebo ma to zaujímalo, kto sú to tí intelektuáli. Takže podľa slovníka je to človek s vyšším vzdelaním, pracujúci duševne. Začnem od nás, píšucich. Až na pár výnimiek našich kolegýň a kolegov, ktorí súkajú „bestsellery“ len tak spakruky a istá skupina ľudí to berie, sa svojím písaním určite neuživíme. „Bestsellery“ sa čítajú, ale ja sa čitateľom nečudujem. Prečo by sa pri svojich sociálnych neistotách mali zapodievať akýmisi filozoficko-politickými problémami našej skutočnosti? No ukáž mi jedného z našich kolegov, ktorý ak náhodou nie je docentom či profesorom na fakulte (kam príde dvakrát do týždňa na hodinu a pol) a plat má skoro ako fiškáľ, vyžije z toho, že napíše aspoň trochu slušnejšiu knihu.

Ľudia možno ani nevedia, že dnes nie je problém knihu napísať, ale dostať za ňu honorár...
– Mnohí nevedia, treba im to povedať. Keď ste niekedy zadali rukopis do vydavateľstva, po schválení v komisii, v ktorej okrem iných boli najmä odborníci, knižka vyšla, vy ste dostali honorár. Ak sa vypredala, vyšla v reedícii. Mne jedna knižka vyšla na Slovensku päťkrát, a kde bol problém? Takisto to bolo s filmovými scenármi. Jedno musím uznať, že okrem toho, s čím by sme už v zárodku najradšej podkúrili v peci a násilím z filmového kotúča stiahli, vychádzala aj dobrá literatúra a robili sa aj dobré filmy. Filmy, ktoré sa stali pojmom, keď nie vo svetovej, tak v európskej kinematografii určite. Bol to druh istoty a kto sa (vtedy) prepáčte za výraz, ale musím to tak povedať, nechcel kurviť, tak sa nekurvil.

Tridsaťtri rokov píšem poviedky v rovnakých intenciách, rovnako hrám i svoje monodrámy. Rozdiel je len v tom, že teraz chodíte s rukopisom od vydavateľstva k vydavateľstvu a dáte ho nakoniec tam, kde potrebujú najmenej prostriedkov v hotovosti. Áno, lebo spisovateľ si sám má zohnať na vydanie svojej knižky peniaze. Kniha vyjde, dajú mu pár výtlačkov a o honorári nechyrovať. O reedícii detto. Takisto je to s filmovým scenárom. Štyri roky chodím od Šavla do Pavla, k najväčším boháčom našej krajiny, ktorí buď nemajú interes („Čo my z toho budeme mať?“ povedal mi pracovník z J&T). Alebo povedia, že oni podporujú futbal alebo hokej. Len sa z toho neposerte! Ešte ani jeden gól do bránky, ani jeden puk nezmapoval kultúru národa, ako ju môže zmapovať umenie.

Možno niekto namietne, že to všetko stojí za to, veď máme slobodu.
– Vrátim sa k tým 48 percentám, čo nezakusujú slastný pocit zo slobody. Teraz stojím pred dilemou, ku ktorej sociálnej skupine patrím. Podľa vzdelania a spôsobu práce patrím k tým slastným intelektuálom. Ale inak si myslím, že patrím k tým 48 percentám, aj keď slastný pocit zo slobody mám. Ale ja som ho vždy mala, lebo slobodu hľadám v sebe a nečakám, že mi ju niekto daruje. A rozhodne by som nechcela patriť k tým intelektuálom, ktorí k slastnému pocitu slobody nepotrebujú duševne pracovať.

Ty svoje umenie prežívaš so svojimi postavami, preto ti ľudia veria. Dodnes na všetky sviatky – Veľkú noc či Vianoce – dávajú v televíziách tvoje Pásla kone na betóne a Kone na betóne. Tvoje sú dvojako – literárne i herecky. Pozeráš sa na ne aj ty? A čo si pri tom myslíš? – Nikdy som sa nedívala na svoje filmy a nečítam svoje knižky. Aby sme nezabudli – si jedna z mála slovenských herečiek, ktoré niečo znamenajú aj za hranicami. Zaujímavé, málokto o tom vie.
– Trochu sa pochválim. (Odkedy nemám môjho dedka, už ma nemá kto...) Raz ráno ma stretol náš kolega Peter Glocko a gratuloval mi. Práve prebiehal festival európskych filmov v Saint Etienne a ja som vraj získala hlavnú cenu. Peter to počul v ranných správach z rádia. Nechcela som veriť, ale večer v TV správach sa to potvrdilo. Na druhý deň boli o tom v novinách tri riadky... Slovenská firma, s ktorou som ten film robila, nemala ani toľko chochmesu, aby mi – ako scenáristke a hlavnej predstaviteľke – účasť na festivale oznámila. A už vôbec nie to, že som v Saint Etienne získala hlavnú cenu za najlepší ženský herecký výkon. Doteraz neviem, kto cenu prevzal. To ma až tak nebantuje, ale nebolo by márne mať doma nejaký papierik alebo sošku, nech mám nejaký dôkaz, že som v jednom roku bola jednou z najlepších herečiek v Európe. A navyše by som mala čo ukazovať vnúčatám, ktoré ešte nemám, alebo svojim deťom. Tie síce už teraz tomu neveria, vlastne už tomu neverím ani ja sama.

Fotografie Ivona Orešková a archív MZ

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama