Reklama
Reklama

Linka 155

Poslal som mu esemesku, že idem za ním na bratislavské letisko. Odpísal mi, že už sedí v helikoptére a letí do Košíc a Prešova a nevie, kedy sa vráti. V inkubátore prevážajú dieťa z Bratislavy do Prešova a späť prevezú iné dieťa z Košíc do Bratislavy. Na druhý deň som išiel za ním znova na letisko. Nedošiel som.
Počet zobrazení: 1568
Linka 155a-m.jpg

Vek: 42 rokov
Profesia: lekár – záchranár
Pracovná kariéra: hasič, vodič sanitky, vodný, pozemný a letecký záchranár, t. č. majiteľ a konateľ Záchrannej služby 911, spol. s r.o, riaditeľ a odborný zástupca Life Star Emergency, spol. s.r.o. a zmluvný partner Air Transport Europe, spol. s r.o.
Pôvod: mimoriadne „zlý“, na štúdium medicíny sa dostal na piaty pokus, aj to až po roku 1989, pretože jeho starý otec JUDr. Ján Balko bol okrem iného viceguvernérom Slovenskej národnej banky a členom Štátnej rady počas Slovenského štátu. Navyše, sám v roku 1989 podpísal Niekoľko viet, takže si ho eštebáci podržali ešte s dvoma kamarátmi tri dni v base.
Špeciálne znamenie: svojráznosť v prejave, workoholik
Reaguje na: tiesňové volanie, ak je náhle, ohrozený život, zdravie, stal sa úraz alebo nehoda s väčšími následkami

Reč je s: MUDr. MARTINOM BALKOM

Poslal som mu esemesku, že idem za ním na bratislavské letisko. Odpísal mi, že už sedí v helikoptére a letí do Košíc a Prešova a nevie, kedy sa vráti. V inkubátore prevážajú dieťa z Bratislavy do Prešova a späť prevezú iné dieťa z Košíc do Bratislavy. Na druhý deň som išiel za ním znova na letisko. Nedošiel som. Zastihla ma tá istá odpoveď. Práve nasadá do lietadla a odlieta s pacientom na náhly chirurgický zákrok do Hradca Králové. Aj keď hmlu bolo možno krájať na kocky. Stretli sme sa až na tretí pokus.

Máte toho habadej. Čím ste viac a častejšie – manažérom alebo výkonným lekárom – záchranárom vo verejnej sieti zdravotných zariadení, či súkromným partnerom leteckej spoločnosti?
– Každým v pravý čas. Life Star Emergency má v súčasnosti 19 staníc záchrannej zdravotnej služby v Bratislavskom, Trnavskom a Trenčianskom kraji. Takže 24 hodín držím telefón na uchu, behám s papiermi, rozpisujem služby, ak príde pokyn z operačného strediska, musí byť v sanitkách rýchlej zdravotnej pomoci či rýchlej lekárskej pomoci kompletná osádka, riešim sťažnosti, konflikty a nepredvídané okolnosti, napr. naše dopravné nehody. Keď sa mi zdá, že mám toho stále málo, napíšem sa ako lekár-záchranár na zásahy. Ale idem slúžiť aj do Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR, prijímať telefonáty a komunikovať s tými, ktorí volajú na linku 155. No, a keď ešte ostane aj ten minimálny zvyšok času, s posádkou lietadla či helikoptéry prevážame pacientov alebo realizujeme transplantačný program.

Za akými prípadmi najčastejšie vyrážate so sanitkou ako záchranka?
– Za takými, ktoré súvisia s internými a neurologickými záležitosťami, od srdcových problémov až po mozgové príhody. Až potom sú úrazy, dopravné nehody, havárie a iné udalosti.

Vo vašom povolaní si často tykáte so smrťou. Predsa – urgentná medicína, akútne stavy. Ohrozenie zdravia, života. Ste lekár – záchranár, ktorý nemusí vždy zachrániť. Neraz vyťahujete ľudí z pomyselného tunela, na konci ktorého už je vraj len akési svetielko, ba ani to nie... Potom sa zvyčajne povie, že sa prišlo neskoro.
– V prvej skupine sú náhle príhody, neočakávané, akoby z plného zdravia. Napríklad pľúcne embólie, rozsiahle infarkty u tých, ktorí doteraz nemali žiadne viditeľné ťažkosti, ako sa hovorí, užívali si plného zdravia. Ja však hovorím, že neexistuje zdravý človek, ale len zle vyšetrený pacient. Ten sa doteraz cítil dobre, svoj zdravotný stav teda neriešil, až sa vyčerpali všetky rezervy tak, že sa systém zrútil. To sú tie náhle úmrtia, s ktorými sa veľmi ťažko vyrovnávajú rodinní príslušníci. Takže my ako záchranka, sme neprišli neskoro. Druhou skupinou sú očakávané úmrtia u ťažko chorých či nevyliečiteľných pacientov, pre ktorých je smrť, ako pre trpiacich ľudí, vykúpením. Často je to vykúpenie aj pre rodinu. Niekedy je však problém, aby si to rodina dala aj takto vysvetliť. Ani tu sme neprišli neskoro ako záchranka. Napokon je tretia skupina ľudí, u ktorých už iba konštatujeme smrť. Ak mám službu ako obhliadajúci lekár, potom je to povinnosť obhliadky, nie záchranky. Niet koho zachraňovať. Nemožno prísť neskoro.

Zostaňme pri prvej skupine. Lekári varujú, že každý tretí dospelý Slovák má nejakú formu srdcovocievneho ochorenia.
– Práve srdcovocievne ochorenia sú príčinou až 56 percent všetkých úmrtí. Prekračujeme nimi európske i svetové štandardy. Samostatnou kapitolou sú rizikové faktory, ich rozsah, intenzita a kumulácia, to však je na iný rozhovor.

Dostanete prvú informáciu – kam ísť, prečo a za kým. V konkrétnej situácii a chvíli však musíte byť všetkým. Aj traumatológom, aj chirurgom, aj internistom či kardiológom. Ale aj pôrodníkom, ušným, nosným či krčným lekárom, ba i stomatológom. Dá sa to zvládnuť? Pripravujete sa už v aute, prebiehajú vám v mysli jednotlivé úkony, ktoré urobíte s pacientom?
– To určite nie. Všetko riešim až na mieste. Keby som si v hlave dopredu napísal scenár, a skutočnosť by bola iná, trvalo by mi nejaký čas, kým by som všetko v sebe „prešaltoval“. Nevyberám si ani pacienta, ani jeho zdravotný stav. Urgentná medicína je interdisciplinárna aj interdemografická špecializácia. Zaoberá sa pacientmi od nula do sto rokov, prechádza naprieč celým odborným spektrom, ale iba do určitej miery, pretože je zúžená na akútne stavy. Mojou úlohou je urobiť všetko pre záchranu zdravia a života človeka a z bodu A dostať pacienta čo najskôr do bodu B tak, aby zostali zachované všetky životné funkcie a jeho stav bol na nevyhnutný čas stabilizovaný.

Teda boj s časom? Stane sa, že sám seba sa spýtate, keby sme prišli skôr o minútu, o dve, snáď potom by... sú také okamihy?
– Doteraz som otázky „keby“ neriešil. Poznáme to, keby nebolo keby... A dokiaľ budem záchranárom, ani si ich nebudem klásť, ani riešiť. To sú otázky pre filmové scenáre, nie pre skutočný záchranársky život. Keď som už pri filmoch – keby sme urobili len štyri veci z tých sto, ktoré sa filmovo „dejú“ v Medikopteri, okamžite by sme prišli o licenciu za porušovanie leteckých predpisov. Viem to podstatné, že po rozhodnutí o výjazde sme do minúty v sanitke a na miesto určenia ideme tak rýchlo, ako je v dopravnej premávke možné. Pravda, ak nestretneme nejakého truľa v džípe, ktorý má ešte viac naponáhlo za nejakým kšeftom či babou, alebo len tak, aby si dokázal, akú má momentálnu moc. Moc primitíva. Ale že by minúta „hrala“ rozhodujúcu úlohu, o tom nie som presvedčený. Keď niekto odpadne na ulici, nedýcha, všetci okolo neho len mudrujú a nik ho nezačne oživovať do troch minút od kritickej chvíle, je náš príchod často už len príchodom štatistov, pretože po troch – štyroch minútach je mozog „odpísaný“. Ak sa nájde niekto z mudrujúcich, kto okamžite zavolá na číslo 155 a je ochotný s podporou operačného strediska začať s resuscitáciou, hoci laickou, a robí ju kontinuálne až do nášho príchodu, potom hovoríme aj o možnej záchrane života a skutočný záchranár je známy.

Sú časté či skôr len zriedkavé takéto úspešné prípady poskytnutia prvej pomoci?
– Ak je citová väzba medzi postihnutým a pomáhajúcim, a je to v dome či v byte, je to skôr pravidlo. Ak sa to stane na ulici, potom výnimka, pretože väčšinou ľudia len mudrujú a hulákajú, že kde je tá – sanitka!

Takmer každé povolanie obsahuje pre jeho vykonávateľa obľúbené a menej obľúbené, ba až vôbec neobľúbené činnosti. Novinár má také témy, herec postavy a autorov hier, automechanik značku automobilov, architekt architektonické slohy a pod. K čomu sa rád niekto náhli, alebo od čoho bočí. Možno to znie paradoxne, ale ako je na tom lekár-záchranár?
– Ten nemá na výber, musí ísť tam, kam treba ísť. Vždy rovnako náhlivo, rovnako sústredene, rovnako dôsledne, s absolútnym odborným nasadením, s absolútnym ľudským zanietením. Keby si začal vyberať, čo áno a čo nie, čo sa mu páči a čo nie, licitoval by, koľko zo seba z toho absolútna má vydať, potom len čo mu čosi také napadne, nech okamžite prestane byť záchranárom a pre dobro pacienta či postihnutého vystúpi zo sanitky. Trebárs aj za jazdy.

Tak hovorme o obave pred zásahom či už priamo v zásahu...
– Sú lekári, ktorí sa boja akútnych detských stavov. Sú v strese, keď idú k dieťaťu v ohrození života. V prístupe k pacientovi neexistuje menšia či väčšia zodpovednosť, je len zodpovednosť ako racionálna hodnota bez medzistupňov. Ak však ide o dieťa, je to silná podvedomá emotívnosť.

Na číslo 155, Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby volá denne šesť a pol až osemtisíc ľudí. Záchranky denne uskutočnia 250 až 300 výjazdov. Je to veľa, málo, či akurát?
– Problém je v inom. Ako obyvateľstvo vníma záchrannú zdravotnú službu, vidieť už z pomeru medzi počtom volajúcich a počtom zásahov. Ale aj pri takomto počte zásahov som presvedčený, že v štyroch z piatich uskutočnených zásahov sa výjazdy rýchlej zdravotnej či rýchlej lekárskej pomoci vôbec nemali uskutočniť. Je to záležitosť zle nastaveného systému. Prvým krokom by mal byť návrat dopravnej zdravotnej služby a výjazdovej Lekárskej služby prvej pomoci pod právomoc operačného strediska a druhým vyššia náročnosť a zodpovednosť v rozhodovaní operátorov.

Sú v operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby kvalifikovaní ľudia, ktorí na základe toho, čo im niekto o jednej v noci vzrušene a vystrašene vyrozpráva, vedia bez problémov rozoznať, či ide o situáciu, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah záchranky, alebo je možné zdravotný stav pacienta zvládnuť vlastnými silami tak, že bez ohrozenia zdravia a následkov „vydrží“ do rána, aby navštívil svojho obvodného lekára, prípadne špecialistu?
– Nepochybujem, že sú. Úlohou operátora je klásť také otázky, aby na základe odpovedí dostal relevantné informácie od volajúceho, aby správne vyhodnotil závažnosť stavu pacienta. Ale sú operátori a operátori. Dokážu stav odborne posúdiť, správne v kritických chvíľach poradiť, objektívne rozhodnúť, či je potrebný zásah záchranky alebo nie. Sú však operátori-alibisti, ktorí sa nerozpakujú poslať záchranku na každé zavolanie, a vtedy sa sanitka mení na taxík zdarma. To sa môže vrátiť ako bumerang, keď k inému, tentoraz skutočne vážnemu stavu, nemajú akú záchranku poslať, pretože všetky suplujú obvodného lekára.

Rôzne choroby však majú v rôznych štádiách rôzne prejavy. Ten, kto ich bezprostredne vidí, vníma a ešte je aj emočne zviazaný s postihnutou osobou, je pri volaní na číslo 155 pod psychickým tlakom. Ako laik v obave o zdravie a život blízkeho človeka podvedome zveličuje, dramatizuje, hysterizuje. Interpretáciou zdravotného stavu môže popliesť operátora, vzbudiť v ňom rovnakú obavu o život pacienta, ktorý v konečnom dôsledku rozhoduje o tom, či pošle alebo nepošle záchranku. Poistí sa, lebo istá zdravotná epizóda mu bola vykreslená ako stav ohrozujúci zdravie až život.
– Laik môže takto „vykresľovať“ stav postihnutého, ale skúseného a nealibistického operátora môže zavádzať len do určitej miery a do určitého času. Operátor má byť natoľko zručný v komunikácii, že najskôr volajúceho upokojí, poučí ho o tom, čo má v danej chvíli urobiť a kladie mu otázky, aby dostal od neho vyčerpávajúce odpovede na svoje správne rozhodnutie. Ak to nedokáže, zaťažuje rozpočet zdravotných poisťovní a mal by vlastniť taxislužbu. Bodka.

Sú v záchranárstve také okamihy, že vás strasie? Kopy plechového šrotu po zrážke áut, vykoľajené vozne, kaluže krvi, zlomeniny, stonanie, plač, posledné životné okamihy. Potom sa len vecne skonštatujú stotisícové či miliónové materiálne škody, počty zranených, ale aj, že pacient pri prevoze do nemocnice zomrel. Dá sa na to nemyslieť?
– Musím nemyslieť, ak zajtra mám ísť znova do takých, ba ešte vážnejších, drsnejších akcií. Citovo na mňa najviac pôsobia deti. Ale nemôžem nepovedať, že mi nie je príjemné, ak ma pri zákroku opitý človek ovracia, ak ma zasiahnu výkaly, čo je neočakávané a čoho sa nemožno zbaviť šmahom ruky. Áno, to mi prekáža. Tiež nie je príjemné, ak ratujeme potenciálneho samovraha a jeho prvou obeťou má byť niekto zo záchranárov. Ak svoju prvotnú agresivitu voči sebe presmeruje napríklad na mňa. Musím s ním však komunikovať tak, aby nikomu neublížil

Spomínate si na nejakú výnimočnú udalosť?
– Po skončením zásahu si nič neukladám do pamäti. Keď si vynásobím 23 záchranárskych rokov s počtom zásahov za jeden mesiac, sú to tisíce a tisíce, možno spolu už aj desaťtisíc záchranných akcií. Ale jeden zásah bol predsa len niečím zvláštny. Domov sa nevrátilo mladé dievča. Najskôr ju išiel hľadať frajer, po ňom sestra a napokon otec. Zavolali nás ako hasičov, pretože sme ich museli vyťahovať cez úzky šachtový otvor. Šachta bola plná toluénu a piati, hľadané dievča s parťákom a traja, ktorí ju išli hľadať, po nadýchnutí výparov upadli do bezvedomia. Museli sme ich prebrať a odviezť sanitkami do nemocnice. Šťastný koniec.

Sú chvíle, keď sa končí profesia a človek ostáva sám so svojimi citmi a pocitmi. Chce či nechce, v podvedomí si nesie domov aj svoju prácu – jej napätie, neistotu, nádej, ale aj definitívu. Prácu ako najsilnejší stresor. Ako sa s ním vyrovnať? Poznám psychiatra, ktorý sa po príchode domov utiahne do kúta a nad osudmi svojich pacientov si poplače. Inak všetky bolesti cudzích duší zo seba nedostane. Poznám advokáta, ktorý po ostrých súbojoch v zastupovaní klientov a obhajoby obvinených zájde večer do pivnice, kde má popri rôznych posilňujúcich náradiach a zariadeniach aj boxerský mech, do ktorého mláti bez ustania aj hodinu, kým sám nespadne od vyčerpania na kolená. Vymlátil všetkých spravodlivých aj nespravodlivých, vinných aj nevinných partnerov, klientov, neprajníkov. Čo potom lekár-záchranár?
– Neponúknem takúto pôsobivú ventiláciu. Robím to, čo som chcel robiť od svojich dvanástich rokov, keď som, žijúc neďaleko bratislavskej nemocnice na Kramároch, počul kvílenie záchraniek. Robím to, čo je zároveň aj moje hobby. Mám rád rôznorodosť záchranárskej práce. Nevedel by som byť lekárom medzi štyrmi stenami. Pre mňa je každý výjazd iný, každý pacient iný, každé prostredie iné svojou zvláštnosťou. Je však pravda, že diagnózy sa opakujú. Nepociťujem stres, aj keď vidím, počujem a zažijem kadečo. A bolo by to aj na dlhé plače, aj na dlhé bitie do mecha. To, čo sa deje v mojom pracovnom živote, ktorý som si zvolil, je život sám. Niekomu nadelil viac šťastia, niekomu menej. Sú rôzne osudy, náhody, úmysly, ciele. Tak to beriem. Keď mám náhodou tri dni voľno, na druhý deň mi je už dlho. Pre mňa je stresorom nečinnosť. A taký, pre niektorých príjemný stres, si ja nedoprajem.

Fotografie: Jozef Baran a archív Air Transport Europe

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama