Dejiny majstrovských gólov

Tohtoročné majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré budú v Južnej Afrike, budú v poradí už devätnáste. Titul spred štyroch rokov obhajuje reprezentácia Talianska, no karty môžu zamiešať aj ďalšie dominantné tímy, či už je to tradične Brazília, Nemecko, Anglicko, alebo posledný víťaz Majstrovstiev Európy z roku 2008, teda Španielsko.
Počet zobrazení: 2773
1-2-010_xx_z dejin majstrovstiev sveta_www uefa1 com-m.jpg

Tohtoročné majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré budú v Južnej Afrike, budú v poradí už devätnáste. Titul spred štyroch rokov obhajuje reprezentácia Talianska, no karty môžu zamiešať aj ďalšie dominantné tímy, či už je to tradične Brazília, Nemecko, Anglicko, alebo posledný víťaz Majstrovstiev Európy z roku 2008, teda Španielsko. Zo štatistík majstrovstiev sveta vo futbale vyplýva, že v ich 80-ročnej histórii sa doteraz podarilo uspieť iba siedmim krajinám. Päťkrát zdvíhali trofej nad hlavu futbalisti Brazílie, štyrikrát futbalisti Talianska, trikrát Nemci, dvakrát Argentínčania a Uruguajčania, raz mali túto česť Francúzi a Angličania. Všetky tieto tímy, ak vynecháme Uruguaj, ktorý naposledy vyhral majstrovstvá sveta v roku 1950, patria medzi najväčších favoritov aj v Južnej Afrike. Popri nich si však na titul majstra sveta brúsia zuby aj Španieli, Holanďania a Portugalčania, ktorí zatiaľ prvenstvo nikdy neslávili. A ak motyka vystrelí, karty môžu zamiešať aj africké tímy, či už Pobrežie Slonoviny s Didierom Drogbom alebo Kamerun so Samuelom Eto´om. Na to, aby sme pochopili futbalový ošiaľ, ktorý sprevádza majstrovstvá sveta, mali by sme načrieť aj do histórie tohto športu, konkrétne do najznámejšej medzinárodnej súťaže národných tímov, ktorou sú celkom určite majstrovstvá sveta. Prvý majster sveta – Uruguaj Prvé majstrovstvá sveta vo futbale sa hrali v roku 1930 v juhoamerickom Uruguaji. Už vtedy sa dohodlo, že svetový šampionát sa bude konať každé štyri roky. Problém však nastal ešte pred začatím turnaja, keďže pre hospodársku krízu pricestovali do Južnej Ameriky len štyri európske mužstvá a ani jeden z favoritov. Doma ostalo aj Československo. Jediný európsky tím, ktorý sa ako-tak dokázal presadiť, bola Juhoslávia, ktorá skončila tretia. Finále na štadióne Centenario v Montevideu bolo v rukách Juhoameričanov a domáci Uruguaj v ňom po dramatickom boji porazil susednú Argentínu 4:2. Medzi najväčšie hviezdy šampionátu patrili uruguajskí futbalisti José Andrade a José Nasazzi. Prvý gól v celej histórii majstrovstiev sveta strelil francúzsky záložník Lucien Laurent v súboji s Mexikom. Už na prvých majstrovstvách sveta sa do hry „vložili“ aj rozhodcovia. V zápase Francúzsko – Argentína zapískal rozhodca koniec zápasu práve v okamihu, keď sa francúzsky útočník rútil s loptou sám na súperovu bránku a mohol vyrovnať na 1:1. Ako sa však ukázalo, do skutočného vypršania hracieho času zostávalo ešte 6 minút a brazílsky rozhodca sa očividne pomýlil – tento omyl stál Francúzov postup, pretože v pridaných šiestich minútach sa im už vyrovnať nepodarilo. Mussolini zariadil prehru Československa V roku 1934 sa svetový šampionát preniesol na európsky kontinent a do bojov zasiahlo aj Československo. Prvýkrát sa hrala kvalifikácia, pretože počet záujemcov o účasť bol na rozdiel od minulých majstrovstiev príliš veľký. Organizátor šampionátu, Taliansko, si s kvalifikáciou nelámalo hlavu. Stretli sa len v domácom zápase s Gréckom, ktoré vyhrali. Odveta sa nekonala, pretože Gréci vzdali odvetu, keď im Taliani ponúkli luxusný dvojposchodový dom v najatraktívnejšej časti Atén. To bolo asi prvýkrát, keď do futbalu vstúpila politika. Druhýkrát sa to stalo krátko po kvalifikácii, na šampionáte, keď pred začiatkom finálového zápasu majstrovstiev navštívil švédsky rozhodca talianskeho diktátora Benita Mussoliniho v jeho lóži. Čo si tam vypočul nevieme, vieme však, že finálový zápas odpískal jednoznačne v prospech domáceho Talianska. Smutné na tomto príbehu je to, že súperom Talianska bolo vo finále druhých majstrovstiev sveta Československo, ktoré svetu predstavilo takých slávnych hráčov akými boli Oldřich Nejedlý, Antonín Puč či brankár František Plánička. Ale hoci sa fašistické Taliansko stalo majstrom sveta, férovosť víťazstva jeho futbalistov sa ešte dlho spochybňovala. Tretie miesto obsadilo hitlerovské Nemecko, ktoré v semifinále vyradili práve československí futbalisti. Ponižujúca prehra určite nepridala na sympatiách bežných Nemcov voči svojmu východnému susedovi, ktorého územie o pár rokov neskôr obsadili hitlerovské vojská. Opäť Taliansko, opäť Uruguaj Pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa stihol odohrať ešte jeden šampionát, v roku 1938 vo Francúzsku. Ďalší šampionát sa mal konať v roku 1942 a favoritom na usporiadanie bolo Nemecko, lenže v roku 1942 v celom svete besnela druhá svetová vojna, ktorej bola potenciálna usporiadateľská krajina iniciátorkou. Posledný predvojnový šampión vzišiel z finálového zápasu medzi Talianskom a Maďarskom. Tentoraz mali Taliani skutočne navrch a titul obhájili. Tretia skončila Brazília, ktorá vo štvrťfinále vyradila aj československé mužstvo. Po dvanásťročnej prestávke, vynútenej druhou svetovou vojnou, sa futbalový svet zišiel v roku 1950 v Brazílii, kde sa konali štvrté majstrovstvá sveta. Opäť sa však opakovala situácia z prvých majstrovstiev sveta a na turnaj sa dostavilo iba trinásť účastníkov, z toho len päť z Európy. Československo chýbalo. Vo finálovej skupine sa stretli štyri tímy, z ktorých bol prekvapivo najúspešnejší Uruguaj. Na druhom mieste skončila Brazília, tretie bolo Švédsko. Absolútne zlyhalo Anglicko, od ktorého sa ako kolísky futbalu očakávalo viac než jedno víťazstvo nad priemerným mužstvom z Čile. Po štyroch majstrovstvách sveta však štatistiky hovorili jasnou rečou – dva tituly pre Uruguaj, dva tituly pre Taliansko. Najväčším smoliarom predvojnového futbalu boli určite Rakúšania, ktorí mali jedno z najlepších futbalových mužstiev, ale na finálových šampionátoch im nebolo dopriate uspieť. Na scénu sa dostáva Pelé Piate majstrovstvá sveta sa konali v roku 1954 vo Švajčiarsku. Favoritmi boli reprezentácie Maďarska a Brazílie. Boli to práve maďarskí futbalisti, ktorí v tom čase patrili k najlepším na svete: veď si len spomeňme na mená ako Ferenc Puskás či Nándor Kocsis, ktoré patrili k oporám budapeštianskeho Honvédu a neskôr španielskych veľkoklubov Real Madrid a FC Barcelona. Lenže Maďari sa nepopálili na Brazílii, ktorú porazili 4:2, ale vo finále na Nemecku. Napriek tomu, že vo finálovom zápase s Nemcami boli jasnými favoritmi, na nemeckú disciplínu a taktiku nemali. Nemci totiž na Maďarov pripravili zaujímavý taktický manéver. V zápase základnej skupiny, v ktorom o nič nešlo, úmyselne pustili Maďarom zápas a prehrali 3:8. Vo finále ich potom Maďari automaticky podcenili a prekvapivo Nemcom podľahli 2:3. Bolo to prvý raz, čo vo futbale naplno zaúradovala taktika a vďaka nej sa majstrom sveta stala prvý raz nemecká reprezentácia. Pre poriadok doplňme, že Československo sa turnaja zúčastnilo, no skončilo už v základnej skupine, podobne ako na ďalšom šampionáte, ktorý sa konal vo Švédsku. V roku 1958 sa na majstrovstvách sveta po prvýkrát objavil futbalový fenomén Pelé. Veľmi milo prekvapili aj domáci Švédi. Podarilo sa im prebojovať až do finále, tam však narazili na nepremožiteľnú Brazíliu, v ktorej mužstve mladučký Pelé čaroval. Bol to prvý titul pre brazílske mužstvo, ktoré sa neskôr stalo futbalovou veľmocou. Najväčšou hviezdou šampionátu, podobne ako ďalších štyroch, bol jednoznačne Pelé, aj keď za zmienku stojí aj trinásť gólov francúzskeho útočníka Justa Fontaina, ktorý sa stal kráľom strelcov a ktorého rekordný počet gólov na jednom turnaji doposiaľ nikto neprekonal a pri vzrastajúcej úrovni moderného futbalu asi už ani nikto neprekoná. Československo opäť vicemajstrom sveta! Konečne prišiel rok 1962, ktorý priniesol československému futbalu ďalší veľký úspech. Majstrovstvá sveta sa konali v juhoamerickom Čile a Československo rozhodne nepatrilo medzi favoritov. Keď však hneď v prvom zápase dokázalo poraziť favorizovaných Španielov, ukázalo sa, že ho len tak ľahko niekto nezastaví. Napokon sa to podarilo až Brazílii vo finále. Tentoraz sa Brazília musela počas väčšiny turnaja zaobísť bez zraneného Pelého, no našťastie pre Brazíliu a nanešťastie pre náš tím ho dokázali plnohodnotne zastúpiť Amarildo, Vavá a Garrincha. Medzi najväčšie hviezdy šampionátu patril český záložník Josef Masopust a výborne sa zapísali aj slovenskí futbalisti Jozef Adamec, Ján Popluhár, Titus Buberník, Adolf Scherer či brankár Viliam Schrojf. Za zmienku stojí aj férovosť československých futbalistov. V zápase Brazília – Československo v základnej skupine sa nešťastne zranil futbalový kráľ Pelé, a pretože sa vtedy ešte nedalo striedať, musel ostať na ihrisku a predstierať hru. Pelé sa neskôr vyjadril: „Na svete je iba zopár hráčov a veľmi málo mužstiev, ktoré by sa rozhodli neťažiť zo situácie, keď súperova jednotka hrá so zranením. V takomto prípade totiž nie je problém zraneného hráča zneškodniť natrvalo. Masopust, Popluhár a Lála túto výhodu nevyužili. Československo takisto bojovalo o postup a nemohlo si dovoliť prehrať, no napriek tomu títo hráči dokázali myslieť na zdravie svojho protivníka. Boli to športovci telom aj dušou.“ Kolíska futbalu konečne vyhrala – gólom storočia Ôsme majstrovstvá sveta sa konali v roku 1966 v Anglicku. Kolíska futbalu sa dušovala, že v domácom prostredí konečne získa vytúžený triumf. Finalisti predošlého šampionátu úplne vyhoreli, keď Brazília vypadla už v základnej skupine a Československo ani len nepostúpilo z kvalifikácie. Lenže Anglicko čelilo inej konkurencii. V portugalskej reprezentácii žiaril mozambický rodák Eusébio, v bránke Sovietskeho zväzu čaroval Lev Jašin a nemeckú hru tvoril fantastický Franz Beckenbauer. Anglická reprezentácia, ktorej dominovali Bobby Charlton z Manchestru United a Bobby Moore z londýnskeho West Ham United, sa však dokázala prebojovať až do finále, kde už na ňu čakalo Nemecko. Dramatický zápas nakoniec v 100. minúte predĺženia rozhodol anglický útočník West Hamu Geoff Hurst, a to gólom, ktorý sa do histórie futbalu zapísal ako „gól storočia“. Problémom totiž bolo, že Hurstova strela skončila na brvne, od nej sa odrazila na bránkovú čiaru a odtiaľ von z brány. Rozhodca však napriek protestom Nemcov gól uznal, Angličania pridali ešte jeden a stali sa po prvýkrát majstrami sveta. V roku 1970 sa futbalový svet stretol v Mexiku. Majstrovstvá opäť ovládol Pelé, ktorý doviedol brazílsku reprezentáciu až k víťazstvu. Vo finále si Brazílčania poradili s Talianmi, a keďže ako prvý tím v histórii získali trofej tretí raz, podľa pravidiel im natrvalo pripadla soška Zlatá Niké. Tretie miesto získali Nemci po víťazstve nad Uruguajom. Pre Uruguaj to bol vo svetovom futbale posledný väčší úspech. Československo na turnaj rozhodne nešlo ako outsider, veď jeho slávne kluby Slovan Bratislava, Spartak Trnava či Dukla Praha dosahovali v tom čase v európskych súťažiach svoje najväčšie úspechy, no naša reprezentácia nedokázala ani len postúpiť zo základnej skupiny. Nezískala ani bod. Na šampionáte okrem Pelého zažiaril aj nemecký útočník Gerd Müller a populárny taliansky kanonier Luigi Riva. Po prvýkrát bolo na šampionáte dovolené striedať, čo futbalu jednoznačne prospelo. Holandská smola Jubilejné, desiate majstrovstvá sveta sa konali v roku 1974 v západnom Nemecku. Keďže Zlatú Niké získali natrvalo Brazílčania, hralo sa o nový pohár, tzv. FIFA World Cup, o ktorý sa súťaží dodnes. Najväčšími favoritmi bolo domáce Nemecko na čele s cisárom Franzom (ako sa hovorilo Beckenbauerovi) a malé, no silné futbalové Holandsko na čele so slávnym Johanom Cruyffom. Karty mohol zamiešať aj Sovietsky zväz, no na šampionát nepostúpil, pretože odmietol zohrať kvalifikačný zápas s juhoamerickým Čile na pôde tohto štátu. Dôvodom bol odpor voči fašistickému režimu Augusta Pinocheta, ktorý v tom čase vládol tejto juhoamerickej krajine. FIFA rozhodla o kontumačnej prehre ZSSR a do Nemecka cestovalo Čile. Do Nemecka necestovalo ani Československo, ktoré nepostúpilo z kvalifikácie a z rovnakého dôvodu chýbala naša reprezentácia aj v roku 1978 v Argentíne. Najkrajší futbal na nemeckom šampionáte predvádzalo jednoznačne Holandsko, ale výborné výkony podávalo aj Poľsko so skvelým útočníkom Gregorzom Latom. Favorizované Holandsko napokon podcenilo finálový zápas s Nemeckom a z majstrovského titulu sa tak druhý raz mohli radovať Nemci. Tretí skončili Poliaci, ktorí porazili Brazíliu. Šancu na reparát mali Holanďania v Argentíne, kde sa v roku 1978 konali jedenáste majstrovstvá sveta. Johan Cruyff síce nebol vo forme a tréner ho na majstrovstvá nenominoval, no Holanďania napriek tomu opäť predvádzali krásny útočný futbal. V priebehu turnaja sa znova stali najväčšími favoritmi, lenže podobne ako pred štyrmi rokmi, narazili vo finále na domáci tím, ktorý bol nad ich sily. Argentína sa prvýkrát v histórii mohla tešiť z majstrovského titulu, za ktorý vďačí predovšetkým dvojici hráčov – Mariovi Kempesovi z Valencie a Danielovi Passarellovi z River Plate. Vo verejnosti prvý raz zarezonovalo aj ďalšie slávne meno – Armando Diego Maradona. Toto zázračné dieťa argentínskeho futbalu však v roku 1978 ešte nedostalo od trénera šancu nastúpiť. Dôvod bol jasný – Maradona mal ešte len šestnásť rokov (hoci v brazílskej reprezentácii v tomto veku debutoval Pelé). „Diegov čas ešte príde,“ vyjadril sa argentínsky tréner a nemýlil sa. Zázrak menom Maradona V roku 1982, na šampionáte v Španielsku, sa o slovo opäť prihlásili Taliani na čele s kanonierom Paolom Rossim. Zďaleka síce nehrali taký ľúbezný a útočný futbal ako napríklad Brazílčania, ktorých hru tvorili stredopoliari Socrates a Zico, no pevná talianska obrana v bránke s nepremožiteľným Dinom Zoffom opäť slávila úspech. Keď Talianov nedokázali v semifinále zastaviť ani rozbehnutí Poliaci, za ktorých v tom čase hral jeden z najlepších útočníkov poľskej histórie Zbigniev Boniek, vo finále už squadra azzura nenechala nič na náhodu a porazila Nemcov 3:1. Nemecký tím nepatril na majstrovstvách k tým najobľúbenejším, o čo sa postaral v zápase s Francúzskom brankár Harald Schumacher, ktorý počas zápasu nekompromisne zložil k zemi francúzskeho obrancu Battistona. Ten po údere kolenom skončil v nemocnici. Pre francúzsku futbalovú verejnosť sa stal Schumacher nenávideným Nemcom. Z tretieho majstrovského titulu sa však radovali Taliani. Rok 1986, Mexiko. Na svet prichádza nová hviezda menom Maradona, ktorý je spolu s Pelém považovaný za najlepšieho hráča futbalovej histórie. Argentína sa vďaka nemu prebojovala až do finále, kde po tuhom boji zdolala Nemecko 3:2. Za zmienku stojí predovšetkým zápas Argentíny s Anglickom. Tieto dva tímy na seba narazili v štvrťfinále. Argentína zvíťazila 2:1 a oba góly strelil Maradona. Oba neobyčajným spôsobom. Zatiaľ čo druhý gól patrí k tým najkrajším vo futbalových dejinách (Maradona prekľučkoval s loptou od polovice ihriska až do brány), prvý gól strelil rukou. Dodnes sa hovorí o „božej ruke“, ktorá poslala Angličanov domov. Nič nepomohlo, ani to, že anglická reprezentácia disponovala mimoriadnym kanonierom Gary Linekerom, ktorý sa stal aj kráľom strelcov. V Mexiku získala titul Argentína, druhé skončilo Nemecko, tretie Platiniho Francúzsko. Nemecká odplata Argentíne V roku 1990 sa na šampionát v Taliansku prebojovalo opäť aj Československo. A konečne sa mu po takmer 30 rokoch podarilo postúpiť zo základnej skupiny, dokonca sa prebojovalo až do štvrťfinále, kde stroskotalo na budúcich majstroch sveta z Nemecka. Medzi najväčšie hviezdy nášho tímu patrili českí futbalisti Tomáš Skuhravý, Ivo Knoflíček či Ľuboš Kubík, no zaskveli sa aj slovenskí hráči, predovšetkým Ľubomír Moravčík. Československo dosiahlo svoj najväčší úspech od roku 1962. Favoritom turnaja však boli iné mužstvá. Nemecko s Lotharom Matthäusom a Jürgenom Klinsmannom, Argentína s Maradonom a skvelým brankárom Goycoecheom, Anglicko s Linekerom či Taliansko so Salvatore Schillacim. Napokon sa šťastie usmialo na Nemcov, ktorí po asi najnudnejšom finálovom zápase v histórii majstrovstiev oplatili Argentíne porážku spred štyroch rokov a zvíťazili 1:0 gólom z penalty. O zábavu sa však starali aj iné mužstvá. Za Kolumbiu chytal slávny brankár René Higuita, ktorý bol známy svojimi odvážnymi výletmi do poľa. V zápase s Kamerunom sa mu však takýto výlet nevyplatil, pretože skúsený kamerunský útočník Roger Milla ho obral o loptu a zariadil Kamerunu víťazstvo. Našťastie, kolumbijská verejnosť toto Higuitovo zlyhanie zobrala športovo, čo však neplatilo o štyri roky neskôr v prípade iného kolumbijského hráča Andresa Escobara, ktorý za svoj vlastný gól zaplatil životom. Jeho násilnú smrť má na svedomí pravdepodobne kolumbijská mafia, ktorá do víťazstva Kolumbie v osudnom zápase s USA stavila veľké množstvo peňazí. Ale to už hovoríme o pätnástych majstrovstvách sveta v Spojených štátoch amerických. Maradonov škandalózny návrat V roku 1994 sa šampionát prvý raz konal v severnej Amerike, kde má tradičnú podporu skôr americký futbal (podobný rugby) a kde sa európskemu futbalu hovorí soccer. Napriek tomu však americké štadióny nezívali prázdnotou, práve naopak. Na šampionát sa mohol prebojovať aj spoločný výber Čechov a Slovákov. Hoci v roku 1993 vznikla samostatná Slovenská aj Česká republika, futbalový turnaj mali odohrať ešte v spoločnom mužstve. Z kvalifikácie sa im však nepodarilo postúpiť. Veľa vody by asi aj tak neboli namútili, pretože šampionát bol nabitý kvalitnými tímami. Favoritom bola Brazília na čele s Romáriom a Bebetom, veľké šance sa však dávali aj Talianom, ktorí mali v tíme skvelého Roberta Baggia, Argentínčanom s nestarnúcim Maradonom či Holanďanom s Dennisom Bergkampom. Príjemne prekvapili aj Švédi s Tomasom Brolinom (napokon skončili tretí) a Bulhari s Christovom Stoičkovom (obsadili štvrté miesto). Napokon celkom vybuchla Argentína, ktorú na lopatky položil Maradonov dopingový škandál. Z božského Diega sa za roky vo svetovom futbale vykľul excentrický bohém (s vytetovanou podobizňou Che Guevaru na ramene), ktorý zamestnával bulvárne magazíny svojimi drogovými škandálmi. Napriek tomu, že v USA hral opäť dobre, prekazil mu návrat do veľkého futbalu jeho pozitívny dopingový test. Najkrajší futbal predvádzali jednoznačne Brazílčania, ktorí si vo finále poradili s Talianmi, hoci až po jedenástkovom rozstrele. Penaltu zahodila aj najväčšia opora talianskeho tímu R. Baggio a Brazílčania sa mohli tešiť zo zaslúženého titulu. Rekordéri z Brazílie Šestnástym majstrovstvám sveta opäť raz dominoval domáci tím. Víťazstva sa prvý raz dočkalo Francúzsko, ktoré v roku 1998 organizovalo šampionát. Patrilo aj k veľkým favoritom, veď reprezentačný dres si obliekala v tom čase najväčšia hviezda svetového futbalu Zinedine Zidane. Silný tím však opäť postavila aj Brazília, v ktorej žiaril útočník Ronaldo. Milo prekvapila aj reprezentácia Chorvátska s kanonierom Davorom Šukerom a tradične krásny futbal hrali tiež Holanďania. Anglická reprezentácia predstavila svoje nové hviezdy Davida Beckhama a Michaela Owena. Skrátka, bolo sa na čo tešiť. Francúzi však turnajom prešli relatívne hladko, hrali najlepší futbal a vo finále zaslúžene porazili aj Brazíliu. O štyri roky neskôr však Francúzi celkom vybuchli. Na majstrovstvách sveta v Japonsku a Južnej Kórei nestrelili ani gól a vypadli už v základnej skupine. Tentoraz nenechala nič na náhodu favorizovaná Brazília, ktorej hviezdny trojlístok Ronaldo, Rivaldo, Ronaldinho prevalcoval všetko, čo mu stálo v ceste. Do semifinále sa prekvapivo dostali dva podceňované tímy – Južná Kórea a Turecko. Ani finálová účasť Nemecka sa neočakávala, keďže jediný hráč, ktorý v nemeckej reprezentácii patril k svetovému nadpriemeru, bol brankár Oli Kahn. Napokon sa teda z piateho titulu tešili v roku 2002 Brazílčania. Titul budú obhajovať Taliani Doteraz posledné majstrovstvá sveta sa konali v roku 2006 v Nemecku. Hoci bola miernym favoritom opäť Brazília, turnaj patril k tým najvyrovnanejším. Po šestnástich rokoch sa do záverečných bojov konečne prebojoval jeden z nástupníckych štátov bývalého Československa – Česká republika. Dokonca patrila k favorizovaným tímom, keďže v jej zostave nechýbali hviezdy z európskych líg ako Pavel Nedvěd, Karel Poborský, Milan Baroš či Tomáš Rosický. Česi však pohoreli už v skupine, kde nestačili na budúcich víťazov z Talianska, ale ani na africkú Ghanu. Prekvapením turnaja boli Francúzi, ktorých prestarnuté mužstvo len málokto staval do úlohy favorita. Zinedine Zidane však opäť ukázal svoju futbalovú veľkosť a doviedol svoje mužstvo až do finále. Tam však škandalózne zrazil hlavou k zemi talianskeho obrancu Materazziho a po jeho vylúčení už Francúzi nedokázali Talianov poraziť. Nakoniec im podľahli v jedenástkovom rozstrele. Taliani sa tak so štvrtým triumfom zaradili na historicky druhú priečku v počte majstrovským titulov, hneď za Brazíliu. Talianskej reprezentácii dominovala ako vždy predovšetkým obrana na čele s Fabiom Cannavarom a brankárom Gianluigi Buffonom, ale zaskveli sa aj útoční hráči Andrea Pirlo či Francesco Totti. Od nemeckého šampionátu ubehli už štyri roky a medzitým stihli Španieli vyhrať Majstrovstvá Európy, Argentínčanom vyrástla nová hviezda v podobe Lionela Messiho, Portugalčania disponujú jedným z najlepších útočníkov sveta Cristianom Ronaldom a Brazílčania sa môžu spoľahnúť na stredopoliara menom Kaká. Devätnáste majstrovstvá sveta v Južnej Afrike teda sľubujú dramatický súboj, v ktorom niet jasného favorita. Prvý raz sa na majstrovstvách sveta predstaví aj slovenská reprezentácia, ktorá v kvalifikácii senzačne vyradila Českú republiku aj Poľsko. Bývalé Československo teda bude mať na svetovom šampionáte opäť jedného zástupcu. Hoci sa Slovákom veľké šance nedávajú, niekoľko našich hráčov patrí k svetovej špičke, či už Marek Hamšík z SSC Neapol, Martin Škrtel z FC Liverpool alebo vynárajúca sa hviezda Vladimír Weiss ml., ktorý zatiaľ sedí na lavičke Manchestru City. Rozhodne sa možno v Južnej Afrike tešiť na veľké futbalové divadlo, v ktorom konečne bude mať zastúpenie aj Slovenská republika.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984