Futbal – viac než len hra
Vždy som bol veľkým fanúšikom futbalu. Každú nedeľu mám vyhradenú na anglickú ligu. Majstrovstvá sveta či Európy pre mňa znamenajú mesiac sedenia pred televízorom. Pre utorky a stredy pri Lige majstrov musím doma siahať po tvrdej partnerskej demagógii. A keď Slovensko nedávno hralo s Poľskom o postup do Južnej Afriky, skoro som pri tom nerváku skolaboval. Keď však začnem o futbale diskutovať s intelektuálmi, zväčša sa na mňa pozerajú ako na zjavenie. „Fuj, futbal, ako sa na to môžeš pozerať?“ pýta sa ma nechápavo nejeden z nich. Veru, ťažko sa vysvetľuje, prečo bez váhania hádžem do kúta všetky Marxove či Rawlsove knihy, keď hrá môj obľúbený Tottenham Hotspur alebo FC Liverpool. Prečo ma futbal tak opantáva? Nepoznám odpoveď, no teší ma, že nie som sám, kto sa so zápalom venuje ľavicovej filozofii a zároveň ho vášnivo zaujíma futbal. Nedávno sa mi do rúk dostala knižka britského marxistického historika Erica Hobsbawma Globalizácia, demokracia a terorizmus (konečne nejaký preklad od tohto fantastického autora, ktorého som doteraz musel čítať iba v angličtine) a Hobsbawm v nej venuje krátku analýzu aj fenoménu futbalu. A ja som rovnako ako on presvedčený, že futbal si zaslúži aj záujem intelektuálov. Cesta k tolerancii? Niektoré Hobsbawmove myšlienky ma zaujali a rád by som na ne nadviazal. Ako píše, futbal je prakticky odjakživa spúšťačom dvoch typov skupinovej identifikácie – lokálnej (s klubom) a národnej (s národným tímom). Niekedy to má priam schizofrenické implikácie: v jeden deň fandíte Stevenovi Gerrardovi, keď s Liverpoolom bojuje v zápase anglickej ligy, na druhý deň mu želáte prinajmenšom trojitú fraktúru nohy, keď hrá Anglicko so Slovenskom. V jeden deň trnavskí fanúšikovia preklínajú Jána Kozáka, keď hrá Spartak so Slovanom, druhý deň ho vynášajú do neba, keď reprezentuje Slovensko. Na takýchto prípadoch sa nádherne ukazuje, že ako ľudia máme veľa identít, ktoré sa niekedy dostávajú do kolízie. Národná identita s lokálnou, náboženská s politickou, sociálna či triedna so svetonázorovou a pod. O futbale sa zvykne hovoriť, že zabíja akúkoľvek toleranciu. Mám však pocit, že nás vďaka kolíziám našich identít môže učiť chápať tých druhých, cudzích, odlišných. Skrátka, futbal môže niektorých ľudí doviesť od fanatizmu k porozumeniu. Akúsi cestu k tolerancii môžeme vidieť aj na druhom Hobsbawmovom príklade, v ktorom sa hovorí o xenofóbii a rasizme mnohých futbalových chuligánov. Tento negatívny fenomén sa k futbalu často apriórne priraďuje, a nie vždy neoprávnene. Ako však správne upozorňuje Hobsbawm, aj primitívni tifosi či rowdies s nadšením tlieskajú Afričanovi, ktorý vybojoval víťazstvo pre ich obľúbený tím. V súčasných európskych ligách hrá približne tritisíc futbalistov tmavej pleti, nehovoriac o futbalistoch juhoamerických. Väčšinou patria k tým najlepším. A ja si naozaj neviem predstaviť povedzme fanúšika FC Chelsea, ktorý by z rasových dôvodov protestoval proti bravúrnemu čiernemu útočníkovi tohto londýnskeho klubu Didierovi Drogbovi. Aj tu teda vzniká istá schizofrénia: na jednej strane futbaloví primitívi plní rasistických predsudkov nadávajú na černochov, že berú pracovné miesta bielym, odsudzujú ich kultúrne zvyky a prejavy atď., na druhej sú títo Afričania ich klubovými hrdinami a neskrývame ich obdivujú aj tí najväčší krikľúni spomedzi fašistov. Žeby náznak tolerancie a odbúravania rasových predsudkov? Možno. Súčasný futbal však určite ťažko považovať za niečo, čo automaticky plodí nenávisť a intoleranciu. Naopak – môže v sebe niesť potenciál na záchvevy tolerancie aj u tých najväčších primitívov. Futbal –ako príklad korporátneho kapitalizmu Tretí Hobsbawmov príklad je z iného súdka. Neodkazuje na toleranciu, ale symbolizuje dramatické dopady komerčnosti súčasného futbalu. Ako výstižne píše: „Globálny futbalový biznis je vo svojej podstate ovládaný imperializmom niekoľkých kapitalistických firiem nesúcich celosvetovo známe mená – malým počtom veľkoklubov pochádzajúcich z niekoľkých európskych krajín, ktoré spolu navzájom súťažia ako v domácich, tak – to prednostne – v medzinárodných súťažiach. Pokiaľ ide o kluby, došlo k výraznému oslabeniu pozície tých, ktoré nepatria do spoločenstva medzinárodných superlíg a iných súťaží... Dokazuje to kríza, ktorou prechádzajú kedysi hrdé futbalové kluby v Brazílii a Argentíne.“ Každý, kto sleduje futbal, si dnes musí uvedomiť, že niekoľko špičkových bohatých klubov, napríklad Manchester United, Real Madrid, Chelsea Londýn či AC Miláno, ovláda celý futbalový svet, zatiaľ čo slávne, no finančne podvyživené kluby ako River Plate Buenos Aires, Penarol Montevideo, Boca Juniors či Flamengo Rio de Janeiro, sú už len dielňou na „výrobu“ nových kvalitných futbalistov, ktoré si skôr či neskôr odkúpia európske veľkokluby. V podobnej situácii sú aj stredoeurópske kluby, čoho dôsledkom je klesajúca úroveň domácich líg, či už na Slovensku, Rakúsku alebo v Maďarsku. S trochou zveličenia sa dá povedať, že jediný futbal, ktorý sa dnes oplatí pozerať, je anglická Premier League, Liga majstrov a majstrovstvá sveta. Zasvätenci by pridali možno španielske El Clásico, milánske derby a finále pohára UEFA. V spomínaných zápasoch sa koncentruje všetko futbalovo výnimočné. A všade navôkol ostáva spúšť. Kým ešte nedávno pre kluby existovali obmedzenia na nákupy zahraničných futbalistov (v klube mohli napríklad nastúpiť v zápase iba traja legionári) a bohatstvo klubu preto nezaručovalo automatický úspech, dnes je aj futbal úplne v zajatí globalizačnej logiky voľného trhu. Ten nevedie k rovnováhe a férovej súťaži, ale len ku koncentrácii a monopolizácii. Väčší pes žerie Dnes je takmer nemysliteľné, aby povedzme Ligu majstrov vyhral finančne podvyživený klub, ako napríklad v roku 1986 Steaua Bukurešť, pretože aj keby rumunský futbal opäť vyprodukoval generáciu takých hráčov ako George Hagi či Marius Lacatus, do niekoľkých mesiacov si budú všetci títo hráči obliekať dresy Arsenalu, Juventusu alebo Barcelony. Globálny voľný trh je neúprosný a riadi sa starým známym darwinistickým heslom: väčší pes žerie. Dôsledkom je, že mnohí kvalitní futbalisti vysedávajú na lavičkách veľkoklubov, ktoré si ich kúpili iba preto, aby neposkytovali služby konkurencii. Taký je dnes špičkový futbal: konkurencia a súťaživosť sú len ideologické zásterky na darwinistickú hru korporátneho kapitalizmu. V klubových súťažiach sa už rieši iba to, ktorý z ôsmich veľkoklubov získa trofej tohto roku. Futbalové zápletky už nájdeme iba v stretnutiach národných reprezentácií. Tie si totiž nemôžu komerčne nakúpiť najlepších futbalistov, ostáva im len to, čo sa u nich narodilo. Aj v tomto prípade sa však už začala hra s priznávaním občianstva výnimočným futbalistom, usilovné hľadanie, či pradedo nejakého argentínskeho kanoniera nemal povedzme taliansky pôvod, politické kšefty a koncentrácia moci. Ako upozorňuje Hobsbawm, v rámci načrtnutého vývoja sa do stretu dostávajú aj záujmy globálneho biznisu a národných štátov. Podobne ako v politickej oblasti. Ak má súkromný klub uvoľniť svojho hviezdneho hráča pre národnú reprezentáciu, robí to iba s veľkou nevôľou, pretože tým ohrozuje vlastnú investíciu (riziko zranenia, neúčasť na klubových tréningoch a pod.). Zatiaľ sa tento latentný konflikt neprejavil naplno, ale je len otázkou času, kedy kluby prestanú svojich zverencov uvoľňovať na reprezentovanie národných štátov. Analogicky, je len otázkou času, kedy nadnárodné korporácie prestanú spolupracovať s národnými vládami, budú ich otvorene vydierať odsunom kapitálu a začnú si robiť, čo chcú, aby zveľaďovali svoje miliardové investície. Bez ohľadu na sociálne dopady. Národné štáty boj s globalizáciou – ak bude postavená na neoliberálnych princípoch – jednoducho nemôžu vyhrať; vo futbale ani nikde inde. Futbal je krásna ukážka toho, aké falošné sú ideologické rečičky mnohých ekonomických liberálov, ktorí pateticky obhajujú konkurenciu a súťaž, pričom tým len ospravedlňujú monopolný a oligopolný kapitalizmus, ktorého črtami je všetko možné, len nie férová súťaž. Spravodlivosť? Kdeže! Logiku kapitalizmu môžeme vidieť aj na vzťahu jednotlivých futbalistov k svojim zamestnávateľom – klubom. Divákov a futbalových fanúšikov síce zaujímajú hráčske schopnosti jednotlivých športovcov, kolotoč futbalového biznisu sa však nekrúti okolo futbalistov. Naopak, futbalisti sú iba obyčajné nástroje korporácií – nástroje na dosahovanie zisku. Sú jednoduchými investíciami, a ako s takými sa s nimi aj zaobchádza. K tomu prirodzene patria aj obrovské nároky, ktoré kluby kladú na svojich hráčov. Takisto ako v každom inom odvetví, i vo futbale sa od futbalistov (rozumej zamestnancov) očakáva, že budú podávať stále lepšie a lepšie výkony. Imperatív produktivity platí vo futbalových kluboch rovnako ako v hocakej inej súkromnej korporácii. Tlak na futbalistov je často neúmerný a dôsledky katastrofálne. Výnimkou nie sú v poslednom čase sa množiace úmrtia futbalistov z vyčerpanosti – priamo na trávniku. Príkladom môže byť rok 2003 a náhla smrť kamerunského futbalistu Marca-Viviena Foe alebo prípad maďarského útočníka Benfiky Lisabon Miklósa Fehéra, ktorý skolaboval na ihrisku v roku 2004, či brazílskeho obrancu Serginha, ktorý na trávniku zomrel v tom istom roku. Biznis je biznis. V duchu kapitalistickej logiky bezhraničného zvyšovania produktivity a ziskov je potrebné siahnuť na dno ľudských síl. Či ste už zamestnancom IBM alebo Manchestru United. Neúspech sa kruto trestá. A honbu za úspechom treba niekedy vykúpiť aj životom. Aké symptomatické pre dnešnú spoločnosť, ovládanú ustavičným rastom! Dôsledky: rozvrátené rodiny, nespavosť, psychické problémy, infarkty, vysoký krvný tlak, civilizačné choroby, impotencia, strata hodnôt, workoholizmus, prepracovanosť, atď. Futbal prináša to isté, možno s malou obmenou: nezomriete na infarkt v kancelárii veľkej korporácie, ale na trávniku, ktorý vlastní iná veľká korporácia. Aké jednoduché! Je fakt, že drieme všetci. Kapitalizmus je už raz taký. Nejde o kvalitu života, ide o zisk – zisk pre korporácie. A kapitál sa už postará o to, aby z nás vyžmýkal maximum. Rozdiel je – a na to takisto netreba zabúdať – že síce drieme všetci, ale za svoju drinu dostávame nepomerne menšie odmeny ako futbalisti. Keby išlo o niekoľkonásobné rozdiely, človek by možno prižmúril oko. „Veď futbal je ozaj nádherná hra,“ povieme si my, milióny fanúšikov po celom svete. Lenže tu nejde o obyčajné rozdiely: medzi tým, čo zarába kvalitný pekár a tým, čo zarába kvalitný futbalista, nie je rozdiel veľký, ale priam galaktický! Čo na tom, že práca pekára je pre spoločnosť ďaleko užitočnejšia než práca futbalistu? Cieľom trhového mechanizmu predsa nie je spoločenský prospech, ale potenciálny zisku pre súkromníkov. A potom sa môže stať, že niektorí futbalisti, nech drú akokoľvek, zarábajú desiatky miliónov eur, zatiaľ čo priemyselní robotníci, nech drú akokoľvek, zarábajú tých eur len desiatky. Že spravodlivé? Aby sme to vyjadrili „rýdzou írečitou slovenčinou“: No way! Agresivita je v ľuďoch, nie vo futbale Je pravda, že futbal je celosvetovým kultúrnym fenoménom, ktorý nemá obdobu. Láka enormné množstvo fanúšikov na celom svete bez ohľadu na ich finančné zázemie, farbu pleti, náboženstvo či kultúru. Môže ľudí spájať, ale, žiaľ, aj rozdeľovať. Z histórie dokonca poznáme príklad dvoch stredoamerických krajín, ktoré rozpútali vojnu pre futbalový zápas (Salvádor napadol Honduras v roku 1969, zámienkou bol kvalifikačný zápas na majstrovstvá sveta). Obrovské futbalové tragédie sú známe aj z európskych štadiónov. V roku 1985 zomrelo 39 ľudí na bruselskom Heyselovom štadióne, kde sa hralo finále Pohára európskych majstrov (dnešná Liga majstrov) medzi Juventusom Turín a FC Liverpool. Zrútila sa tribúna, ktorá nevydržala návaly agresívnych britských fanúšikov. Ukázalo sa, že tragédiu zapríčinil usporiadateľ, ktorý v snahe maximalizovať zisk podcenil bezpečnostné faktory. Podobné tragédie sa odohrali v roku 1989 v anglickom Sheffielde (opäť pri tom boli fanúšikovia FC Liverpool), v roku 1981 v aténskom prístave Pireus, v roku 1992 v korzickej Bastii či v roku 1996 v stredoamerickej Guatemale. Obete sa zväčša počítali v desiatkach. Medzi najčastejšie dôvody úmrtia na futbalových štadiónoch patrilo ušliapanie davom a podcenenie bezpečnostných rizík. Niekedy sú dôvody ešte bizarnejšie. Futbal stál život napríklad kolumbijského stopéra Andreasa Escobara, ktorý si v zápase majstrovstiev sveta v roku 1994 strelil nešťastný vlastný gól. O niekoľko dní neskôr ho v Kolumbii zastrelili. Dôvod – pravdepodobne pomsta kolumbijskej mafie, ktorá na víťazstvo svojej krajiny stavila veľké množstvo peňazí. Niet pochýb, že futbal so sebou prináša aj fanatizmus, agresivitu a nenávisť. Hobsbawm píše, že dnes žijeme v ére násilia. Preto nie je prekvapením, že od sedemdesiatych rokov minulého storočia čelíme aj novému historickému javu – futbalovému chuligánstvu. Viniť však futbal z agresivity ľudí znamená pomýlene vnímať príčinu a dôsledok. Príčinou agresivity sú ľudia, futbalové násilie je iba dôsledkom. Ak aspoň sčasti prijmeme argument známeho rakúskeho etológa, nositeľa Nobelovej ceny Konrada Lorenza, že každému človeku je vlastná určitá agresivita, môžeme s ním aj konštatovať, že športové zápolenie prináša jednu z najbezpečnejších ventilácií vrodenej ľudskej agresivity. Inými slovami, je rozdiel, či svoju agresivitu vybíjame vo vojnách, alebo vo futbalových zápasoch. Chcem tým povedať len toľko, že futbal môže mať v konečnom dôsledku skôr pacifikačné účinky. To však, samozrejme, neznamená, že by sme mali podceňovať bezpečnosť na futbalových štadiónoch. To, čo sa deje napríklad na slovenských štadiónoch, si zaslúži tvrdé opatrenia. Keď anglické úrady dokázali spacifikovať najnebezpečnejších rowdies (spomeňme si len, koľko sa toho v 80.rokoch navyvádzali liverpoolskí hooligans), určite je možné spacifikovať aj hŕstku slovenských a maďarských futbalových primitívov. Pritom nie je nutné siahať iba k represii. Uzavreté televízne okruhy na štadiónoch, miesta iba na sedenie, selektívna izolácia najväčších násilníkov, princíp nulovej tolerancie – to bola cesta k spacifikovaniu britských rowdies. Určite by pomohla aj na Slovensku. Bez ohľadu na to, či má Lorenz pravdu, alebo nie, aj ventilácia agresivity má svoje hranice – niečo iné je skandovanie futbalových sloganov, niečo iné násilie na štadiónoch... Futbal a politika Nemali by sme zabúdať, že futbal výrazne ovplyvňuje aj politiku. Od príslušnosti k fanúšikom konkrétneho tímu sa v niektorých krajinách odvíja aj politické presvedčenie či triedna príslušnosť. Napríklad na Cypre sú fanúšikovia Omónie Nikózie tradičnými voličmi komunistickej strany AKEL, kým fanúšikovia Apoelu Nikózia sa sústreďujú okolo voličov pravicovej strany DISY. V Taliansku pochádzajú fanúšikovia AC Milána zväčša z nižších vrstiev a robotníckej triedy (paradoxne si mnohých z nich voličsky získal vlastník milánskeho veľkoklubu, pravicový populista Silvio Berlusconi práve preto, že AC Miláno použil ako prostriedok v politickom boji), naopak, fanúšikovia mestského rivala Internazionale patria skôr k vyššej strednej vrstve. Aj v dávnejšej histórii môžeme sledovať rôzne prepojenia politiky a futbalu. Fašistický diktátor Benito Mussollini sa snažil z množstva rímskych futbalových klubov vytvoriť jeden veľkoklub v podobe tímu AS Rím. Jediný, kto odolal jeho tlaku, bolo Lazio Rím, ktoré má však paradoxne v súčasnosti veľké množstvo fanúšikov hlásiacich sa k fašistickej ideológii. Španielsky fašistický diktátor Francisco Franco chcel vytvoriť svetový veľkoklub z Atlética Madrid, no veľmi skoro obrátil svoju pozornosť k mestskému rivalovi, slávnemu Realu. Rôzne politické, náboženské či nacionalistické rozdelenia v rámci futbalového sveta možno nájsť aj v Grécku (ľavicový Olimpiakos Pireus verzus pravicový Panathinaikos Atény), v Škótsku (protestantský Glasgow Rangers verzus katolícky Celtic Glasgow), v španielskom Baskicku (baskický nacionalistický Athletic Bilbao verzus španielske tímy) a ďalších európskych krajinách. Futbal je skrátka fenomén, ktorý hýbe svetom a nemali by ho podceňovať ani intelektuáli. Najmä nie tí, ktorí sa vo svojich teóriách odvolávajú na bežných ľudí. Pretože ťažko pochopiť záujmy a motivácie bežných ľudí, ak nedokážeme pochopiť ani len šport, ktorý ich dokáže tak veľmi nadchnúť. To určite neznamená, že filozofi alebo ľavicoví intelektuáli majú povinnosť milovať futbal. Isté je len to, že futbal ponúka celú plejádu možných filozofických interpretácií a kultúrnych stereotypov, ktoré je dôležité tematizovať. Milovať futbal, to je ako s tou kofolou – ak ho miluješ, nie je čo riešiť. Mám to šťastie (alebo nešťastie?), že som futbalu podľahol. Práve preto však dokážem vidieť, že futbal v sebe ukrýva veľmi veľa pozitívneho aj negatívneho. Možná cesta k tolerancii a multikulturalizmu – to je zaiste pozitívum (ak aspoň sčasti platí moja interpretácia). Možno spôsob, ako mierumilovne ventilovať latentnú agresivitu? Ak áno, takisto pozitívum. Na druhej strane, darwinistické ekonomické praktiky sú určite negatívom. Gigantické odmeny pre futbalistov – rozhodne nič, čo by bolo v porovnaní s príjmami bežných ľudí niečím spravodlivým. Skrátka, futbal prináša veľa dobrého i zlého. Napríklad Slovensku vďaka unikátnemu postupu na Majstrovstvá sveta v 2010 ponúkol silnú bázu na rast národného sebavedomia. Väčšiu než všetky nezmyselné návrhy zákonov na umelú podporu vlastenectva. A to je ďalší z faktorov, ktoré by nemal podceňovať nijaký politik. Nech je to akokoľvek, futbal je najpopulárnejšia športová hra na svete a jeho vplyv na myslenie veľkej časti populácie nemožno podceňovať. Ľudia vidia, čo sa deje – len im to treba správne interpretovať. To najhoršie, čo možno spraviť, je futbal ignorovať a povýšenecky mu odmietať rozumieť. Futbal si nezaslúži elitársky prístup. Najmä nie od ľavicových intelektuálov. Autor je filozof, politológ a futbalový fanúšik
