Recenzie
Atentát na nežnú revolúciu Koncom roka 2009 vyšla priam vedecká a viac-menej komplexná analýza situácie v posledných rokoch socializmu, vážna kritika tohto systému, a jeho neperspektívnosti z pohľadu mnohých občanov, ktorí sa potom stali činiteľmi jeho odstránenia počas štyridsiatich dní roka 1989 a začiatkom roka 1990. Autor Vladimír Ondruš zasvätene a sviežim štýlom podáva široké svedectvo o ľuďoch revolúcie, ich práci a činoch a neskôr aj o ich osudoch v podmienkach demokracie a slobody. Podrobne opisuje postup preberania moci novými politickými činiteľmi, stranami a hnutiami, ako aj postupný zánik základných hnutí revolúcie v podobe Verejnosti proti násiliu (VPN) na Slovensku a v Česku Občianskeho fóra (OF). Priebeh revolúcie v roku 1989 v Československu a osobitne podrobne na Slovensku nebol doteraz tak presne a aj takým dobrým štýlom a jazykom napísaný. Výsledkov revolúcie je neúrekom. Jej priebeh sa nezaobišiel ani bez chýb a v knihe sú mnohé uvedené. Osobitne išlo o využitie ako aj zneužitie lustrácií a na druhej strane nepotrestanie tých, ktorí prenasledovali bežných ľudí v období socializmu. V knihe sa nájde väčšina vtedajších aktívnejších dejateľov. Obsahuje aj množstvo poznámok a odvolaní na autentické pramene. Tie si môže každý čitateľ porovnať a prípadne hlbšie preštudovať. Kniha môže slúžiť ako podstatný základ pre štúdium vývoja spoločnosti na Slovensku, a to približne za roky 1980 – 2009. Michal Majtán, bývalý predseda kontrolnej komisie VPN (Vladimír Ondruš: Atentát na nežnú revolúciu, Ikar 2009) Národný záujem a zodpovednosť elít Svedectvo o počiatkoch a následnom vývoji slovenskej zahraničnej politiky, o formovaní a presadzovaní jej princípov a základných záujmov štátu podáva súbor textov Petra Weissa. Ide o výber žánrovo rôznorodých článkov, polemík, programových úvah, esejí, odborných statí, ktoré predniesol alebo publikoval v rokoch 1994 až 2008 ako priamy účastník a jeden z aktérov slovenskej domácej a zahraničnej politiky, neskôr ako jej pozorovateľ a analytik. Mnohé z textov sú ostrými a emocionálne podfarbenými reakciami na konkrétne politické udalosti, ktorými Slovensko žilo. A keďže P. Weiss bol aktívny politik pôsobiaci v Strane demokratickej ľavice, nečudo, že sa textami prelína aj programové videnie zahraničnej politiky očami slovenskej ľavice a v širšom kontexte Strany európskych socialistov. Predmetom Weissových analýz, úvah a komentárov sú okrem integračných otázok a problémov v deväťdesiatych rokoch aj faktory obnovenia integračných šancí SR a posilnenia jej medzinárodného postavenia a prestíže. Rozsiahlu pozornosť venuje vnútro- a zahraničnopolitickým kontextom formovania slovenskej zahraničnej politiky, vstupu Slovenskej republiky do NATO a EÚ. Ako sám hovorí, nie náhodou je prvý príspevok súboru reflexiou na prvé vážne signály, že medzinárodné postavenie Slovenska po rozpade ČSFR sa začína líšiť od susedov a partnerov vo V4 a poslednú časť venuje aktuálnym problémom slovenskej zahraničnej politiky, ako sú slovensko-maďarské vzťahy, riešenie kosovského problému, zápas o ratifikáciu Lisabonskej zmluvy či zavedenie eura. Dominantným prvkom prelínajúcim sa všetkými príspevkami je národný záujem v slovenskej zahraničnej politike a zodpovednosť politických elít pred občanmi SR a zahraničnými partnermi za politické rozhodnutia s medzinárodnými dôsledkami. Stalo sa akousi módou aj medzi slovenskými politikmi vydávať o svojom pôsobení v politike neraz prikrášlené „pamäti“. V prípade Petra Weissa ide o vzácnu možnosť sledovať vývoj myslenia a postojov politika prostredníctvom reakcií na konkrétne, reálne problémy a výzvy. Radoslava Brhlíková, politologička (Peter Weiss: Národný záujem a zodpovednosť v slovenskej zahraničnej politike, Kalligram 2009) Len píš, otec, píš Zhltol som tú knižku ako chutnú malinu a ochutnajte ju aj vy ostatní, stačilo by mi možno povedať či napísať o najnovšej, zatiaľ poslednej knižke Antona Blahu Nepíš to, otec od vynikajúceho právnika, advokáta, tvorcu, znalca i obhajcu slovenského kultúrneho života, slovenských dejín, práva a spravodlivosti... Už roky obdivujem jeho znalosť predovšetkým slovenského, ale i zahraničného výtvarného umenia. Často sme spolu diskutovali o našich maliaroch a sochároch, starších aj súčasných, a vždy som žasol nad šírkou a presvedčivosťou jeho názorov a poznania... Veľa nového som sa dozvedel, mnohé som sa naučil. Rovnako už roky rád čítam jeho úvahy o slovenských dejinách, o slovenskom kultúrnom živote vôbec. Nedá mi nepovedať, že je dôstojným pokračovateľom iných slovenských – v tomto prípade právnikov –, ktorí podstatne obohatili slovenský kultúrny život: Hviezdoslav, Jégé, Clementis, Zamarovský, Ivan Bukovčan, Milan Ferko či Ivan Habaj, aby som spomenul len niekoľkých. Antonovi Blahovi ide v jeho článkoch, prejavoch či recenziách a úvahách, stručne povedané, o obhajobu pravdy, svedomia, vkusu či národného cítenia. V múdrom a spravodlivo žičlivom predslove k Blahovej knihe bard slovenskej literatúry Ladislav Ťažký nielen oprávnene vysoko hodnotí toto dielo, ale zároveň od tohto nášho vynikajúceho právnika, advokáta, obhajcu, kultúrneho vzdelanca, publicistu, obhajcu a propagátora slovenských kultúrnych hodnôt či pozoruhodných slovenských osobností očakáva, ba je presvedčený, že povinnosťou Antona Blahu je „povedať normálne, ľudské, právom podložené slovo aj o najkrikľavejších, neprávom popravených osobnostiach Slovenska...“ S úctou sa pripájam k tomuto presvedčeniu majstra Ladislava Ťažkého, lebo je len málo autorov, ktorí by to dokázali lepšie ako Anton Blaha... Nech ho naša dôvera zaväzuje! Peter Jaroš, spisovateľ (Anton Blaha: Nepíš to, otec, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009)
