Otvorme okná
Už roky chodievam podvečer na dlhé prechádzky a sledujem, ako sa mi postupne do cesty stavajú nové domy. Výzorom skôr kaštiele či malé hrady, s vežičkami, balustrádami, lomenými oblúkmi okien, štukatúrami a ozdobnými rímsami. Stoja pyšne, okázalo a nemo. Zatiaľ sa tlačia na úvratiach, z oboch strán úzkej cesty, po nej sa sunú koráby, ktoré k tým domom patria. Okná nablýskaných limuzín sú zatemnené nepriehľadnými sklami, potichu sa pred nimi otvárajú brány, autá vzápätí za brechotu psov rozličných rás miznú za vysokými plotmi. Chodci na tej úzkej ceste stále častejšie ustupujú tesne ku kríkom šípok, zlatého dažďa a zakrpatených ihličnanov. Prechádza novodobé panstvo. Panoráma mesta z rozličných uhlov pohľadu tiež nadobúda inú tvár. Červené, medené, čokoládovohnedé strechy, arkády, piliere, sklo, záhrady v anglickom i francúzskom štýle s cudzokrajnými drevinami a kvetenstvom. Na sklonku dňa pred príchodom temnej noci, prechádzajúc sa týmto novým svetom premýšľam, ako prúdi život za železobetónovými múrmi i živými plotmi, spoza ktorých z času na čas šľahajú farebné iskry a smrdí síra ohňostrojov. Nad mestom potom postojím a pozerám sa na rozsvietené sídlisko tam dolu pri rieke a v duchu porovnávam, v čom je asi medzi týmto životom za hradbami a tým dolu za riekou rozdiel. A v čom sme na jednej, pomaly sa plaviacej lodi, spolu. Všetkým nám, myslím si, smrdí pod nosom síra, len niekto vidí farebné girlandy svetiel, a ten druhý hustý dymový chvost. Vyrástli sme na európskej kultúre, ktorá mala svoj mravný postulát jasne vytýčený: dobro nie je to, čo je dobré iba pre mňa, ale čo je dobré pre nás spoločne. Vytráca sa z nás toto pôsobivé kultúrne posolstvo? Človek potrebuje, samozrejme, hmotný základ, ktorý mu zaručí slobodu od hladu, od smädu, od zimy, od neistoty. To je bezpodmienečne nutné, aby sme naplnili predpoklad istého šťastia. Ale všetko, čo je nad touto základnou podmienkou, je zárukou väčšieho šťastia? Alebo stúpa iba potreba spotreby? Čím viac ľudí dosahuje spotrebnú úroveň, ktorá presahuje potrebu slobody od nedostatku, tým jasnejšie si uvedomujeme, že novodobá stratégia zaručovania šťastia stúpajúcim konzumom je absolútne pomýlená. Veď nie sme na svete iba my, ktorí si – napriek všetkému – žijeme dobre. Štatistika hovorí, že iba miliarda a pol ľudí na Zemi konzumuje na „európskej“ úrovni. Ďalšia miliarda, žijúca v Južnej Amerike a v bývalom sovietskom impériu konzumuje zhruba na úrovni pod 30 percent tej európskej, ostatné štyri miliardy na úrovni pod sedem percent. Lenže ideálom nie je iba zvyšovať spotrebu najchudobnejších, ale predovšetkým pribrzdiť rast bezduchej spotreby najbohatších. Pretože ak by všetci začali spotrebúvať toľko, koľko najbohatšie obyvateľstvo sveta, Zem by sa stala neobývateľnou v priebehu niekoľkých hodín. Konzumný ideál je rýchlou a jasnou cestou do pekiel vydrancovanej krajiny a neodstrániteľných odpadov. Čo teda s tým, keď je nám denne podsúvané množstvo lákadiel, keď celý životný štýl je akoby ušitý iba na spotrebu? Opatrujem si útlu knižku profesora, ktorý ma kedysi na základnej škole učil spoznávať ruskú klasiku. Je to známy rusista a straussológ Julo Rybák, a tá knižka sa volá Z prechádzok do gelnického okolia (záznamy zo Zápisníka 2000 – 2003). Čítam z nej: „V noci – zrejme v predstave chystaného rozhlasového rozhovoru – šlo mi hlavou, za čo som vďačný rodičom... A naraz ma osvietilo: Že ma netýrali prepychom! Ba ani len dostatkom! ... Toľko hovoríme o týraní detí, a ničím ich možno tak netýrame, ako prepychom! Striedmy život musia začať tí, ktorým je zhora dané – a začať budovať (na akomkoľvek malom kúsku!) civilizáciu striedmosti. Učíme sa striedmosti? Alebo si hovieme na tej vesmírom letiacej lodi vo zvláštnom opojení, že nám sa nič nemôže stať, my sme zabezpečení – a čo nás po iných?
