Recenzie
Nahota v bode zlomu Spisovateľ Jozef Špaček prináša vo všetkých svojich dielach do zväčša bratislavským prostredím ovplyvneného literárneho sveta originálnu náladu historickej Skalice. Tam žije a učí na gymnáziu, tam zaznamenáva príbehy ľudí, aké nemožno nájsť nikde inde. A predsa sú nám povedomé, pretože autorovi sa darí vyhmatať to podstatné, v kvapke zobrazí more. Jeho román V ulitách by sme odporúčali všetkým „znalcom“ pomerov z reálneho socializmu. Protagonistami sú intelektuáli v provinčnom mestečku, ktorí žijú a pracujú v sivej zóne (roky 1988 – 1989), no s veľkým zaujatím pre svoju profesiu, záľuby i rodinný život. Jozef Špaček ich dôkladne charakterizuje a román komponuje prelínaním ich príbehov, v stále zrýchľujúcom sa slede, až do vyvrcholenia v novembri roku 1989. Prostá túžba po osobnom šťastí sa prekrýva s túžbou vidieckeho intelektuálneho spoločenstva po slobode, otcovia a deti vedú svoj večný spor a spisovateľ prináša aj nový, v doterajšej jeho tvorbe nie taký viditeľný tón – erotiku. Nahota protagonistov v bode zlomu je katarzná, čitateľ vo svetle tejto katarzie skúma aj svoj vlastný životný príbeh. Špaček – ako vo všetkých svojich doterajších dielach – preukazuje nielen dôkladnú znalosť svetovej literatúry, ale aj zmysel pre odkrývanie tajomstiev a historických zákutí, či ulít svojich hrdinov. Stojí za to prečítať si! Gabriela Rothmayerová (Jozef Špaček: V ulitách, vydalo MilaniuM) Ani ohnúť, ani zlomiť... Sú ľudia, ktorí aj bez diplomu z historických vied mapujú dejiny svojej obce, mesta či regiónu. K takýmto amatérskym zberateľom „literárnych čriepkov“ z podjavorinského kraja i širšieho trenčianskeho regiónu patrí kultúrny pracovník a publicista Ján Skovajsa z Dolného Srnia. Jeho posledná kniha s názvom Ani ohnúť, ani zlomiť... je zborníkom literárnych, historických a faktografických poznatkov o kultúrnej a politickej činnosti významných osobností slovenského národa, ktoré pôsobili v kraji Bielych Karpát, Považského Inovca a Strážovských vrchov. Podstatná časť je venovaná Ľudovítovi Štúrovi, Pavlovi Hečkovi, miestnemu rodákovi, evanjelickému kňazovi, pedagógovi, filozofovi a spisovateľovi, ďalej Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi a Martinovi Rázusovi. Prínosom publikácie je priblíženie vzájomného prepojenia týchto osobností s ďalšími národovcami, oceniť treba publikovanie nových či verejnosti menej známych udalostí z archívnych prameňov o minulosti obce Dolné Srnie. V druhej polovici 19. storočia v nej udržiavali národné povedomie ľudoví učitelia, precechtori Juraj Janovic a po ňom jeho syn Štefan. Na podnet bratov Chorvátovcov a za spolupráce s evanjelickým farárom zo Bziniec Jánom Pravoslavom Leškom v roku 1860 vznikol Dolnosrňanský kresťanský potravný spolok. Citácia dobového slohu i pravopisu jeho stanov dokumentuje zmeny, ktorými slovenčina prešla za 150 rokov. Knihu Ani ohnúť, ani zlomiť... vydala Matica slovenská a Miestny odbor Matice slovenskej v Dolnom Srní pri príležitosti 160. výročia Slovenského povstania 1848 – 1849 a Letokruhu Martina Rázusa. Milan Bušo (Ján Skovajsa: Ani ohnúť, ani zlomiť..., vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej) Prečo baránky a prečo svine „Človek má tendenciu vysvetľovať, zdôvodňovať, no najmä ospravedlňovať a posväcovať svoje činy. Nech ide o činy rýdzo humánne, zdanlivo ahistorické alebo priamo o zločiny, vždy má vytvorený priestor, kde môže manipulovať so svojím svedomím. Hitlerov Main Kampf odobril genocídu miliónov Židov, vojnoví zločinci v norimberskom procese ospravedlňovali svoje konanie morálnou povinnosťou k vojenskému rozkazu ako k vyššiemu princípu a je viac než pravdepodobné, že veľká časť stredovekých inkvizítorov dávala príkaz na upaľovanie ľudí v „dobrej viere“ zbaviť svet diablovho pokušenia a zla. Etické zdôvodnenie mohli nájsť v jednom z najhroznejších dokumentov v celej histórii ľudstva, v Malleus Malificarum, vydanom v roku 1487. Jeho titul Kladivo na čarodejnice posvätil stovky inkvizičných procesov a odobril v európskej histórii nebývalý ženský holokaust. Bez morálnej „výbavy“ sa nezaobišli ani vykonávatelia stalinských čistiek, ani americkí piloti, ktorí zhodili nukleárne peklo na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki. Všetci vojaci aj teroristi zabíjajú ľudí vo viere, že bojujú so zlom, z čoho im nutne musí vyplynúť, že konajú dobro, čiže sa správajú morálne. Človek sa zbavuje viny za akýkoľvek zločin tým, že sa odvoláva na morálny kód, ktorý je sociokultúrnou normou jeho vlastnej spoločnosti, na náboženstvo, ku ktorému sa hlási alebo na ideológiu, ktorej podlieha. V ich mene môže konať čokoľvek.“ V mravne rozkolísanej dobe je mimoriadne cenné, ak sa na problémy etických noriem v sociokultúrnom priestore človeka v priereze dejín pozrie vedec skúmajúci bacily, aby nás nezabili. O to sa vo svojej monografii Mravy, šelmy a vegetariáni pokúsil doc. PhDr. Ivan Dubnička PhD. z Katedry politológie a európskych štúdií FF Univerzity Konštantína Filozofa. Jeho pohľad (venoval ho Anne Fischerovej) je pútavým a objavným dobrodružstvom. Gabriela Rothmayerová (Ivan Dubnička: Mravy, šelmy a vegetariáni, Vydala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre)
