Reklama
Reklama

Recenzie

Spisovateľ Jozef Špaček prináša vo všetkých svojich dielach do zväčša bratislavským prostredím ovplyvneného literárneho sveta originálnu náladu historickej Skalice. Tam žije a učí na gymnáziu, tam zaznamenáva príbehy ľudí, aké nemožno nájsť nikde inde.
Počet zobrazení: 432
scan0011-m.jpg

Nahota v bode zlomu Spisovateľ Jozef Špaček prináša vo všetkých svojich dielach do zväčša bratislavským prostredím ovplyvneného literárneho sveta originálnu náladu historickej Skalice. Tam žije a učí na gymnáziu, tam zaznamenáva príbehy ľudí, aké nemožno nájsť nikde inde. A predsa sú nám povedomé, pretože autorovi sa darí vyhmatať to podstatné, v kvapke zobrazí more. Jeho román V ulitách by sme odporúčali všetkým „znalcom“ pomerov z reálneho socializmu. Protagonistami sú intelektuáli v provinčnom mestečku, ktorí žijú a pracujú v sivej zóne (roky 1988 – 1989), no s veľkým zaujatím pre svoju profesiu, záľuby i rodinný život. Jozef Špaček ich dôkladne charakterizuje a román komponuje prelínaním ich príbehov, v stále zrýchľujúcom sa slede, až do vyvrcholenia v novembri roku 1989. Prostá túžba po osobnom šťastí sa prekrýva s túžbou vidieckeho intelektuálneho spoločenstva po slobode, otcovia a deti vedú svoj večný spor a spisovateľ prináša aj nový, v doterajšej jeho tvorbe nie taký viditeľný tón – erotiku. Nahota protagonistov v bode zlomu je katarzná, čitateľ vo svetle tejto katarzie skúma aj svoj vlastný životný príbeh. Špaček – ako vo všetkých svojich doterajších dielach – preukazuje nielen dôkladnú znalosť svetovej literatúry, ale aj zmysel pre odkrývanie tajomstiev a historických zákutí, či ulít svojich hrdinov. Stojí za to prečítať si! Gabriela Rothmayerová (Jozef Špaček: V ulitách, vydalo MilaniuM) Ani ohnúť, ani zlomiť... Sú ľudia, ktorí aj bez diplomu z historických vied mapujú dejiny svojej obce, mesta či regiónu. K takýmto amatérskym zberateľom „literárnych čriepkov“ z podjavorinského kraja i širšieho trenčianskeho regiónu patrí kultúrny pracovník a publicista Ján Skovajsa z Dolného Srnia. Jeho posledná kniha s názvom Ani ohnúť, ani zlomiť... je zborníkom literárnych, historických a faktografických poznatkov o kultúrnej a politickej činnosti významných osobností slovenského národa, ktoré pôsobili v kraji Bielych Karpát, Považského Inovca a Strážovských vrchov. Podstatná časť je venovaná Ľudovítovi Štúrovi, Pavlovi Hečkovi, miestnemu rodákovi, evanjelickému kňazovi, pedagógovi, filozofovi a spisovateľovi, ďalej Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi a Martinovi Rázusovi. Prínosom publikácie je priblíženie vzájomného prepojenia týchto osobností s ďalšími národovcami, oceniť treba publikovanie nových či verejnosti menej známych udalostí z archívnych prameňov o minulosti obce Dolné Srnie. V druhej polovici 19. storočia v nej udržiavali národné povedomie ľudoví učitelia, precechtori Juraj Janovic a po ňom jeho syn Štefan. Na podnet bratov Chorvátovcov a za spolupráce s evanjelickým farárom zo Bziniec Jánom Pravoslavom Leškom v roku 1860 vznikol Dolnosrňanský kresťanský potravný spolok. Citácia dobového slohu i pravopisu jeho stanov dokumentuje zmeny, ktorými slovenčina prešla za 150 rokov. Knihu Ani ohnúť, ani zlomiť... vydala Matica slovenská a Miestny odbor Matice slovenskej v Dolnom Srní pri príležitosti 160. výročia Slovenského povstania 1848 – 1849 a Letokruhu Martina Rázusa. Milan Bušo (Ján Skovajsa: Ani ohnúť, ani zlomiť..., vydalo Vydavateľstvo Matice slovenskej) Prečo baránky a prečo svine „Človek má tendenciu vysvetľovať, zdôvodňovať, no najmä ospravedlňovať a posväcovať svoje činy. Nech ide o činy rýdzo humánne, zdanlivo ahistorické alebo priamo o zločiny, vždy má vytvorený priestor, kde môže manipulovať so svojím svedomím. Hitlerov Main Kampf odobril genocídu miliónov Židov, vojnoví zločinci v norimberskom procese ospravedlňovali svoje konanie morálnou povinnosťou k vojenskému rozkazu ako k vyššiemu princípu a je viac než pravdepodobné, že veľká časť stredovekých inkvizítorov dávala príkaz na upaľovanie ľudí v „dobrej viere“ zbaviť svet diablovho pokušenia a zla. Etické zdôvodnenie mohli nájsť v jednom z najhroznejších dokumentov v celej histórii ľudstva, v Malleus Malificarum, vydanom v roku 1487. Jeho titul Kladivo na čarodejnice posvätil stovky inkvizičných procesov a odobril v európskej histórii nebývalý ženský holokaust. Bez morálnej „výbavy“ sa nezaobišli ani vykonávatelia stalinských čistiek, ani americkí piloti, ktorí zhodili nukleárne peklo na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki. Všetci vojaci aj teroristi zabíjajú ľudí vo viere, že bojujú so zlom, z čoho im nutne musí vyplynúť, že konajú dobro, čiže sa správajú morálne. Človek sa zbavuje viny za akýkoľvek zločin tým, že sa odvoláva na morálny kód, ktorý je so­ciokultúrnou normou jeho vlastnej spoločnosti, na náboženstvo, ku ktorému sa hlási alebo na ideológiu, ktorej podlieha. V ich mene môže konať čokoľvek.“ V mravne rozkolísanej dobe je mimoriadne cenné, ak sa na problémy etických noriem v sociokultúrnom priestore človeka v priereze dejín pozrie vedec skúmajúci bacily, aby nás nezabili. O to sa vo svojej monografii Mravy, šelmy a vegetariáni pokúsil doc. PhDr. Ivan Dubnička PhD. z Katedry politológie a európskych štúdií FF Univerzity Konštantína Filozofa. Jeho pohľad (venoval ho Anne Fischerovej) je pútavým a objavným dobrodružstvom. Gabriela Rothmayerová (Ivan Dubnička: Mravy, šelmy a vegetariáni, Vydala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama