A. Dubček v Meriane o brutálnom konci Pražskej jari.

Sú ešte otvorené jazvy z rokov 1968 až 1989? – Je ich mnoho. Nerád na ne spomínam. Čas rany hojí. Ale ak sa ľudia ešte aj dnes vracajú k tej minulosti, vravím im: „Prosím vás, radšej sa dívajme a hýbme dopredu, pretože ináč neurobíme ani krok.“
Počet zobrazení: 1185

Sú ešte otvorené jazvy z rokov 1968 až 1989?
Je ich mnoho. Nerád na ne spomínam. Čas rany hojí. Ale ak sa ľudia ešte aj dnes vracajú k tej minulosti, vravím im: „Prosím vás, radšej sa dívajme a hýbme dopredu, pretože ináč neurobíme ani krok.“ Ľudia mi však tvrdia: „A to hovoríte vy, človek, ktorý musel zažiť toľko poníženia a dvadsať rokov beznádeje?!“ A ja im odpovedám: „Áno, mám na to dôvody.“

Visel váš život na vlásku vo chvíli, keď vás zatkli po príchode armád?
Veľa sa špekulovalo o tom, ako mňa a ostatných dopravili do Moskvy. Nebola to priama cesta. Keď prišli ráno ku mne, vyrazili mi z ruky telefón. Potom ma chceli odviesť. Zakričal som na nich: „Nedotýkajte sa ma, pôjdem sám!“ Posadili ma do tanku a podľa vrčania motorov a dĺžky cesty som usúdil, že sa blížime na letisko. Musel som zostať v tanku až dovtedy, kým ma okolo druhej hodiny v noci nestrčili do lietadla. Čakal som v ňom na odlet, no zrazu som musel vystúpiť a nastúpiť do iného lietadla. Odleteli sme – nevedel som, kam. Leteli sme možno hodinu a pristáli na malom letisku. Bolo to poľské vojenské letisko. A tam, v drevenom baraku, sedel major KGB, ktorý ma v Prahe zatýkal. Pomyslel som si – niečo sa stalo, keď tak dlho váhajú. Veď oni zvyknú robiť krátke procesy, je to ich mentalita.

Báli ste sa?
Nie. Možno to znie čudne, ale nemal som vôbec strach.

Ako je to množné? Keď vás zatkli, nelúčili ste sa so životom?
Keď som do tej veci šiel, nebol som taký naivný, aby som nevedel, že ak to nevyjde, som bez šance. Veď som všeličo zažil a pamätal som sa na moskovské procesy. Ale budem úprimný: hrču v hrdle som mal až po návrate, keď som držal v ruke mikrofón a mal som prvý raz prehovoriť k ľudu. Bol som sám, pri mne iba pár ľudí z rozhlasu. Pozeral som sa z okna a opakoval som si: „Hovoríš do mikrofónu a dolu sú ľudia a počúvajú ťa.“

Prečo vás Rusi, potom čo vás zatkli, nechali nažive?
Je známe, akú interpretáciu dostala celá tá akcia pred svetom. Rusi a ich spojenci vyhlasovali, že prišli na pozvanie. No kým nás izolovali, podarilo sa nám povedať, že na nás spáchali násilie. Oneskorení revolucionári mi vyčítajú, že som nerozkázal klásť odpor, hoci národ chcel bojovať. Armáda, ktorá nás obsadila, mala 560 000 vojakov. Keby som vtedy vydal rozkaz bojovať, asi by mi dnes tí istí ľudia až do smrti kládli otázku, či som sa vtedy zbláznil. Keby sme bojovali, štáty NATO by nás nepodporili. Nemohli zasiahnuť, viedlo by to k tretej svetovej vojne. Dodatočne som sa dozvedel, že sovietsky veľvyslanec v USA informoval o vstupe vojsk vtedajšieho prezidenta Lyndona B. Johnsona. Ten si ho vypočul a pokojne odišiel na víkend do Camp Davidu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984