Reklama
Reklama

Ako sa rodila reportáž v Dubčekovej záhrade

Z Hamburgu sa mi (začiatkom roka 1988 - pozn. red.) ozval Thomas Höpker. Pracoval vtedy ako art director nemeckého časopisu Stern. „Vieš, že tohto roku bude dvadsiate výročie, čo vás obsadili Rusi. Myslíš, že by sa ti podarilo nafotografovať pre Stern reportáž, ako žije Alexander Dubček?“ spýtal sa ma.
Počet zobrazení: 933

Z Hamburgu sa mi (začiatkom roka 1988 - pozn. red.) ozval Thomas Höpker. Pracoval vtedy ako art director nemeckého časopisu Stern. „Vieš, že tohto roku bude dvadsiate výročie, čo vás obsadili Rusi. Myslíš, že by sa ti podarilo nafotografovať pre Stern reportáž, ako žije Alexander Dubček?“ spýtal sa ma. Zmeravel som. Chvíľu som nevedel odpovedať. „Veľmi zle ťa počujem. Zavolám ti nazad.“ Zmohol som sa na jedine na tieto slová a zložil som slúchadlo. Zbehol som do garáže, nasadol do auta a odišiel do blízkeho maďarského Mosonu. Z prvej telefónnej búdky som zavolal Thomasovi. „Preboha, veď nás môžu odpočúvať,“ spustil som bez pozdravu. „Ty sa so mnou pokojne bavíš o Dubčekovi, a ja mám plné gate! Urobím, čo bude možné. Zavolám ti, len čo budem vedieť niečo konkrétne. Ty mi v nijakom prípade v tejto veci nevolaj!“ Môj otec, keď mal dajaký ťažký problém, hovorieval mame, že je vykoľajený. Aj ja som bol vykoľajený. Nemohol som predsa v Bratislave vykladať, že chcem k výročiu vstupu vojsk Varšavskej zmluvy urobiť reportáž o Dubčekovi a vypytovať sa, či ho niekto z mojich známych náhodou nepozná! Bol som bezradný... Čo náhoda nechcela! Pri akomsi stretnutí s priateľmi ktosi z nich spomenul, že niektorí politici chodia relaxovať k sochárom či maliarom do ich ateliérov. Vraj k maliarovi Vladimírovi Vestenickému a Júliusovi Nemčíkovi chodieval minister financií František Mišeje, k sochárovi Jánovi Kulichovi zas chodí prvý tajomník ÚV KSS Jozef Lenárt a k sochárovi Dodovi Baníkovi Alexander Dubček. Spozornel som. Keď sme ešte bývali na Námestí ľudových milícií, boli sme s Dodom susedia. Večer som mu zavolal. Dohodli sme si stretnutie v jeho ateliéri. Keď sme sa usadili medzi sochami, vyrozprával som mu, prečo som prišiel. „Áno, chodí ku mne Dubček, je to už veľa rokov môj najlepší priateľ,“ vstal, priniesol fľašu vína a dva poháre. Nalial do oboch a povedal: „Rád ti pomôžem, upozorňujem ťa však, že Dubček je veľmi nedôverčivý. Budem ho o tebe informovať, ale ako sa k celej veci postaví, neviem! Ozvem sa ti.“ Asi po dvoch týždňoch mi zavolal. Spýtal sa, či by sa mohol prísť pozrieť na fotografie, ktoré som urobil pre novú knihu o Slovensku. Bol to náš dohovorený znak, že príde aj s Dubčekom. Presne o jedenástej som zišiel k bráničke a pootvoril ju. O päť minút neskôr ju ticho otvoril Dodo a spolu s Dubčekom vošli do záhrady. Náš rozhovor v ateliéri bol spočiatku roz pačitý. Dubček mi povedal, že ma chcel spoznať osobne, moju prácu však pozná a váži si ju. Ja som mu povedal, že keby súhlasil, rád by som ho pre reportáž fotografoval v jeho prostredí, s vnučkami, so zajacmi, sliepkami, so psíkom, pri manuálnej práci. Dubček nič nesľúbil. Pri odchode sme sa v záhrade pristavili pri našej magnólii, ktorá práve kvitla. Dubček ju obdivoval a spýtal sa ma, či by si dakedy mohol prísť odrezať štep. „Pravdaže,“ prikývol som a tých niekoľko slov nás očividne zblížilo. Až po nežnej revolúcii mi povedal, že cestou ku mne niekoľko ráz menili auto. Chceli mať istotu, že ich nik nesleduje. Po dvoch týždňoch mi Dodo zavolal, aby som sa prišiel pozrieť na sochu, ktorú práve dokončil. V ateliéri som sa stretol s Dubčekom. Povedal mi, že súhlasí, aby som ho fotografoval, no nesúhlasí, aby textovú časť reportáže napísal niekto v Hamburgu. Vyvolá to zbytočnú pozornosť a tomu sa chcel vyhnúť... Okľukou som prišiel k domu Dubčekovcov. Mal som oblečený dlhý starý kabát, na hlave klobúk, na očiach tmavé čierne okuliare. Pod kabátom zavesený fotoaparát, vo vreckách dva objektívy. V dohodnutý čas sa pri bráne ozval bzučiak a ja som sa všuchol dnu. Fotografovali sme takmer dve hodiny. Väčšinou v záhrade za domom. Keď som odchádzal, s ľahkým zaváhaním som vykĺzol von. Ulica bola prázdna. Dnes sa nad tým všetkým pousmejem. Hral som sa na detektíva alebo na disidenta? Asi áno. Bol som neskúsený, nepripravený, zmätený a vystrašený. Myslel som si, či skôr nahováral, že robím niečo, čo nie je dovolené. Iľja Erenburg v knihe Ľudia – roky – život píše, že mal v predsieni stále zbalený kufor. Keď zazvonia, vezme si ho a odíde s nimi. Aj ja som žil v akomsi strachu, že robím niečo, čo sa robiť nemá. Čo konkrétne, to som nevedel. Dosť dlho mnou trhlo každé zazvonenie zvončeka alebo telefónu... Thomasa zo Sternu som priebežne z Maďarska informoval, ako sa reportáž vyvíja. Tentoraz som mu mohol oznámiť, že som svoju prácu dokončil. Nadiktoval mi otázky pre Dubčeka a zaželal mi veľa šťastia. Otázky som odovzdal Dubčekovi. Koncom júna sme reportáž u mňa zredigovali a prepísali na stroji. Odfotografoval som článok a film som nechal vo fotoaparáte. Ak by na hranici vznikol problém, otvoril by som fotoaparát a film by sa znehodnotil. Do Hamburgu som odišiel autom cez Prahu a Berlín. Cesta ubehla bez ťažkostí. V redakcii Sternu filmy vyvolali, texty som odovzdal Thomasovi. Boli spokojní. Reportáž vyšla 18. augusta 1988 pod názvom Alexander Dubček, leto 1988. Čakanie na lepšie časy. Najväčší švajčiarsky časopis Illustré priniesol našu reportáž 7. septembra a nazval ju Alexander Dubček: Stratili sme dvadsať rokov!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama